Oneskorené reportáže otvarájú novú etapu slovenskej literatúry. Etapu úsporného pokusu o pravdu. Nik pred Mňačkom (ak nerátame pritlmenejšie tóny jeho vlastných reportáží Kde končia prašné cesty) tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v akom sme žili a nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá ho halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, naplastickejšie na stranách legendárneho týždenníka Kultúrny život.