Kraj plný mágie ich pomaly opantáva neviditeľnou pavučinou, v ktorej sa prepletajú intímne línie so spoločenskými, skupinovými, s ekonomickými, filozofickými, morálnymi i nemorálnymi. A, samozrejme, s láskou.
Príbeh zároveň oslavou Polonín a rusínskej kultúry. Ponúka viacero podnetov na rozmýšľanie o súčasnosti v nových súvislostiach, čím prekračuje hranice románu o láske a hľadaní šťastia a ponúka čitateľovi možnosť spolu s postavami nachádzať v ľuďoch pravé človečenstvo.
Ulina dcéra Ketka je už takmer dospelá a až nezhody s ňou ju prinútia začať hľadať odpovede na problémy, ktoré vyše dvadsať rokov odsúvala do úzadia. Potrebuje si upratať v živote. A tak sa veľkou okľukou vracia tam, odkiaľ kedysi bezhlavo zaľúbená utiekla – do bezvýznamnej dediny na konci sveta, v slovensko-ukrajinskom pohraničí. Vracia sa skúsenejšia, zabezpečená, stále zaujímavá a atraktívna žena. Dedina, do ktorej prichádza, je však celkom iná. Stretáva starých známych a postupne sa zoznamuje s novými ľuďmi. S nekonformným emeritným profesorom matematiky Petrom Podolom so sklonom k hlbokým filozofickým úvahám o zmysle bytia, ktorý je presvedčený, že život sa dá usporiadať aj inak, lepšie, a práve tu. Zoznamuje sa aj s jeho ženou Irenkou, popom Andrejom, dobrákom Vaňom. Vynárajú sa v nej spomienky na rodičov, detstvo a s obrovskou úľavou na duši bez príkras rekapituluje svoj život. Možno aj pod vplyvom týchto ľudí ho vníma inak. Podarí sa jej sem prilákať aj svojich „anjelov strážnych“, manželov Krausovcov z Čiech, ktorým s Ketkou nahrádzali ich mŕtveho syna. Fredi Kraus vnáša do príbehu svoju predstavu rodiny ako sociálneho systému.
Kraj plný mágie ich pomaly opantáva neviditeľnou pavučinou, v ktorej sa prepletajú intímne línie so spoločenskými, skupinovými, s ekonomickými, filozofickými, morálnymi i nemorálnymi. A, samozrejme, s láskou.
Príbeh zároveň oslavou Polonín a rusínskej kultúry. Ponúka viacero podnetov na rozmýšľanie o súčasnosti v nových súvislostiach, čím prekračuje hranice románu o láske a hľadaní šťastia a ponúka čitateľovi možnosť spolu s postavami nachádzať v ľuďoch pravé človečenstvo.
Ukážka textu z knihy
– Povedz, ako to ty robíš? Ja sa mesiace teším, že ťa prekvapím tak, až stratíš reč, lebo som si myslel, že toto moje prekvapenie bude celkom za hranicou možného. Aj tak je všetko naopak. Nemám na teba. Jedno lepšie ako druhé. Určite to zvládneme, – šepol jej do ucha.
V tej chvíli ho premkol ostrý, prenikavý pocit, že je mu dobre. Nie len tak obyčajne dobre, ale DOBRE. Bol to ten zriedkavý umierňujúci, sviatočný pocit pokoja a akejsi harmónie, ktorý mu pripomínal nedeľné popoludnie blikajúce kdesi ďaleko v detstve, keď vonku za oknom tíško padal sneh a od teplej pece sa šírila vôňa práve sa pečúcich sladkých repných posúchov. Bol spokojný a bolo mu dobre. Za tento pocit vďačí len jej.
– Poďme. Chcem sa s tebou láskať, – povedala po chvíľke. – Tu sa nechcem milovať. Voda by celkom zamrzla, kým by sme skončili. A ráno by tu našli dve ľadové sochy bláznivých zaľúbených. Stali by sme sa legendou. Vieš si to predstaviť? Vaňo a Uľa! –
