Kto sa chce niečo dozvedieť o našej vlastnej minulosti, mal by si prečítať túto knihu. Napísala ju Žofia Langerová, manželka Oskára Langera, ktorý celé päťdesiate roky sedel v komunistickom väzení, napriek tomu, že sám bol pravoverným komunistom. Alebo práve preto. Asi dnes málokto vie, kto boli manželia Langerovci. Možno trochu osvieži vašu pamäť skutočnosť, že to boli rodičia kedysi populárnej speváčky Zuzky Lonskej. Jej matka, Žofia, prežila ťažkých desať rokov v nádeji, že jej manžel sa vráti. Čakala, dúfala a deň za dňom sa presviedčala, že jej muž neobetoval svoj život správnej myšlienke, že ideálna komunistická spoločnosť je chiméra, že reálne je iba násilie, ktoré sprevádza každú totalitu. Píše o údele ženy, ktorej muž bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na vyše dvadsať rokov a stále veril, že to má akýsi hlbší zmysel, bol to skrátka veriaci komunista. Langerovej kniha nie je však len svedectvom doby. Je to aj dobrá literatúra a má všetko, čo má takáto literatúra obsahovať – fakty, osobný pohľad, emócie, detaily, v ktorých sa zrkadlí celok a v neposlednom rade humor, trpký, ale o to pôsobivejší.
Žo Langerová vo svojej knižke dokázala vyrozprávať svoj osud takým spôsobom, že tomu, čo by mohlo ostať len dokumentom, dala nový rozmer - rozmer románu o vzťahu ženy k svojmu manželovi, ktorý má čo povedať aj súčasníkom žijúcim v inej dobe, než boli roky totality a studenej vojny.