Polnočné slnko nikdy nezapadá a Rybárovi muži sa blížia...
Z nórskeho originálu Mere blod (H. Aschehoug & Co.,W. Nygaard, Oslo, 2015) preložil Jozef Zelizňák.
Ukážka textu z knihy
Zdvihol som zrak k ukrižovanému, čo mi visel priamo nad hlavou. Vtedy som pochopil, že kvapká z klenby. Deravá strecha, vlhkosť, farba hliny alebo železa. Prevrátil som sa na druhý bok, aby som neležal na boľavom ramene, a prehodil si rúcho cez hlavu, nech ma neruší slnko. Zatvoril som oči.
Tak. Nelám si hlavu. Zabudni na všetko.
Máš strechu nad hlavou.
Strhol som si z hlavy rúcho a zalapal po dychu.
Kurva.
Nehybne som civel do stropu. Po pohrebe som nemohol spávať a užíval som válium. Neviem, či som sa stal závislým, no už sa mi bez liekov zaspávalo ťažko. Ak som nebol na smrť unavený.
Opäť som sa zakryl rúchom a zažmúril som oči. Sedemdesiat hodín na úteku. Tisícosemsto kilometrov. Pár hodín spánku na sedadlách vlaku a v autobuse. Mal by som spať ako zarezaný.
Potrebujem myslieť pozitívne.
Pokúšal som sa spomenúť si, aké to bolo kedysi. A ešte predtým. Márne. Na myseľ mi prichádzalo len to ostatné. Muž v bielom. Smrad rybaciny. Čierna hlaveň pištole. Rinčanie skla, pád. Zahnal som myšlienky, vystrel som ruku a zašepkal jej meno.
Vtedy konečne prišla.
