Kontroverzne prijímaný výtvarník Robert Bielik zastáva vo svojej generácii na súčasnej slovenskej výtvarnej scéne solitérne miesto. Ťažké výtvarné začiatky, pocit márnosti existencie zapríčinenej nezáujmom o jeho tvorbu mu pomáhala prekonať karma joga a východné náboženstvá, ktorými sa nechal inšpirovať na svojich cestách po Indii a pobytoch v miestnych kláštoroch. Hľadá porozumenie životu a samému seba v redukovaní fyzických potrieb v prospech duchovnej obrody. Harmonizuje kompozíciu, v otázkach svetla, tieňa, šerosvitu využíva princípy renesančnej a barokovej maľby. Maľuje ľudí, s ktorými má blízky vzťah, robí umenie pre konkrétne bytosti, a nie pre umenie, ako je tomu v mnohých aspektoch moderny.

V tvorbe Roberta Bielika nenachádzame určujúcu vývojovú líniu, ale skôr preferovanie jednotlivých tém; častými sú anjeli, tigre, portréty známych, autoportréty, maľuje seba ako mŕtveho človeka, sú to obrazy, pri ktorých tvorbe si autor psychicky oddýchne.