Pavel Branko, nestor slovenskej filmovej kritiky, sa v poslednom desaťročí intenzívne zaoberá aj úskaliami, či lepšie: úkladmi jazyka, nášho jazyka, ktorého používatelia v mnohých oblastiach kultúry i vedy čoraz väčšmi podliehajú vplyvu svetových jazykov, ale napríklad aj češtiny. Autor sa venuje prevažne prenikaniu angličtiny do slovenčiny, pričom podľa neho vzniká čosi ako „slovgličtina“. Nie je to prirodzený prienik či vývin, ale „vďačíme“ zaň nepoctivej, neprofesionálnej práci redaktorov, novinárov, prekladateľov atď. Podobne aj vplyv češtiny či iných jazykov (napr. ruštiny, poľštiny a ďalších slovanských jazykov) na výsledný slovenský text je možný len tam, kde sa nepracuje tvorivo, so znalosťou pozadia či obsahu filmu, knihy a pod. Autor si vyberá desiatky príkladov nesprávneho používania slovenčiny v rozhlasových programoch, v recenziách, prekladoch, v odbornej tlači, ale aj v oblasti filmu a audiovízie.