✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup

Sú záhadní, príťažliví a nebezpeční... sú kambioni.

Sedemnásťročná Samara pracuje v kníhkupectve, aby si zarobila na svoje prvé auto. Spolu s ňou tam pracuje aj Caleb, očarujúci a tajomný mladík, ktorého uhrančivé oči nenechajú chladnou takmer žiadnu ženu.
Samara je jediná, ktorá cíti, že za jeho neodolateľným pohľadom sa skrýva nebezpečenstvo.

Tajomstvo, ktoré Caleba obklopuje, privádza Samaru do sveta kambionov, v ktorom je príťažlivosť a atraktivita podmienkou prežitia.

Keď sa navôkol začnú diať desivé veci a sú ohrození aj jej najbližší, musí Samara riskovať a urobiť rozhodnutie, ktoré možno navždy zmení jej život

Ukážka textu z knihy

„Tu to máš, miláčik.“ Do obývačky vplávala mama ako tá najlepšie
naladená gazdinka. Chýbala jej len prachovka a perlový náhrdelník
okolo krku.
Caleb odložil šálku čaju na stolík a usmial sa. „Ďakujem. Mohol
by som dostať aj cukor?“
Sledovala som ich rozhovor s otvorenými ústami. „Čo si s ňou
spravil?“ spýtala som sa, keď mama odišla.
„To, čo so všetkými ženami. Nič.“
„A to teda nie. Niečo si musel spraviť. Moja mama je kráľovná
všetkých feministiek. Ako si sa dostal dnu bez toho, aby ťa ugrilovala
otázkami, je fakt záhada.“
„Veď vieš, ako na mňa ženy reagujú. To ťa tak prekvapuje, že sa
tvoja mama správa rovnako?“
„No prečo? Prečo tak na teba reagujú?“
„Je to tým, aký som. Čo nosím v sebe.“
„A čo v sebe nosíš?“
Caleb sa odmlčal a nasypal si do čaju päť lyžíc cukru. Potom si
pofúkal horúci nápoj a pohľad mu zaletel k dverám. Zdalo sa, že
sme vážne sami. „Čo vieš o dušiach?“
„Že ich potrebuješ do pneumatík,“ odsekla som.
„Myslím dušu ako vedomie, ľudskú dušu.“
„Prepáč, dnes som už bola v kostole.“
„To, čo ti poviem, najskôr v kostole nezačuješ. Duše sú všade
okolo nás a tým nemyslím duchov mŕtvych ľudí.“ Caleb odložil
hrnček s čajom a pretiahol si paže. „Vysvetlím ti to.“
„No prosím.“
Oprel sa lakťami o kolená a preplietol si prsty. „Som svojím spôsobom
posadnutý.“
„Ako vo Vyháňačovi diabla?“
„Nie až tak veľmi. Jednoducho v mojom tele je viac ako jedno
vedomie.“
„Takže máš spolubývajúceho,“ posmievala som sa. „Ako sa volá?“
„Nemá meno.“ Caleb mi venoval pohad, po ktorom ma všetok
humor prešiel. „Sam, potrebujem, aby si ma pozorne počúvala. Toto
nie je vtip. Všade okolo nás sú rôzne duše, prízraky. Niektoré sú
dobré, iné zlé a ďalšie priam diabolské.“
Prekrížila som si ruky cez prsia, ale kutáč som stále pevne držala.
„A tá tvoja je aká?“
„Zlá,“ odpovedal duto. „Duša v mojom tele je len malou časťou
oveľa väčšej entity, bytosti staršej ako ľudstvo samo. Aj keď už má
za sebou stovky rokov súžitia s ľuďmi, stále si so sebou nesie črty
svojej pôvodnej podoby. Je stále medzi nami. V ľudovej slovesnosti
sa jej vraví inkubus.“
„Aký bus?“
„In-ku-bus,“ slabikoval Caleb pomaly.
Zdvihla som obočie. „Nevolá sa tak jedna skupina?“
„Možno. Toto je však démon, ktorý zvádza ženy a vysáva z nich
život.“
Nedokázala som sa pohnúť, prehovoriť, nič. Akoby ma niekto
tresol do hlavy. A Caleb tu sedel, ani keby sme si vymieňali poznámky
z chémie, a nie historky z hororu.
Natiahol ku mne ruku. „Viem, že to asi znie ako pritiahnuté
za vlasy, ale –“
„Vážne?“ skočila som mu do reči. Jemu sa možno zdá normálne,
že má v tele nejakého démona, ale ja som potrebovala aspoň chvíľ ku na to,
aby som túto informáciu spracovala.
„Ak máš lepšie vysvetlenie toho, čo sa stalo včera, rád si to vypočujem.“
Caleb uprel na mňa pohľad a pohodlne sa oprel. A vyčkával.
Akoby som ešte nebola dosť vystrašená, v jeho očiach sa zrazu
niečo zaligotalo. Začala z nich vychádzať fialová žiara, ani čo by
mali vlastný zdroj energie, ktorý sa obnovoval každým mrknutím.
Niečo také by nedokázali ani najlepšie kontaktné šošovky alebo
očné operácie. Človek by sledovaním toho meniaceho sa svetla mohol
stráviť celé hodiny. Nebol to optický trik. Iné vysvetlenie mi
nenapadalo, nemala som šancu pochybovať alebo to popierať. Práve
som bola oficiálne predstavená neznámemu prízraku. A ten z ničoho
nič zmizol a Caleb sa natiahol za svojím čajom.