"Táto poézia ma láka a fascinuje svojím tajomstvom. Pôsobí svojou schopnosťou tajomstvo skôr ukrývať, zamlčovať, než odhaľovať ho, vypovedať o ňom - pôsobí svojím zmysluplným mlčaním. Nemôže sa pri ubrániť asociáciám s Feliniho filmom 8 a pol. Vidí sa mi, že táto poézia sa zmocňuje človeka podobnou atmosférou, pri ktorej dochádza k stieraniu hraníc medzi víziou a záznamom skutočnosti."
(Ján Štrasser o Ivanovi Štrpkovi v eseji Najmladšia slovenská poézia v tejto chvíli, 1967)
Recenzie:
Hlas straší aj vábi. Vzývame ho, reagujeme, častokrát v geste sluhu, s výrazom pohoršenia, i ako hluchí a indiferentní. Civilizačno-prírodný organizmus je konštrukt, oživený človekom, kde každý jav a úkaz riadi signál a kde temer nič nepodlieha náhode. Šum je zatláčaný, aby správa zaznela jasne: sme tu!
Takto hlas prechádza naprieč všetkými textami najnovšieho Štrpkovho opusu. Úvodná skladba pod názvom Hlasy sa pokúša o tvarovanie tohto fenoménu - zvuku, ktorý nie je len náhodným vlnením, lež nositeľom presného významu. Hlas je tu všadeprítomný, intenzívne pociťujeme jeho pokojaplné vyžarovanie. Nie je to žiaden škrek a vresk, ktorý nás každodenne surovo manipuluje, ale výzva, ktorá má archetypálny rozmer; skrze ňu precitáme do iných sfér, jestvujúcich naprieč všetkým ohraničeniam a zjednocujucich to, čo sa v každej sekunde láme a rozbíja na hranách všeobecnej necitlivosti a nevšímavosti.
Štrpka nemôže v sebe zaprieť geológa, znalca vrstiev bytia. Existencia pozostáva z navzájom zviazaných rovín, oddeliteľných a analyzovateľných a dnešok je súborom usadenín, stláčaných po tisícročia najrôznejšími priaznivými, protichodnými i rozpínavými silami, ktoré formujú krajinu, zem, vesmír, a ten pulzuje. Dýcha. Preto autor presvecuje pevniny bytia trpezlivým pohľadom a sleduje rozpriestraňovanie myšlienky, hľadá kóty a určuje vzdialenosti, ktoré však nemajú nič spoločné s časopriestorom.
Aj v nasledujúcich samostatných básnických textoch sa ozýva hlas. Naliehavo
a opakovane: "...(stále dokola) iba zúfalo hľadáš priliehavý/ výraz, tú práve strácanú a odjakživa nenájdenú/ reč rozpútavajúcej sa premeny, ktorá/ je mimo úst, mimo kníh aj baniek sémantikov,/ reč, ktorá bublá sama možno za najbližším/ rohom" (báseň Transmutach). Jednotlivé básne sú filozofickými momentmi, odhaleniami nepretržitosti entít. Je to tok reči v jej najčistejšom ponímaní. Opakované otázky, ktoré nečakajú na odpovede nervózne, lež napäto, v predzvesti zmĺknutia. Veď "Písanie je možno hlas prenikajúci zrkadlom (na inú stránku)," konštatuje Štrpka v básni Hölderlin mlčí.
Aj táto zbierka dokazuje, že komunikácia ostáva v centre Štrpkovho záujmu. Skryté súvislosti zvuku a videnia, nenáhodnosť ich usporiadania jednoznačne rozhodujú. Pre Štrpku stále nedoriešené: "Prichádza TERAZ správa pre mňa?"
Martin Gajdoš, Knižná revue 5/2002
