✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup
Mladá talentovaná fotografka Ema nedávno doštudovala a so snúbencom Kamilom si plánujú aj spoločnú profesionálnu budúcnosť. Ema však náhodou zistí, že pre Kamila nie je jediná. Citovo otrasená začína od nuly. Nájde si prácu v obchodnom dome. Nové prostredie jej prináša nečakané podnety, problémy i vzťahy. Sympatický riaditeľ Michal či úspešný manažér Roman nie sú jediní, ktorých zasiahne Emina krása a emotívnosť, ale ani neverný Kamil ešte nepovedal posledné slovo. Koho si napokon nerozhodná kráska vyberie? A je vzťah naozaj to, čo Ema hľadá? Po románoch z prostredia opérok Lásky o piatej (2005) a Anglické prebúdzania (2006) napísala Martina Monošová zaujímavo koncipovanú prózu Klišé (2010), v ktorej sa zaoberá smutnou témou manželskej nevery. Jej najnovší román Zlodeji bozkov je z celkom iného súdka. Martina Monošová touto prózou dokazuje, že prostredie veľkomesta a život tzv. zlatej mládeže dobre pozná, pričom s nadhľadom a porozumením odhaľuje aj tie najtemnejšie tajomstvá.
Ukážka textu z knihy
V tmavosivom drahom obleku pôsobil prívetivý mladík prehnane seriózne a podstatne staršie. Rozhodne by som mu nehádala dvadsaťdva. Kabát si priniesol len tak prehodený cez ruku. Títo manažéri v autách s klimatizáciou sa nikdy nevcítia do kože bežného smrteľníka, mrznúceho v mestskej doprave, preto ani jemu a ani Modroočkovi nenapadlo ponúknuť mi čosi na zahriatie.
Olšického srdečné správanie ma však zahrialo na duši, až som sa aj ja naňho škerila ako blázon: „Ani nie. Bála som sa, že ste už odišli.“
„No, nemôžem predsa len tak zrušiť naše stretnutie,“ mrkol na mňa priateľsky. „Obchodný dom sa otvára už o mesiac a ja mám strašne málo času na výber personálu. Ale myslime pozitívne a všetko sa pohne dopredu aj samo!“
Mierne bucľatá tvár, orámovaná tmavými kratšími kučerami, mu žiarila srdečnosťou. Veľké hnedé oči sa na mňa mäkko usmievali. Nebol klasicky pekný či príťažlivý, pripomínal skôr prítulného plyšiačika.
… prečo sa Kamil na mňa nikdy takto milo nepozrel? Alebo presnejšie, kedy naposledy sa na mňa takto pozrel…? Nie! Kamil, preč, preč!
Muži iba málokedy mávajú takýto výraz vrelej úprimnosti a ja som sa len ťažko bránila atmosfére dôvery bez dôverností, ktorá z neho sálala. Zdalo sa mi to hlúpe, lebo som ho videla iba druhý raz v živote, a statočne som odolávala pokušeniu dopodrobna mu opísať celú svoju anabázu s dnešnou zasneženou cestou do Bratislavy…
