Soňa Uriková sa vo svojej debutovej zbierke poviedok sústreďuje na medziľudské konflikty a hraničné situácie, do ktorých sa dostávajú mladí ľudia. Prevažne ženské postavy sú nútené prekonávať nešťastné osudy bez ľútosti a sympatií, pričom v sebe hľadajú silu vzoprieť sa životnej bezmocnosti, priam až pomstiť sa nepriaznivým okolnostiam, a ich úsilie podčiarkuje takmer surová prirodzenosť rozprávania.
Živé ploty
„Zapichla som si bodliak do oka. Ani ma to tak nebolelo, ako skôr prekvapilo. Bežala som k záhradnej hadici. Mama zdvihla hlavu od buriny.
„Čo ti je?“ kričala na mňa, kým som si prúdom vody vymývala bodanie z rohovky. Potriasla som hlavou a rozhliadla sa okolo seba. Oko asi nebolo poškodené, videla som len trochu zahmlene. Niečo ma však príšerne pichalo pod viečkom.
Umyla som si ruky od hliny a oko si požmolila. Nepríjemná bolesť zosilnela. Prešla som k mame, nech sa mi naň pozrie. Skákal okolo nás pes od susedov, tak som ho odsunula nohou. Na šiji ma pichal pohľad jeho majiteľky Borky, ktorá kopala zemiaky.
Mama mi v oku nič nevidela, zhodli sme sa, že to pichanie spôsobilo iba podráždenie. Znovu som sa nahla nad hriadku a pribehol ku mne pes. Spoznala by som ho, aj keby som oslepla, lebo vždy smrdí, akoby už zdochol. Priblížil sa k mojej tvári a oblizol mi oko.
„Romo!“ zvolala mama, ktorá sa skláňala pri mne a spakruky mu strelila po ňufáku. Mňa jeho zvláštne gesto prekvapilo takisto ako bodliak v oku. Romo pochopil, že pri nás ho čakajú len nepríjemnosti, tak sa pomaly presunul k slnečniciam. Tam sa schúlil do tieňa a lenivo prižmúril oči.
Na vedľajšom pozemku zavrčal traktor.
