Keď je niečo ničím, neznamená to, že neexistuje; keď je niečo ničím, je dobré zamyslieť sa nad naozajstnou hodnotou nepolapiteľného.
Krátkodyché, krátkozraké popevky bokom – tu ide o viac. V zápase o zmysel opiera sa Peter Prokopec o múdrosť. Je to nerovný boj. Ako každý, keď v ňom stojí človek sám proti presile, ako každý, keď nejde v prvom rade o víťazstvo.
Tu je dielom obyčajný život.
Tu záleží na kameni rovnako ako na zrnku prachu.
Tu ide o každé vlákno.
Peter Prokopec hľadá krásu. A hľadá ju všade. Svedčí o tom aj jeho dvojveršie: "Gravitácia funguje / krása leží pri nohách." Občas sa treba zohnúť a ušpiniť sa – všetko sa nám vráti niekoľkonásobne.
Čo mníchovi, ktorý by len chcel byť mníchom, uniká
I.
Nasledovať sa dá každé učenie – stačí súhlasiť.
A hneď počuť: „Chrám večného ohňa, otvor sa!“
Ach, mních, ktorý by len chcel byť mníchom –
keď sa mu šnúrka rozviaže,
ako k hadovi sa zohýba.
Kráča do vrchu,
ale výška sa nemení.
II.
Nosieva Windsorským uzlom
uviazaný smútok.
Depresia
sa podľa neho podobá
rakovine.
Leží na posteli, zomiera –
na prechladnutie.
III.
Mních, ktorý by len chcel byť mníchom,
rezignáciou kreše o vnútro,
do dní vypaľuje
mravčie chodbičky.
„Oheň spáli malých,“ vravievali v Chráme večného ohňa,
„nezáleží ani na tom, ako veľmi pracujú.“
