✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup
Dobré slohy
„Bar Tribúna v Galante, už neexistujúci podnik Diera vedľa Klarisiek, zvlášť beznádejné a osamelé noci v byte na Riazanskej, výpadok internetu, japonský šerm, druhý Ibalgin a tretí rum, podnájmy, skúšobne, laboratóriá a pieskoviská zároveň. To je svet, v ktorom vzniklo šesťdesiattri textov Beneho a Lyrika, kde vznikli Modré hory. Genézu niektorých textov si už nepamätá nikto, pri iných sa vybaví nejasný záblesk a pri niektorých je ťažké nájsť zhodu, lebo ako hovorí Bene: začíname viesť s Lyrikom tisíc debát o jednotlivých skladbách, počúvame ich nanovo, niektoré sme nepočuli už pár rokov, na iné sme zas celkom zabudli a pri ďalších sa nevieme zhodnúť, že ako to vlastne naozaj bolo, a spomeniem si na svojho veľkého obľúbenca, kráľa kráľov, Gabriela García Márqueza, ktorý Román svojho života začal vetou „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo si pamätá a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať“ a zrazu viem, že v tých príbehoch bude tisíc malých poloprávd, ale vedz, milý čitateľ, že naším záujmom nie je ťa klamať, to len občas sú naše spomienky silnejšie než skutočnosť.“
“Nautilus je naším domovom a samota luxus. Modré hory. Zvyšok je história.”
Ukážka textu z knihy
Každý večer
(Bene)
Vidím všetky svoje lásky v diaľke rozmazané ako v sne,
ako v hmle, v tej tme a zisťujem, že
nás delí len 5 metrov,
trocha promile a barový dym do chvíle,
kým sa stratí spolu s ním, aj tých 6 pív
v matnom osvetlení víkendu a potom parket,
je to len pár viet a pár zadkov
a pár piatkov a pár riadkov,
čo prosia o beat, pre túžbu ožiť,
pre túžbu tvoriť skladám vernosť
a pre túžbu skladať tvorím rap
s vedomím, že mi pod nohami horí svet
a v hrdle sucho núti kroky k baru
už len pre náladu a pre minulosť,
aby sa minula naveky z našich pamätí
a potom beatu svoj život zasvätím,
a potom mýtu, že ten čas zas tak letí,
a potom rýmu dám, to veľké nič, čo mám.
Zostávam sám, sa oddávam, hrám v tom tichu,
kde písmenká skáču do rytmu beatu,
rozoznávam tvary tvojho mena
matne jak smer, keď sa vlečiem
pri ceste domov
v meste bohov, bohémov a slečien.
Nadránom utekám zo sveta lží a alkoholu,
nechcem, no musím naspäť dolu
medzi smrteľníkov, a ďalší večer stíchol
jak hudba. Nič. Vákuum.
(Lyrik)
Keď po troch hodinách strávených v podniku zívnem,
naivné životné pravdy folklóru rozhýbu moju myseľ
a prestávam sa zžierať tým, či niečo dáva zmysel...
Jasné, že nie... Je to jasné, že všetko v prázdne ženie sa
a preto stredový klin túžob odistím
a s kľudným svedomím na staré mestské múry štím
a skrývam sa pred mestskými fízlami, čo idú za mnou
s pokutou, práve keď Beyuzov beat mi ide pod rukou,
a sláky v krčme lezú k rozpuku dekoltov jak kult
s krajkami aj bez, zdá sa mi, že svet je sex,
keď ožije vo mne neskutočné množstvo viet,
ožije vo mne množstvo tvárí, stále, večne mladých, vieš,
tak dávam ti svoj večer, ty mi daj ešte víno, nech
sa môžem vrátiť tam, čo volajú „normálny svet“,
kde je milión panákov, milión zázrakov, čo nás zachraňujú,
keď nám horí za zadkom – dych z drakov a výplody,
ktoré sa vynárajú – sú len sekvencie z filmu,
čudného absurdného plátna, ten film tu žije,
menia sa len herci, tak podobní, majú nové scénky
na nemennej scenérii, po klapke prichádzajú
ďalšie klapky a ja ostávam maliarom viet,
ktoré si nájdu tých svojich päť pokračovateľov,
bláznov z blokov a sídlisk, barónov lesných bystrín,
čo sa vláčia terénom dve sekundy pred big bangom
v únikovom tuneli.
(Bene)
Môj asi najstarší text na prvom albume Modrých hôr a spolu s Walkin' jediné dva texty, ktoré som mal napísané ešte predtým, ako som vôbec mohol tušiť, že raz nejaké Modré hory budú. Napísal som ho v roku 2005 a potom bol dva roky v šuplíku a čakal na ten skvelý Lyrikov part, ktorý dopovedal to všetko, čo mal. Vždy, keď ten text počujem, vidím pred sebou Galantu a nás, ako sme mali 21 a pili pivo v bare Tribúna a po záverečnej sa presunuli na jediné otvorené miesto, na tú debilnú diskotéku, kde každý každého poznal, a preto si sa mal na pozore, aby si sa náhodou nesprávnym pohľadom nekukol na nesprávnych ľudí, lebo Galanta v 2005 bola po polnoci furt trocha v deväťdesiatych.
(Lyrik)
V hlbokých dvetisícich rokoch spoluviedol výtvarník Ivan Herényi, ktorý bol neskorším autorom obalov našich prvých dvoch albumov (áno, tie super linoryty), podnik menom Diera. Tak sme ho aspoň volali. Bolo to naše útočisko – hneď vedľa Klarisiek. Pankáčina jak mraky, totálna tlačenica, hustý dym a najlacnejšia tequila v meste. Zavše sa tam strhla strašlivá žúrka. Jeden z dídžejov, ktorý tam hrával, bol Radko Obratko, ktorý teraz exceluje so svojimi Zápiskami bratislavského neurotika. Raz sa mu stalo, že šiel von a čúral na priľahlé historické múry práve vtedy, keď šli okolo mestskí policajti. Schytal tisíc korún pokuty a chvíľu bol pre mňa DJ Tisíckorunák. Odvtedy sme sem tam skočili očúrať staré mestské múry s dobrodružným pocitom, aby nás nechytili mestskáči. Apropo, práve v Diere ma Ivan Herényi odfotil s Benem za barom a z tých fotiek potom vyrobil linoryt na náš eponymický album. Diera však už, žiaľ, nie je, ako ani tamtie romantické časy. Týmto podnikom som sa inšpiroval aj pri písaní textu Pár barov o baroch
