✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Zážitky na prahu smrti, Božie prísľuby a radostná budúcnosť, ktorá vás očakáva

Ľudia na celom svete zbystria pozornosť, keď sa hovorí o nebi. Či si to priznávajú, alebo nie, každý chce vedieť, či existuje život po smrti. Biblia nám predkladá množstvo príbehov ľudí, ktorí zomreli a vrátili sa do života. Preto by nás nemalo prekvapovať, že moderná medicínska veda dokumentuje ešte viac takýchto zázrakov. John Burke o sebe hovorí, že nikdy nepatril k tým, čo ľahkovážne uveria každému príbehu z neba. Preto jeho kniha vznikala dlho a pomaly. Autor si počas tridsiatich piatich rokov prečítal a vypočul cez tisíc zážitkov ľudí, čo sa ocitli blízko smrti. Postupne začal vnímať ich spoločné črty – pútavé a detailné opisy lekárov, profesorov, pilotov, detí a ľudí z celého sveta. To, čo každý z nich podával z mierne odlišného uhla, začalo napokon vytvárať jednotný obraz.

O knihe:

Čítať túto knihu je skutočný zážitok. Je pevne zakotvená v Biblii a obsahuje množstvo vzrušujúcich a presvedčivých príbehov. Autor ju napísal ako detektívny román – knihu nepustíte z rúk, lebo vám zodpovie otázky, ktoré si kladiete v súvislosti s témou posmrtného života.
John Burke celé štyri desaťročia počúval a zapisoval si príbehy ľudí, ktorí sa ocitli na prahu smrti. Ich fascinujúce zážitky podáva v knihe Predstavte si nebo.
Skúsenosti na prahu smrti sú rôznorodé a pritom uchvacujúce: pacienti prechádzajú cez tunel, vnímajú nadpozemský svet, preciťujú bezpodmienečnú lásku v prítomnosti svetla, stretávajú sa so zosnulými príbuznými a v skratke sa im premietne celý život. Je zaujímavé, že ľudia rozličného veku a z iných kultúrnych prostredí opisujú takmer rovnaké zážitky, iní si zasa na nič nevedia spomenúť. Mnohí však zdôrazňujú svoje zostrené vedomie, rozumné uvažovanie, emócie, spomienky z raného detstva, vízie budúcnosti a schopnosť vnímať z pozície mimo tela.
Autor majstrovsky a prekvapivo kombinuje rozsiahle údaje z rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa ocitli na prahu smrti, s biblickými textami a vytvára uveriteľný obraz toho, ako bude vyzerať život po smrti. Zároveň nám ukazuje, aký veľký význam by mal mať tento obraz na život, ktorý žijeme teraz.

Recenzie:

„Vo svojej pútavej knihe môj priateľ John Burke podáva súhrn obrovského množstva literatúry o zážitkoch na prahu smrti a skúma ich vo svetle Biblie. Ukazuje, ako nám môžu pomôcť žiť tento život s pohľadom na večnosť. Jeho prístup k tejto kontroverznej, ale kľúčovej téme je kreatívny a presvedčivý.“
Lee Strobel, autor bestsellerov Dôkaz Krista (The Case for Christ) a Dôkaz milosti (The Case for Grace)

„Už dlho som si žiadnu knihu nevychutnal ako túto. Predstavte si nebo od Johna Burkea je jasný a logický text, v ktorom autor využíva tie najrelevantnejšie zdroje z príbehov ľudí, čo sa ocitli blízko smrti. Dáva si pozor na unáhlené závery a ukazuje nám, čo je v živote dôležité a ako sa k tomu postaviť. Vždy som zastával názor, že medzi dobre ukotvenými konceptmi posmrtného života a praktickým životom jednotlivca by malo byť priame spojenie. Dielo, ktoré držíte v rukách, rozvíja toto spojenie veľmi dobre. Vrele ho odporúčam.“
Gary R. Habermas, PhD, významný vedec, profesor a vedúci Katedry filozofie na Liberty University

„John Burke uchopil tému neba s mysľou inžiniera, srdcom pastora a disciplínou novinára. Ak ste sa niekedy zamýšľali nad posmrtným životom alebo ste túžili pátrať po možnosti existencie neba, potom čo najskôr siahnite po tejto knihe.“
Erwin Raphael McManus, vedúci pastor cirkvi Mosaic church; autor knihy Duša remeselníka (The Artisan Soul)

Ukážka textu z knihy

Keby ste len vedeli, čo vás čaká!

Prudko som sa posadil. Koľko je hodín? Pozrel som sa na nočný stolík, ale budík bol preč. Kde vlastne sú všetky moje veci? Cestovný poriadok. Moje hodinky! Rozhliadol som sa okolo seba. Bol som v malej miestnosti, ktorú som nikdy predtým nevidel.“¹
Georgea Ritchieho v roku 1943 odvelili do boja proti nacistickému Nemecku. Vo výcvikovom tábore Camp Barkley v Texase mu sľúbili, že ho pošlú študovať medicínu – jeho sen sa mal stať skutočnosťou! Počasie a tvrdý tréning si však vyžiadali svoju daň a Ritchie ochorel na obojstranný zápal pľúc. V ten týždeň, keď sa mal nalodiť do Richmondu a tam sa hlásiť v škole. V toto ráno chcel chytiť vlak, ale o polnoci sa spotený prebudil s horúčkou 41 ˚C a srdce mu bilo ako zvon. Počas röntgenovania omdlel.
„Kde to som?“ premýšľal Ritchie.

A ako som sa sem dostal?
Snažil som sa rozpamätať. Röntgenový prístroj – to je ono! Vzali ma na röntgen a… a musel som odpadnúť, alebo také niečo.
Vlak! Zmeškám vlak! V panike som vyskočil z postele a hľadal som svoje oblečenie…
Otočil som sa a stŕpol som.
Niekto ležal v mojej posteli. Bol to mladý muž s krátkymi hnedými vlasmi a nepohnuto tam ležal. Ale to nie je možné! Veď som z tej postele len teraz vstal! Chvíľu som sa touto záhadou zaoberal. Bolo to viac než čudné, ale nemal som na to čas.
Ošetrovateľ! Možno mám šaty v jeho izbe! Ponáhľal som sa von z malej miestnosti a rozhliadol sa okolo…
Po chodbe kráčal seržant a niesol podnos s inštrumentmi, ktoré boli prikryté plachtou. Možno o ničom nevie, ale bol som rád, že niekoho vidím, a tak som vykročil smerom k nemu.
„Prepáčte, seržant,“ povedal som, „nevideli ste náhodou ošetrovateľa z tohto oddelenia?“
Neodpovedal. Ani sa len na mňa nepozrel. Rútil sa na mňa a vôbec nespomalil.
„Dajte pozor!“ skríkol som.

Seržant prešiel tesne popri Georgovi, ale nestrčil doňho, dokonca ani veci z podnosu nepopadali. Prečo? Ritchie tomu nevenoval pozornosť. Úporne premýšľal, ako stihnúť vlak do Richmondu. Škola nepočká. Odhodlaný nájsť spôsob, ako sa dostať do Richmondu, aj keby zmeškal vlak, George sa náhlil dolu schodmi von z budovy.

Ani som nevedel ako, ocitol som sa vonku. Svižne som uháňal čo najrýchlejšie, ako nikdy predtým vo svojom živote. Nebolo už tak chladno ako predchádzajúci večer, vlastne sa mi zdalo, že nie je ani chladno, ani horúco.
Keď som sa pozrel dolu, ohromilo ma, že namiesto zeme vidím pod sebou vrcholky mesquitových kríkov. Ako som sa náhlil ponad tmavú zamrznutú pustatinu, aj základňa Camp Barkley sa zdala byť už poriadne ďaleko. Myseľ mi neustále opakovala, že to, čo robím, nie je možné, no napriek tomu… dialo sa to.
Podo mnou sa mihli svetlá mesta, výstražné svetlá prerušovane blikali. Bolo to absurdné! Človek nemôže predsa letieť bez lietadla. Navyše som v porovnaní s lietadlom letel príliš nízko.
Teraz som pod sebou videl neobyčajne širokú rieku, cez ktorú sa tiahol dlhý, vysoký most. Na druhom brehu bolo to najväčšie mesto, aké som kedy videl. Keby som tak mohol ísť dolu a opýtať sa niekoho, kadiaľ ísť ďalej…
… Zachytil som modré mihotavé svetlo. Vychádzalo z neónového nápisu nad dverami jednoposchodovej budovy s červenou strechou a s reklamnou tabuľou na pivo Pabst Blue Ribbon, opretou vo výklade. Café, hlásili vyblednuté písmená nad dverami
a z okien dopadali na chodník tenké prúžky svetla…

Po chodníku rezko kráčal smerom ku kaviarni s celonočnou prevádzkou nejaký muž.

„Aspoň mi povie, kde som a akým smerom idem,“ pomyslel som si. V okamihu, keď mi to napadlo, akoby myšlienka a pohyb boli jedno a to isté –, stál som na chodníku.
„Môžete mi, prosím, povedať, čo je toto za mesto?“ oslovil som ho.
Nezastavil sa a pokračoval v chôdzi.
„Pane, prosím vás!“ povedal som hlasnejšie. „Nie som odtiaľto a veľmi by mi pomohlo, keby…“
Prišli sme ku kaviarni, on sa otočil a stisol kľučku. Je ten chlapík hluchý? Zdvihol som ľavú ruku, aby som ho poklepal po pleci.
Nič tam však nebolo.

Rozrušený, že jeho ruka prešla rovno cez tohto muža, George sa oprel o telefónny stĺp, aby nad tým pouvažoval…, ale prenikol rovno cezeň. Vtedy mu prvýkrát napadlo, že je možno mŕtvy. Seržant, ktorý sa k nemu neotočil, telo toho muža v jeho posteli…
Rozhodol sa, že sa vráti k svojmu telu. Len čo si to zaumienil, opúšťal mesto ponad rieku a ešte rýchlejšie, ako prišiel, sa vracal naspäť. Dostal sa na základňu a horúčkovito hľadal svoje telo. Prehľadával izbu za izbou celú vojenskú nemocnicu. Predtým ho odviezli do izby v bezvedomí. Samota, ktorú pociťoval v neznámom meste, v ňom vyvolávala čoraz väčšiu paniku, pretože nevedel nájsť nikoho, kto by mu pomohol v zúfalom hľadaní samého seba.
Niečo zvláštne sa dialo aj s časom. V tomto svete akoby nefungovali žiadne zákony priestoru, rýchlosti ani hmoty. Nemal poňatie či to trvalo zlomok sekundy alebo celé hodiny. Napokon narazil na muža v posteli, ktorý mal na ľavej ruke prsteň so zlatou sovou na čiernom ónyxovom ovále. Bol to jeho prsteň! A jeho tvár bola prikrytá bielou plachtou!
George sa tak cítil byť sám sebou, taký živý, vôbec si nedokázal pripustiť, že by bol mŕtvy. A teraz mu to došlo. V zúfalstve sa zviezol na posteľ.
Svetlo v izbe bolo čoraz jasnejšie.

Ohromený som civel na jas, ktorý bol stále intenzívnejší. Netušil som, odkiaľ vychádza, ale v okamihu bolo všetko zaliate nesmierne jasným svetlom. Ako oheň šľahajúci z milióna zváračiek naraz.
A vo chvíli najväčšieho úžasu mi napadla prozaická myšlienka pochádzajúca zrejme z niektorej hodiny biológie na univerzite: „Som rád, že momentálne nemám svoje fyzické oči. Toto svetlo by mi v sekunde zničilo sietnice.“
Nie, musel som sa poopraviť, nie svetlo.
On.
Bol taký jasný, že sa nedalo naňho hľadieť. Teraz som videl, že to nie je svetlo, ale nejaký Muž, ktorý vstúpil do miestnosti. Muž vytvorený zo svetla…
V momente, keď som ho zbadal, v mysli mi zaznel rozkaz: „Vstaň!“ Tie slová vyšli z môjho vnútra, ale mali autoritu, akú moje myšlienky nikdy predtým nemali. Postavil som sa na nohy a vtom sa ma zmocnila ohromujúca istota: Si v prítomnosti skutočného Božieho Syna.

Uvažoval nad Ježišom, Božím Synom, o ktorom sa učil v nedeľnej škole. Bol to síce jemný, tichý a akýsi slabučký Ježiš, ale táto osoba bola stelesnením Moci a bezpodmienečnej lásky, ktorá Georga uchvacovala.

Ohromujúca láska. Láska presahujúca všetku moju predstavivosť. Táto láska poznajúca každú moju temnú stránku, nehodnú lásky. Hádky s nevlastnou matkou, moju výbušnú povahu, sexuálne predstavy, ktoré som nedokázal ovládať, každú podlú sebeckú myšlienku a skutok odo dňa, keď som sa narodil. Táto láska ma však napriek tomu milovala a prijímala.
Keď hovorím, že o mne vedel všetko, bola to úplne zrejmá skutočnosť. Pretože spolu s jeho žiarivou prítomnosťou vstúpila do tej miestnosti každučká udalosť môjho života. Všetko, čo sa mi kedy stalo, bolo jednoducho tam, úplne odkryté, prítomné a naživo, akoby sa všetko odohrávalo v tej chvíli.
Neviem, ako je to možné…
… Ochromený som hľadel na seba, ako stojím pred tabuľou v tretej triede a hláskujem slová. Ako pred svojím oddielom dostávam odznak Orlieho skauta. Ako tlačím na verandu vozíček s Papa Dabneym na Moss Side…
Boli tam rôzne iné výjavy. Boli ich stovky, tisíce, všetky ožiarené tým prenikavým svetlom, v ktorého prítomnosti sa mi zdalo, že čas zastal. Za normálnych okolností by to trvalo celé týždne…
Každý detail môjho dvadsaťročného života tam bol zaznamenaný…
„Urobil si vo svojom živote niečo, čo mi môžeš ukázať?“…
Táto otázka, rovnako ako všetko, čo pochádzalo od neho, sa týkala lásky. Ako si miloval vo svojom živote? Miloval si ostatných tak, ako ja milujem teba? Úplne? Bezpodmienečne?
… Ale ja som nevedel, že takáto láska je možná. Prečo mi to nikto nepovedal? Bol som rozhorčený. Fakt skvelý čas na zistenie, o čom bol vlastne život…
„Ja som ti to povedal.“
Ako? Stále som chcel ospravedlňovať seba samého. Ako mi to mohol povedať, keď ja som nič nepočul.
„Povedal som ti to životom, ktorý som žil. Povedal som ti to smrťou, ktorou som zomrel. A ak budeš hľadieť na mňa, uvidíš omnoho viac.“²