✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Neuveriteľný príbeh muža zo Severnej Kórey o strastiplnom putovaní za slobodou

V rukách držíte knihu o jednom z najdesivejších miest na Zemi. Útek z tábora 14 je šokujúcim odhalením severokórejských politických väzenských táborov a súčasne svedectvom o nepohasínajúcej sile ľudského ducha snívať a udržiavať si plamienok nádeje aj v najtemnejších hlbinách pekla.
Suzanne Scholteová, nositeľka Ceny Mieru mesta Soul a predsedníčka Združenia pre mier v Severnej Kórei

Politické väzenské tábory v Severnej Kórei fungujú dvakrát dlhšie ako Stalinove gulagy a dvanásťkrát
dlhšie ako Hitlerove koncentračné tábory. Doposiaľ sa nepodarilo ujsť žiadnemu z tisícov väzňov, ktorí sa v severokórejských táboroch narodili a vyrástli. Žiadnemu, s výnimkou Šina Tong-hjoka.

Blaine Harden v knihe Útek z tábora 14 vynáša na svetlo temné tajomstvá Severnej Kórey, ktorej despotický totalitný režim podkopávajúci ľudského ducha jej obyvateľov nemá na svete obdobu. Vďaka Šinovmu svedectvu o jeho uväznení a neuveriteľnom úteku majú čitatelia konečne možnosť nazrieť za nepreniknuteľné múry a ostnatý drôt – Šinovými očami hľadíme na matku, s ktorou súperí o jedlo, na dozorcov, ktorí sa z chlapca snažia vychovať donášača, a stávame sa priamymi svedkami popravy Šinovej matky a brata.

Hoci meno neslávne známeho „Milovaného vodcu“ Kim Čong-ila zarezonovalo vo všetkých krajinách,
Severná Kórea zostáva odrezaná od zvyšku sveta aj po tom, ako sa vlády ujíma jeho tretí syn Kim Čong-un. Čoraz menej cudzincov smie vstúpiť na severokórejskú pôdu a len zopár šťastlivcov sa smie tešiť z privilégia opustiť hranice svojho rodiska. Severná Kórea trpí hladom, krivká o žobráckej palici a naháňa strach celému svetu arzenálom atómových zbraní. Je tiež miestom, kde láska a ľudské práva sú dva rovnako neznáme pojmy. Približne dvestotisíc väzňov si odpykáva celoživotné tresty v politických väzenských táboroch. no vláda Severnej Kórey existenciu týchto táborov aj napriek jasným záberom z vesmírnych družíc tvrdošijne popiera.

Hardenovo hrôzostrašné rozprávanie odhaľuje nepoznanú dystopiu a sústreďuje sa na výnimočného
mladého väzňa, ktorý prežil prvú štvrtinu života v najtvrdšom väzení najprísnejšie stráženého štátu.
Útek z tábora14 ponúka čitateľom dosiaľ nevídaný pohľad do najhlbšieho vnútra vari najzúfalejšieho
národa na Zemi. Odvíja sa pred vami príbeh o vytrvalosti a odvahe, o neutíchajúcej nádeji a túžbe žiť slobodný život.

Tento príbeh nemá konkurenciu. Žiadna iná kniha vrátane mojej neopisuje krutosť, ktorej v ríši
Kim Čong-ila hovoria „komunizmus“, tak výstižne ako Útek z tábora číslo štrnásť. Blaine Harden, ostrieľaný spravodajca denníka Washington Post, rozpráva drsný príbeh s ozajstným majstrovstvom. Poctivo odvedená práca sála z každej stránky.
Barbara demicková, autorka knihyNiet čo závidieť: Obyčajné životy v Severnej Kórei

Útek z tábora číslo štrnásť chytí za srdce a zmení každého, v kom ešte prebýva duša. Harden je
majster pera a s každým novým slovom nám umožňuje spoznať, kto je Šin. Harden svojho hrdinu
nestavia do roly Goliáša, ale jednoduchého muža, ktorý zvádza zápas so sebou samým a snaží sa
pochopiť, čo mu urobili a k čomu ho dohnali na ceste za prežitím. Útek z tábora číslo štrnásť je
nemilosrdnou obžalobou pokriveného režimu a vzdáva hold každému, kto zostáva človekom aj
tvárou v tvár čistému zlu.
Mitchell Zuckoff, autor bestselleru New York Times Stratení v Šangri-La

Hlavný hrdina sa narodil do života naplneného otrockou prácou, na každom kroku mu hrozila
smrť a nepoznal takmer nijaký cit okrem nenávisti a pohŕdania. Na prvý pohľad tak Hardenova
kniha pôsobí ako dystopický triler. Príbeh si však netreba zamieňať s fikciou. Na stránkach knihy
sa kúsok po kúsku odvíja život človeka z mäsa a kostí. Jedinečného človeka menom Šin Tong--hjok.
Publishers Weekly

Šinov príbeh naplnený bolesťou, ktorá nám veľa ráz bráni obrátiť stránku, opisuje hrdinovo
putovanie z krutého väzenia za radosťami a strasťami života v slobodnej spoločnosti, kde
konečne dostáva šancu stať sa dôstojnou ľudskou bytosťou.
Kongdan Ohová, spoluautorka štúdie Utajený národ Severnej Kórey: Každodenný život v skrytom kráľovstve

Harden nám podáva svedectvo o Šinovej strastiplnej minulosti a vynáša na denné svetlo temné
tajomstvá Severnej Kórey, o ktorých sa nik neodváži hovoriť. Jeho kniha je dojímavým svedectvom zápasu jedného muža o znovuobjavenie dávno stratenej ľudskosti.
Marcus noland, spoluautor štúdie Svedkovia premeny: Severná Kórea očami utečenca

BLAINE HARDEN je spisovateľ a reportér spravodajskej služby PBS Frontline. V minulosti pracoval ako vedúci pobočiek denníka Washington Post vo východnej Ázii, východnej európe a v afrike. Pravidelne prispieva článkami aj do týždenníka The Economist. Je autorom kníh Afrika: Komunikácia z krehkého kontinentu a Stratená rieka: Život a skon Columbie. Žije v americkom Seattli.

ŠIN TONG-HJOK sa narodil v roku 1982 v tábore číslo štrnásť v Kórejskej ľudovodemokratickej republike. V roku 2005 sa mu podarilo ujsť do Číny a v roku 2006 sa dostal do Južnej Kórey. Od roku
2009 žije striedavo v americkom meste Washington a juhokórejskom Soule.

Viac informácií nájdete na webovej stránke autora www.blaineharden.com

Ukážka textu z knihy

Prológ
Životná lekcia

Najstaršia spomienka, ktorú si vybavuje, sa spája s popravou.
Kráčal po matkinom boku na obilné pole v povodí rieky Tädonggang, kam dozorcovia nahnali niekoľko tisícok väzňov. Chlapec bol z toľkého davu od vzrušenia celý bez seba a pomedzi nohy dospelých sa preplazil až dopredu, kde pozoroval, ako dozorcovia priväzujú neznámeho muža k drevenému kolu.
Šin In-gun mal len štyri roky. Primálo, aby porozumel príhovoru pred popravou. Počas desiatok popráv v nadchádzajúcich rokoch ho čakali ešte mnohé príhovory hlavného dozorcu, ktorý rozprával zhromaždeným väzňom, že hoci príslušný odsúdenec dostal jedinečnú šancu „vykúpiť sa“ tvrdou prácou, ani táto veľkodušnosť severokórejskej vlády mu nestačila. Aby sa predišlo väzňovmu prívalu nadávok na štát, ktorý sa chystal vziať mu život, napchali dozorcovia odsúdenému do úst okruhliaky a na hlavu mu navliekli plátenné vrece.
Počas prvej popravy vo svojom živote sledoval Šin streľbu troch dozorcov. Z každej pušky zaduneli tri výstrely. Rachot pušiek chlapca naľakal a zrazil z nôh. Pozbieral sa zo zeme práve včas, aby videl, ako dozorcovia odväzujú ochabnuté zakrvavené telo, zakrúcajú ho do prikrývky a nakladajú na vozík.
V tábore číslo štrnásť, väzení politických nepriateľov Severnej Kórey, sú stretnutia viacerých ako dvoch väzňov zakázané. Výnimkou sú verejné popravy, na ktorých sa musí zúčastniť každý. Pracovný tábor využíva verejnú popravu a strach, ktorý vzbudzuje, aby väzňom uštedril životnú lekciu.
Šinovi dozorcovia boli jeho učiteľmi aj živiteľmi zároveň. Matku i otca mu vybrali. Vštepovali mu, že väzni, ktorí porušia zákony tábora, zasluhujú smrť. Na svahu blízko školy stál pútať s heslom VŠETKO JE V SÚLADE S PRAVIDLAMI A NARIADENIAMI. Chlapec sa naučil naspamäť desať pravidiel tábora, či ako ich neskôr pomenoval, „Desať prikázaní“, a dodnes ich vie odriekať spamäti. Prvé z nich znie: „Ktokoľvek sa pokúsi o útek, bude okamžite popravený.“
Desať rokov po prvej poprave sa Šin vrátil na to isté popravisko. Dozorcovia sem znovu nahnali obrovský dav a do zeme opäť zatĺkli drevený kôl. A napokon postavili aj provizórnu šibenicu.
Tentoraz Šin dorazil na miesto na zadnom sedadle auta, ktoré šoféroval jeden z dozorcov. Spútali mu ruky a oči previazali kusom starej handry. Šinov otec, spútaný a oslepený rovnako ako syn, sedel na vedľajšom sedadle.
Po ôsmich mesiacoch strávených v podzemnej cele v tábore číslo štrnásť ich pustili na povrch. Pred prepustením prinútili oboch podpísať vyhlásenie, v ktorom sa zaviazali navždy mlčať o udalostiach v podzemí.
Otca i syna v útrobách väzenia vnútri ďalšieho väzenia mučili v snahe vypáčiť z nich priznanie. Dozorcovia sa chceli dozvedieť podrobnosti o neúspešnom pokuse o útek, pri ktorom pristihli Šinovu matku a jediného brata. Šina vyzliekli donaha, zápästia a členky mu zviazali a druhý koniec povrazu pripevnili k stropnému háku. Potom ho spustili nad otvorený oheň a plamene oblizovali chlapcovi chrbát. Keď sa mu začala páliť koža a mäso, omdlel.
Nepriznal sa však k ničomu. Neskrýval žiadne tajomstvo. Nespriahol sa s matkou a bratom a nepomáhal im v plánovaní úteku. Veril varovaniu, ktoré mu dozorcovia vštepovali od narodenia v tábore: Nikdy sa mu nepodarí ujsť, a ak nechce zomrieť, musí nahlásiť každého, koho začuje kuť plány na útek. Šin si ani len v snoch nedokázal predstaviť život za múrmi a ostnatým drôtom tábora.
Dozorcovia ho nikdy neučili nič z toho, čo vie každé školopovinné dieťa v Severnej Kórei: Američania sú špinaví sviniari, ktorí plánujú vpadnúť do Severnej Kórey a zneuctiť ich krásnu vlasť. Južná Kórea je len kurva strýčka Sama. Severná Kórea je majestátna zem, ktorej celý svet závidí jej odvážnych a múdrych vodcov. V skutočnosti Šin nevedel, že niekde za betónovými múrmi existuje Južná Kórea, Čína či Spojené štáty americké.
Na rozdiel od krajanov nevyrastal obklopený všade prítomnými fotografiami „Milovaného vodcu“, ako nazývali lídra Kórejskej ľudovodemokratickej republiky Kim Čong-ila. Rovnako nevidel ani obrazy či sochy Kimovho otca Kim Ir-sena, Veľkého vodcu, ktorý z prachu stvoril ríšu Severnej Kórey a ktorý aj po smrti v roku 1994 naďalej zostáva Večným prezidentom krajiny.
Hoci Šin nemal dosť dôležité postavenie na účel vymývania mozgov, dozorcovia ho cvičili, aby donášal na rodinu a spolužiakov. Za odmenu dostával prídely jedla a spolu s dozorcami mlátil deti, ktoré sám zradil. Ostatné deti na oplátku bonzovali na Šina a ochotne mu oplácali údery.
Keď dozorcovia Šinovi konečne rozviazali oči a zbadal dav, drevený kôl a šibenicu, uveril, že dnes popravia práve jeho.
Nik mu však do úst nenastrkal okruhliaky. Zložili mu putá. Jeden z dozorcov ho odvliekol na kraj davu. Spolu s otcom sa mali len prizerať.
Dozorcovia dovliekli pod šibenicu ženu v stredných rokoch ak drevenému kolu priviazali mladého muža. Šinovu matku a staršieho brata. Dozorca zatiahol okolo matkinho hrdla slučku. Pokúšala sa zachytiť Šinov pohľad. Odvrátil zrak. Len čo jej telom na povraze prestalo šklbať, traja dozorcovia zastrelili Šinovho brata. Z každej pušky zazneli tri výstrely.
Šin videl zomierať matku i brata a odľahlo mu, že nie je na ich mieste. Hneval sa na oboch za to, že plánovali ujsť z tábora. A hoci sa počas nasledujúcich pätnástich rokov nedokázal nikomu priznať, vedel, že zodpovednosť za ich popravu nesie on sám.