Tak, chvíľu postoj!
Zastav krok!
Skloň sa pred váhou slova,
i keď ťa ženie povinností zhon,
tvrdosť života naliehavo volá,
že ony sa už stali zákonom.
Aj napriek tomu: postoj chvíľu,
dopraj si požehnania básní,
niektoré nášho velikána,
ich silou načas naplň svoje kroky!
Viem...
zabudol si...
báseň, a zrána?
Alebo večer, keď sme unavení...
Pre svoju šťastnú chvíľu sviatkov
každý deň jednu.
I zajtra je čas!
Ako modlitbu k sebe samému,
keď často sebe hriešne zabúdaš!!
Tak preži si ju v opojení tichom!
To básnik zve ťa, hoc trošku s ostychom...
Emil Šípka
