✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Sympatický detektív Fin Macleod po rodinnej tragédii prehodnotí svoj život a rozhodne sa usadiť na drsnom ostrove Lewis, kde sa narodil. Práve vtedy tam pri kopaní rašeliny objavia dokonale zachované telo mladého muža. Predpokladajú, že sa stal obeťou rituálnej vraždy pred stovkami rokov, testy DNA však preukážu, že je v príbuzenskom vzťahu s otcom Finovej prvej lásky Marsaili. Tormod však vždy popieral, že by mal blízkych príbuzných, a teraz jeho myseľ zastiera ťažká demencia. Muž bez mena a muž bez pamäti – aké temné tajomstvo ich spája? Sugestívny príbeh z nedávnej škótskej minulosti otvára kontroverzné vzťahy, neľudské praktiky a mimoriadne dramaticky odhaľuje duše biednych – od osirelých detí až po zdrvujúcu starobu...

Ukážka textu z knihy

PRVÁ KAPITOLA

Gunn sa z diaľky díval na vozidlá zaparkované na okraji cesty.
Nízka a neporušená obloha sa valila z oceánu, bola modročierna,
zadumaná, akoby pomliaždená. Na predné okno mu fŕkali
prvé kvapky dažďa a prerušovaný pohyb stieračov ich rozmazával.
Oceľovosivú hladinu oceána zvýrazňovali biele špičky
lámucich sa dvadsaťpäť- až štyridsaťcentimetrových vĺn a osamelé
modré blikajúce svetlo z majáka na policajnom aute pri
sanitke pohlcovala rozľahlá krajina.
Za vozidlami sa v dedine Siader pred tunajším zvyčajným
počasím unavene a v očakávaní chúlili nahrubo omietnuté
domy, zvyknuté na jeho neúnavné útoky. Horizont nenarúšal
ani jediný strom. Len rad hnilých plotových kolov popri ceste
a hrdzavé zvyšky traktora a áut na opustenom dvore. Na mizerných
kríkoch sa ukazovali odvážne zelené výhonky, tvrdohlavými
koreňmi sa pridržiavali tenučkej vrstvy pôdy v predtuche
lepších dní a more páperníkov širokolistých sa ohýbalo.
Gunn zaparkoval pri policajnom aute a vystúpil, okamžite
sa doňho zaprel poryv vetra. Husté čierne vlasy sa mu zo špicu
na zvráskavenom čele rozrastali dozadu a ihneď vystrelili
do vzduchu. Rýchlo si k telu pritiahol čiernu prešívanú vetrovku.
V duchu si nadával, že nepomyslel na to, aby si obul
hrubé topánky. Spočiatku postupoval po mäkkej zemi veľmi
opatrne, pokým neucítil, ako mu chladná blatová voda preniká
do topánok
a presakuje cez ponožky.
Došiel k prvej rašelinovej priekope a postupoval po chodníčku
na jej vrchu, vyhýbal sa kopám takmer uschnutého paliva.
Policajti zatĺkli do mäkkej pôdy kovové tyče, aby miesto
nálezu vyznačili modro-bielymi páskami, vo vetre sa mihali,
vrteli a šušťali. Z najbližších hospodárskych domov na okraji
útesov, necelý kilometer od neho, mu do nosa udrel pach rašelinového
dymu.
Zopár ľudí stálo okolo tela, takmer sa zapierali do vetra. Sanitári
vo výraznom žltom oblečení čakali na pokyn, aby ho
odniesli a policajti v čiernych nepremokavých plášťoch a károvaných
čiapkach sa tvárili, akoby ich nič na svete nemohlo
prekvapiť. Až doteraz.
Bez slova sa rozostúpili a nechali Gunna prejsť. Uvidel súdneho
lekára, skláňal sa nad telom a prstami v latexových rukaviciach
jemne oprašoval pomrvenú rašelinu. Len čo vycítil,
že nad ním ktosi stojí, zdvihol hlavu a Gunn až vtedy zazrel
hnedú, vetrom ošľahanú pokožku mŕtveho človeka. Zamračil
sa. „Je... farebný?“
„Farebný nie, len zafarbený od rašeliny. Podľa mňa ide o belocha.
Veľmi mladého. Možno nemal ani dvadsať rokov. Klasické
močiarne telo, takmer dokonale zachované.“
„Už ste také videli?“
„Nevidel, ale čítal som o nich. Vietor privieva z oceánu soľ,
čím umožňuje, aby sa tu darilo rašelinisku. A keď korene odhnijú,
vytvorí sa kyselina, a tá zachová telo takmer také, akoby
ste ho uložili do octového nálevu. Telesné orgány by mal mať
úplne inertné.“
Gunn s neskrývanou zvedavosťou civel na takmer mumifikované
pozostatky. „Ako zomrel?“
„Všetko nasvedčuje tomu, že násilne. V oblasti hrudníka má
niekoľko bodných rán a podrezali mu aj hrdlo, ale len patológ
definitívne určí príčinu smrti.“ Vstal a stiahol si rukavice. „Radšej
ho odtiaľto odvezte, kým nezačne pršať.“
Gunn prikývol, ale nemohol odtrhnúť oči od mladej tváre
uväznenej v rašeline. Hoci sa jej črty trochu scvrkli, každý, kto
naňho pozrie, ho spozná aj dnes. Rozložilo sa len mäkké, exponované
tkanivo očí. „Ako dlho tu leží?“
Lekárov smiech sa rozplynul vo vetre. „Ktovie? Stovky rokov,
možno tisícky. Na presnú odpoveď sa spýtaj odborníka.“

DRUHÁ KAPITOLA

Nepotrebujem hodiny, aby som vedel, koľká odbila. Pripadá
mi čudné, že hnedá škvrna na strope ráno zbledne. Vedie cez
ňu prasklina, po nej sa rozťahuje kryštalická pleseň a zdá sa
mi ešte belšia. Rovnako je čudné, že sa vždy zobudím v tú istú
hodinu. Nie preto, že svetlo preniká do izby po okrajoch závesov,
lebo v tomto ročnom období máme tmu len zopár hodín.
Asi mám v sebe vnútorné hodiny. Nečudo, veď toľké roky som
vstával za svitania, aby som podojil kravy a vykonal všetky nevyhnutné
každodenné práce. Ale už ich mám za sebou.
Celkom rád si obzerám škvrnu na strope. Neviem prečo, ale
ráno mi pripomína pekného koňa, je osedlaný a čaká, aby ma
na chrbte odviezol do svetlejšej budúcnosti. Kým v noci, keď sa
zošerí, nadobúda iný vzhľad. Mení sa na rozbesnenú a rohatú
príšeru, pripravenú odniesť ma do temnoty.
Počujem, že sa otvárajú dvere, otočím sa a zazriem ženu, stojí
predo mnou. Zdá sa mi akási povedomá, ale neviem ju presne
zaradiť. Kým neprehovorí.
„Ach, Tormod...“
Samozrejme. Mary. Jej hlas by som spoznal všade. Nechápem,
prečo sa tvári tak smutno. A vidím na nej ešte čosi, čo jej
skrúca kútiky úst nadol. Čosi ako znechutenie. Viem, kedysi ma
veľmi ľúbila, ale nie som si istý, či som ju dakedy tiež mal rád.
„Čo ti je, Mary?“
„Zase si sa vyondial do postele.“
V tej chvíli zápach zacítim aj ja. Z ničoho nič. Takmer ma
premôže. Prečo som si ho nevšimol skôr?
„Prečo si nevstal a nešiel na záchod?“
Nechápem, z čoho ma obviňuje. Neurobil som to naschvál.
Len čo odtiahne prikrývku, zápach zosilnie a okamžite si
na ústa priloží ruku.
„Vstaň,“ prikáže mi. „Musím prezliecť posteľ. Choď do kúpeľne,
vyzleč si pyžamo a osprchuj sa.“
Prehodím si nohy cez okraj postele a počkám, kým mi pomôže
vstať. Nebýval som veru nikdy taký mľandravec. Vždy
som sa hrdil silou. Spomínam si, ako si raz pri starej ovčej ohrade
vytkla členok, keď sme zháňali zvieratá na strihanie. Nemohla
chodiť, tak som ju odniesol až domov. Vyše tri kilometre,
hrozne ma boleli ruky, ale ani slovkom som sa neposťažoval.
Prečo si na to nikdy nespomenie?
Vari nevidí, aká je táto situácia pre mňa ponižujúca? Odvrátim
hlavu, aby nezbadala, že sa mi v očiach zbiehajú slzy, uvedomím
si, ako zúrivo žmurkám, aby som ich zahnal. Zhlboka
sa nadýchnem. „Donald Duck.“
„Aký Donald Duck?“
Pozriem na ňu a takmer sa scvrknem pred plameňmi hnevu,
čo jej sršia z očí. Naozaj som vyslovil Donald Duck? Ale
toho som nemohol mať na mysli. Neviem si spomenúť, čo som
chcel povedať. Tak znovu rázne zopakujem. „No predsa Donald
Duck.“
Takmer surovo ma vytiahne na nohy a potisne k dverám.
„Zmizni mi z očí!“
Prečo sa tak hnevá?
Ťarbavo prejdem do kúpeľne a zhodím zo seba pyžamo. Kam
vravela, že ho mám položiť? Hodím ho na podlahu a pozriem
do zrkadla. Hľadí na mňa starec, má zopár riedkych
bielych vlasov
a najbelasejšie oči. Na okamih zaváham, lebo ho nepoznám,
otočím sa a vyzriem oknom ponad úrodnú pôdu
na pobrežie. Dívam sa, ako vietor ovciam strapatí hustý zimný
kožuch, pasú sa na sladkoslanej tráve, ale nepočujem ich. Nepočujem
ani oceán, čo sa láme na brehu. Pekná biela besnejúca
a spenená morská voda plná piesku.
Na vine budú zdvojené okná. Na farme sme také niečo nikdy
nemali. Tam ste vedeli, že žijete, keď vám vietor hvízdal cez
okenné rámy a sfukoval rašelinový dym do komína. Tam sme
mali izbu, kde sa dalo dýchať i žiť. Tu sú izby veľmi malé, zapečatené
pred svetom. Akoby človek žil v bubline.
Zo zrkadla na mňa znovu hľadí starec. Usmejem sa a aj on sa
usmeje. Samozrejme, po celý čas som tušil, že som to ja. A rád
by som vedel, ako sa dnes darí Petrovi.

Muž z ostrova Lewis

Sympatický detektív Fin Macleod po rodinnej tragédii prehodnotí svoj život a rozhodne sa usadiť na drsnom ostrove Lewis, kde...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Detektívky a krimi knihy

Zaradené v kategóriách