✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Objednajte si novinku Jozefa Heribana v predpredaji a po vyjedení vám ju pošleme exkluzívne aj s podpisom autora!

Vyše dvadsať rokov písal spisovateľ a scenárista Jozef Heriban román Prelet sťahovavých vtákov, ktorý sa skladá z troch častí. Próza Niekto na mňa stále píska (1996) získala v roku 1993 Prvé miesto v anonymnej súťaži Literárneho fondu, Intimita vlkov (2008) a Posadnutosť (2009) sa stali hneď po vydaní bestsellermi.
Uznávaný literárny kritik Alexander Halvoník sa o próze Niekto na mňa stále píska vyjadril týmito slovami: „Heribanova prvá knižka je predovšetkým posadnutá hudbou. Je presne taká, ako si ju predstavoval mladý konzervatorista: svieža, vrúcna, nežná, vtipná, rozmarná, vzrušujúca, dojímavá a – netradične sexi.“

Lucia Kulihová vo svojom hodnotení Posadnutosti dodáva: „Pri čítaní cítime lásku z každého slova, premýšľame nad citmi, vnárame sa do nich, akoby boli samozrejmosťou. Ale nie sú... Voľné pokračovanie Intimity vlkov je nádherné, vášnivé, bolestné, živočíšne, filozofické, ženské i mužské, ale najmä láskavé a ohromujúco pravdivé!“

Ukážka textu z knihy

Sedeli sme na terase hotela. Vzduch bol čistý a voňavý po nedávnom daždi. Nad vrcholkami stromov sa vznášal jemný opar. Nina ochutnala čaj a šálku spokojne položila na tanierik. Skúmavo sa na mňa pozrela. „Prečo pracuješ pre obidve strany?“
„Neviem. Mám dobité ego.“
„Nerozumiem.“
„Som týrané dieťa. Otec ma bil každý deň.“
„Každý deň ťa zbil?“
„Každý deň ma zbil bez príčiny. Bil ma priebežne. Pre istotu.“
Usmial som sa. Predstava otca, ktorý bije každý deň svojho malého syna, mi prišla dosť smiešna.
„Nenávidel si ho za to?“
„Mal som ho rád. Nevedel som, že som týrané dieťa. Myslel som si, že je to normálne. Že to tak robia všetci otcovia. Ale asi mi poškodil ego.“
„Možno preto vieš dopredu, čo sa stane. Možno si preto taký citlivý. Vždy sa to niekde vykompenzuje. Niečo je vždy za niečo.“
„Možno.“
Nina sa zamyslene pozrela na purpurové oblaky, ktoré plávali po oblohe. Také oblaky som ešte nikdy nevidel.
„Prečo si nerozumieš so svojou ženou?“
„Chceš to naozaj vedieť?“
„Chcem.“
„Moja žena ma neuznáva. Nie som dosť úspešný, aby ma mohla mať rada. Ale kedysi sme sa milovali. Boli sme dobrá rodina.
Ticho sme sedeli na terase hotela. Pozorovali sme oblaky, ktoré stále menili svoje tvary. Nina sa po chvíli spýtala: „Vieš, čo sa s nami stane?“
„Neviem.“
„Ako je to možné, že to nevieš?“
„Neviem. Niekedy mi to nefunguje. Keď som v tom zamotaný, nefunguje mi to. Mám dobité ego.“
„Nikdy by som si nemyslela, že máš dobité ego. Vyzeráš dosť dobre. Vyzeráš dosť sebavedomo.“
„Viem sa dobre pretvarovať. Mám za sebou špeciálny tréning.“
„Aby ťa nezistili?“
„Aby ma tak ľahko nedostali.“
„Prečo mi to všetko hovoríš?“
Pozrel som sa na Ninu. Sedela tam taká nežná. Dievčenská. Chlapčenská. Taká zraniteľná. Skúmavo si ma prezerala. Akoby ona vedela, čo sa stane.
„Nina, hovorím ti to, lebo ťa mám rád. Nikdy som nikoho nemal tak rád. Robí mi to dobre, keď ti to hovorím.“
Nina prižmúrila oči a stíšeným hlasom povedala: „A čo keď aj ja pre niekoho pracujem? Som na teba nasadená. Potrebujeme ťa kontrolovať. Si pre nás veľmi dôležitý. Vieš to?“
„Neviem to.“
„Nebojíš sa?
„Nebojím.“
Bola to milá konšpirácia. Uvedomil som si, že podobnú ženu už nikdy v živote nenájdem. Nina si odpila zo šálky a zamyslene povedala: „Chcem mať s tebou dieťa. Chcem mať s tebou dievčatko. Budeme sa o neho starať. Budeme dobrá rodina.“
„Nina, ja mám rodinu. Nemôžem odísť od mojich dcér.“
„Ale aj tak. Chcem mať s tebou dievčatko. Počkám si na teba. Raz ťa dcéry už nebudú tak veľmi potrebovať. Ja ťa budem potrebovať vždy. Do konca života. Počkám si na teba.“
„Je medzi nami sedemnásť ročný rozdiel. To je veľa.“
„Pre koho?“
„Pre každého.“
„Chcem mať s tebou dievčatko. Si úžasný muž. Je mi s tebou dobre. Milujem ťa. Vieš to pochopiť?“
„Viem.“
To boli posledné vety, ktoré sme si povedali. Slnko vyšlo spoza mrakov a ožiarilo kopce, ktoré stáli okolo nás. Zrazu sa celá krajina zmenila. Zlatá farba sa zmiešala so zelenou a oranžovou. Bola to dobrá krajina, ktorú nám dal Boh. Okolo nás bolo nekonečné ticho. Také ticho môžete počuť, len keď idete po púšti tesne pred západom slnka. Mlčanlivé múdre ťavy dôstojne kráčajú v tom nekonečnom tichu a človek si myslí, že sa mu nemôže nič stať.

Prelet sťahovavých vtákov

Objednajte si novinku Jozefa Heribana v predpredaji a po vyjedení vám ju pošleme exkluzívne aj s podpisom...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Beletria knihy

Zaradené v kategóriách