✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup

Kniha o Slovensku očami amerického diplomata

Kniha Slovensko na ceste k samostatnosti je svojím spôsobom jedinečná. Prináša zainteresovaný a zároveň nezávislý popis udalostí, ktoré sa odohrali v Československu v rokoch 1990-1993. Autor, americký diplomat, prináša vlastnú interpretáciu oficiálnych jednaní aj neformálnych diplomatických stretnutí, na ktorých sa osobne zúčastnil. V knihe nechýba subjektívny pohľad na udalosti a osobností, ktoré sa podieľali na rozdelení federácie. Dôležité je, že dokázal zachovať odstup, nevyhnutný pre dielo, ktoré si robí ambície stať sa objektívnym dokumentom o dobe, v ktorej sa rozhodovalo o budúcnosti Slovenska a jeho obyvateľov.

Ukážka textu z knihy

Vladimír Mečiar bol človek, ktorého ste buď nenávideli, alebo milovali, ale vždy vyvolával v ľuďoch nejaké emócie. Bol jednou z najvýraznejších postáv porevolučného Slovenska. V každom prípade zanechal stopu v slovenskej politike a pre zahraničných pozorovateľov sa stal tvárou Slovenska, na základe ktorej analyzovali, zovšeobecňovali a usilovali sa pochopiť Slovákov a ich mentalitu. Bol politikom par excellence, nikdy nemusel hľadať slová, bol majstrom taktiky, ktorý čnel na politickej scéne či už bol pri moci alebo v opozícii. Jeho povestná pamäť bola výzvou pre politických kolegov a súperov aj v najväčších podrobnostiach. Na západe ho často označovali ako bývalého boxera, on si však vytvoril imidž slovenského „Rockyho“ tak hlasom ako aj spôsobmi. Určite by si želal, aby si ho všetci pamätali ako vedúcu osobnosť „emancipačného“ procesu Slovákov, ktorý v roku 1993 dovŕšil vyhlásenie samostatnosti.
Podľa oficiálneho životopisu sa Mečiar narodil 26. júla 1942 vo Zvolene. Po skončení povinnej vojenskej služby pôsobil v rôznych funkciách v Československom zväze mládeže (ČSZM) a v rokoch 1967–1968 bol predsedom okresného výboru ČSZM. Do komunistickej strany (KSČ) vstúpil v roku 1962, ale po invázii sovietskych vojsk ho zo strany vylúčili. Rok predtým ho zbavili aj funkcie v mládežníckom hnutí. Neskôr tvrdil, že ho potrestali preto, že na jeho stole našli protisovietske letáky. Potom pracoval ako zvárač v ZŤS Dubnica nad Váhom. V roku 1977 ukončil večerné štúdium práv a na Právnickej fakulte Univerzity Komenského získal titul Doktora práv. V prvej polovici 1990 bol ministrom vnútra v prvej postkomunistickej vláde. V júni 1990 ho zvolili za poslanca Federálneho zhromaždenia. Veľmi zriedkavo chodil na zasadnutia, lebo v tom istom čase sa stal aj predsedom slovenskej vlády. 23. apríla 1991 ho odvolali z funkcie. Jeho žena Margita bola detskou lekárkou. Mečiar mal štyri deti.
Podľa protokolu som sa mohol stretnúť s Mečiarom až po tom, keď ho prvýkrát navštívila veľvyslankyňa Black. Čakal som až do 21. januára 1991, keď sa vrátila po stretnutí do Prahy a požiadal som o stretnutie. Mečiar bol na našom prvom stretnutí nezvyčajne zarazený a netypicky skromný. Spomenul blízke vzťahy medzi USA a Slovenskom, ktoré sa rozvíjali ešte počas emigrácie sto tisícov krajanov do Ameriky. Na otázku o vzťahoch so slovenskými krajanmi odpovedal, že najprv sa musia dohodnúť medzi sebou a až potom sa môžu obrátiť naňho s požiadavkami.
Hlavným problémom Mečiara bola jeho nestála povaha. Mal buď priateľov, alebo nepriateľov a každý sa mohol bez akéhokoľvek varovania zrazu ocitnúť na druhej strane. Krátko pred prvou oslavou Dňa nezávislosti, 4. júla, prišiel Mečiar na návštevu ešte do hotela Devín, kde sme vtedy sídlili. Vysvetlil mi, že nepríde na recepciu, ale chcel nás len uistiť, že dôvodom nie je konflikt s vládou USA. Mal pocity trpkosti voči bývalým vládnym kolegom, ktorí pred dvomi mesiacmi zorganizovali jeho odvolanie z funkcie premiéra a nechcel si s nimi potriasať ruky, lebo sa mu to priečilo. Osobitnú zášť pociťoval voči Jánovi Čarnogurskému a jeho bratovi Ivanovi. Zmohol sa iba na jediný kompliment o Čarnogurskom v tom zmysle, že jeho politika sa podobá jeho záľube v skoku padákom: „600 metrov smerom dolu a dva kilometre sa nechať unášať“.