Keď som bol malý, často som sa dospelých vypytoval, no prosto napadalo mi samé PREČO. Dospeláci len krčili plecami a hovorili, že jednoducho to tak je a hotovo. Potom som na to zabudol. Roky bežali a zas bežali a stal sa zo mňa starý otec. A všetci starí otcovia vedia jako to je. Večer, keď sa má ísť spať, zbehne sa okolo vás drobizg a dožaduje sa: „Dedko rozprávaj.“ Tak som rozprával, a rozprával až som vyrozprával všetky rozprávky. Čo teraz,hovorím si, zajtra budú chcieť nejakú rozprávku a ja v batôžku nijakú nemám.
V tú noc som spal veľmi zle, verte mi. Prevracal som sa z boha na bok a stále rozmýšľal, čo mám robiť. Nakoniec som predsa len zaspal. V snesa mi zjavil maličký človiečik, sotva väčší ako krabička od zápaliek a hovorí mi: „ Som lesný škriatok Bonifác. Vidím, vidím, že sa trápiš. Keby išlo o teba, nechal by som to tak, ale keďže ide o deti, pomôžem ti. Každú noc ti vyrozprávam jednu príhodu z môjho života a ty ju potom porozprávaš deťom., čo na to povieš?
Potešil som sa. Škriatok svoj sľub dodržal a rozprával mi noc čo noc svoje príbehy. Porozprával som ich svojim vnúčatkám a napísal ich do knižky, aby ste sa o nich mohli dozvedieť aj vy. Prajem zábavné čítanie.
Ivan Vičar
