✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Štvrtú zbierku (ne)poézie Hirax rozdelil na dve časti: z jednej strany môžete v časti Bytie čítať autorove vyznania lásky k žene, prírode či svetu napísané v štýle, na aký ste od neho zvyknutí. No keď si knihu otočíte naruby, objavíte nový Baričákov svet (ne)veršov písaný v tretej osobe. Celky umiestnené v časti Stony sú temnejšie a navodzujú úplné iné pocity než Bytie...
Ukážka textu z knihy
Poprosme radšej anjelov, nech nás už nespájajú
Chcel som sa ťa len spýtať,
ako sa máš.
Chcel som sa s tebou rozprávať ako človek,
nie ako muž.
Nechcel som sa dotýkať tvojich dlaní, vlasov, tela,
chcel som sa smiať cez oči s bytosťou,
ktorú som raz miloval a už budem
milovať po všetky svoje životy.
Stála si na mojej ceste včera,
si na nej aj dnes a budeš i zajtra.
Už pochop, na Boha sme krátki...
Ak ťa bolím, či chceš, aby ma bolelo,
odkáž radšej svojim anjelom,
nech ťa už nevedú na schody
po ktorých budem kráčať.
Prosím, popros svojich anjelov,
nech pre teba nevyberajú vlak,
z ktorého vystúpim
celý zničený po krutej párty.
A ja obratom šepnem mojim anjelom,
nech ma už nikdy neusadia do baru,
kde ma od básní odláka tvoj hlas, smiech,
ale hlavne narýchlo ukuté prázdne slová...
Bolí to byť cudzím,
keď vo vnútri sme živí.
Bolí to byť chladným,
keď v srdciach sme si blízki.
Ťažko si teda nepredstavovať,
že sa raz bez žeravých bariér
porozprávame o tom najkrajšom na svete,
o zázraku, na ktorý už ľudia dávno zabudli,
že sa porozprávame o tom,
ako sa máme...
S tebou bez teba
Už sú to roky,
čo zámerne obchádzam
tvoje kruhy.
A Boh pokojne šedivie.
Každý pekelný mesiac
topím sny o tebe v slzách,
ktoré sa ťa nikdy nedotknú.
A Boh pokojne tvorí oblaky.
Týždeň čo týždeň
sa klaunovsky tvárim,
že už vo mne nežiješ.
A Boh pokojne sadí lesy.
Deň za dňom
moje ťažké nohy
vypĺňajú tvoje šľapaje.
A Boh pokojne hojdá moria.
Noc čo noc
sa bojím hviezd,
z ktorých neustále padáš.
A Boh pokojne rozsvecuje ďalšie.
Z hodiny na hodinu
lapám vzduch s predstavou,
že si ho vydýchla ty.
A Boh sa veselo hrá s anjelmi.
Každou sekundou prosím
toho pokojného Boha,
nech už konečne precitne.
Lebo asi spí, čo ja roky nie.
Prosím ťa, zober všetky moje listy
a zakop ich pod najbližší strom.
Potom si obleč najkrajšie šaty
a vojdi medzi mužov ako slobodná.
Len tvoja nová láska
nám daruje skutočný život.
Ako ma miluješ, daruj si ju.
Ako ťa milujem, želám ti ju.
Mlčíš a ja lámem Bohu rebrá
Keby som tak teraz mohol stáť
proti tvojim očiam.
I keby boli smutné,
uplakané, nahnevané...
všetko by som dal.
Keby som tak v túto chvíľu
mohol ticho tlieť pri tvojom drieku.
Aj keby si bola otočená chrbtom...
uzavretá vo svojom svete.
Keby som tak v túto sekundu bytia mohol sledovať,
ako z lásky chystáš raňajky,
náhliš sa do práce,
ladným pohybom krásnej srny
spájaš kúpeľňu s kuchyňou,
mňa nechávaš v tichu tak...
Keby som tak mohol v tento boží okamih
držať dlane tvojho srdca,
tak krásne zladeného s mojím,
láskať vtipom úsmev tvoj...
všetko by som dal.
A ty mlčíš.
Predal by som aj slnko,
nevážilo by v mojom vrecku ani gram.
Ja viem, človek mieni a Boh mení...
Ale raz mu za to zlámem všetky rebrá.
Že sa rúham?
Áno, i to viem...
Ale aj toto prináša táto chvíľa.
Od lásky k nenávisti je len krok
a tentoraz si to odnesie on.
Teba totiž ľúbim...
Stále ťa vetrím
I v pene zdivených vĺn,
aj vo vetre dusna,
na dnách pohárov,
kde vzlykmi zvyknem hľadať seba,
keď už teba niet.
Navôkol mňa samí cudzí.
Viac mŕtvi ako živí.
Chodiace domy bez okien,
len by vrážali.
Vrážali a tvrdili,
že vidia, vedia, vetria
taktiež mojím smerom.
Môžu za to tie roky,
ktoré hnali naše kone
inými kaňonmi.
Teraz sú z nich salámy
a my sa ako trestanci
spútaní jednou guľou tvárime,
že všetko je v poriadku,
aj keď každý žijeme na inom svetadiele,
no paradoxne pod jednou strechou.
Najväčšia povala sveta
praská pod bordelom, ale drží.
Silou našich moderných vôlí,
silou vytrvať až po hrob.
Deti spia.
Rusko strieľa druhý gól
a my strnulo sledujeme
tanec farebných šálov.
Tlieme vyhorení v zlatom krbe,
z ktorého sála biely chlad...
Stále ťa vetrím,
akú som ťa spoznal...
No nenachádzam.
Umrel som rovnako ako ty
udusený vlastnými snami,
ktoré nás dobehli
a teraz si vychutnávajú
napäté bezvetrie.
Život je patália zlomového dejstva,
zrýchleného dychu
a temných brieždení...
Už dávno neverím,
že tu niekomu vyšiel krok.
Potichu a naho
ležali skrytí trávou,
plachí, čistí cez dlane.
V diaľave zúrilo ľudstvo,
Boh neodpisoval na pozvanie.
Bol v steblách vánok...
Prežili krutú zimu,
spievali úžasne farebne
srdcové motýle farebné.
Znova spolu tí istí, len iní,
už si vážili bolesť,
už si vážili seba.
Poslovia vrelých dlaní,
nečuli vytia slepých.
Len šepot krídiel, ticho pier,
hojivá sonáta neba.
Boh, lúka, pár živých a slnko,
ostrov ticha v hluku bytia.
