📚 Aktuálne knižné zľavy

Kniha Nesmrteľnosť - Stephen Cave

Nesmrteľnosť

Ako túžba po večnom živote poháňa civilizáciu Kniha britského filozofa skúma, ako sa na nesmrteľnosť pozerali rôzne...

Stephen CavePremedia (2014)

🍌 Odosielame o 5 dní.
13,95€
Zľava 7%
12,97€

Ako túžba po večnom živote poháňa civilizáciu



Kniha britského filozofa skúma, ako sa na nesmrteľnosť pozerali rôzne civilizácie, pričom rozlišuje štyri zákledné typy príbehov, ktoré sa v rôznych obmenách tiahnu celými ľudskými dejinami. Každý kriticky rozoberá a prichádza k prekvapujúcemu záveru. Kniha roka podľa časopisu New Scientist sa pohybuje na hranici histórie a filozofie, rozpráva ale aj o technickom pokroku, ktorý nič nezmenil na ľudskej túžbe po večnosti.
V knihe dostáva priestor egyptská kráľovná Nefertiti, ale aj Alexander Veľký či príbeh o Frankensteinovi. Ilustrujú našu túžbu po nesmrteľnosti a rozmanité podoby, aké môže nadobudnúť. Podľa autora práve urputná ľudská snaha vzoprieť sa smrteľnosti urobila z našej civilizácie to, čím je.
Stephen Cave vyštudoval filozofiu v Cambridge, neskôr pôsobil v diplomacii. Dnes sa naplno venuje písaniu, publikuje eseje, črty a recenzie o filozofii, etike a vede. Prispieva predovšetkým do Financial Times a New York Times. Je autorom oceňovanej knihy Nesmrteľnosť, s manželkou a dcérami žije v Berlíne.


Recenzie

„Prekvapivo originálny a presvedčivý pohľad na prastarý hlavolam: Môžeme žiť večne, a naozaj to chceme?”
– John Horgan

Ukážka textu z knihy



Krásna žena prichádza
Štyri cesty k nesmrteľnosti

Usilovali sa ju zničiť. Kladivami búšili do jej súmerného nosa, lámali jej dlhú a ladnú šiju. Všetky sochy a busty Veľkej kráľovnej po celom kráľovstve sa váľali v prachu. Jej meno bolo vysekávané z pomníkov, čo len spomenúť ju bolo zakázané. Už nikdy nemali zhliadnuť toto stelesnenie vznešeného ženstva ľudské oči, už nikdy nemalo byť vyslovené jej meno.
Bol to trest, ktorý mal trvať večne. Žiaden kult sa nemal starať o jej hrob, udržiavať jej dušu nažive kadidlom a darmi. Mala byť zbavená dôstojnosti, aby nemohla vládnuť na druhom svete. Jej krátka dynastia bola zlikvidovaná. Nový faraón ju systematicky vymazával z histórie. Nešlo mu len o to, aby vyčistil Egypt od jej myšlienok a vplyvu, ale vedome sa snažil odsúdiť ju do chladného, nekonečného zabudnutia. Teda aspoň si to myslel.
O tritisícdvestotridsať rokov neskôr egyptologický atašé Nemeckej ríše Ludwig Borchardt uháňal prašnou planinou, zbrázdenou akoby kiahňami. Pri vstupe do jednej z výkopových jám ho už netrpezlivo očakával jeho mladý asistent. Popísal mu, ako našli pozostatky akéhosi vypáleného domu, zrejme kedysi honosného, na ktorom zlodeji a čas vykonali svoje dielo. Vtedy miestny kopáč narazil pod tisícročnými nánosmi zeminy a sutiny na stenu, do ktorej bol zrejme v chvate vstavaný kus tehlového múru. Starodávne tehly pod údermi jeho sekáča povolili a na druhej strane sa objavila čierna diera.
Borchardt vliezol do jamy a nedočkavo zamieril prachom
a tieňmi k tajomnej komnate. Podišiel k diere vysekanej robotníkom
a opatrne prekročil rozváľané tehly. Potom vsunul do diery
pochodeň a nakukol do malej miestnosti. A zmeravel. Ako duchovia
naňho hľadeli rady kamenných hláv, línie mihotavých tvárí,
každá iná, všetky dokonale vytvarované aj s vráskami a jazvami
života – jedna sa podráždene mračila, druhá šibalsky usmievala.
Vyzeralo to, akoby sa títo starovekí ľudia zhromaždili, aby priniesli
správu z druhého sveta. A vtedy si ju Borchardt všimol:
ležala na zemi, napoly skrytá pod závalom sutiny. Borchardt ju
začal odhrabávať holými rukami. Potom zodvihol pochodeň
vysoko dohora a stal sa po troch tisícročiach prvým človekom,
ktorý uvidel v plnej nádhere kráľovnú Nefertiti.
Keď sa v tú noc 6. decembra 1912 vrátil do svojej kancelárie,
zapísal si do denníka, že to, čo videl, bolo „absolútne úžasné,
niet na to slov, to treba vidieť.“ A potom začal premýšľať, ako by
dostal Veľkú kráľovnú ku svojmu cisárovi.

Štyri cesty
Všetky živé bytosti sa usilujú dosiahnuť budúcnosť, no iba ľudia
sa snažia byť veční. Táto snaha – táto vôľa byť nesmrteľným – je
základom ľudského vývoja, je žriedlom viery, múzou filozofie,
architektom našich miest a tvorivým impulzom umelcov. Je to
vlastnosť našej prirodzenosti a jej výsledkom je to, čo poznáme
ako civilizáciu.
Napriek úžasnému rozsahu a sofistikovanosti spracovania
sa posadnutosť starovekých Egypťanov večným životom nijako
neodlišuje od toho, ako ho vnímali iné spoločnosti, staroveké či
moderné, východné či západné. Sen o akomsi živote bez konca je
univerzálnou súčasťou ľudskej skúsenosti, spoločnou pre všetky
kultúry naprieč časom a miestom, ktorá nás dodnes poháňa za
novými úspechmi, prekonávajúcimi aj samotné pyramídy.
V tejto knihe mi ide o tri veci: po prvé – ukázať, že pod očividnou
rôznorodosťou príbehov o tom, ako dosiahnuť nesmrteľnosť,
sa nachádzajú iba štyri základné formy, ktoré budem
nazývať štyrmi naratívmi o nesmrteľnosti. Všetky pokusy
dosiahnuť večný život, ku ktorým došlo – a ku ktorým ešte
bude dochádzať – sa vzťahujú na jeden z týchto naratívov. Či
v Egypte alebo v Číne, v New Yorku či v Dillí, dnešní ľudia sledujú
iba tieto naratívy vo viere, že sa vyhnú smrti. Tak to bolo
aj vždy predtým. Charakterizujme ich ako štyri cesty, vedúce
k mýtickej Hore nesmrteľnosti.
Tieto naratívy vyjadrujú fundamentálne prvky ľudskej podstaty.
Rôzne kultúry v rôznych dobách prejavili ohromnú vynaliezavosť
pri spracovaní týchto základných rámcov; sú trvalým
zdrojom inšpirácie, inovácie a kreativity. Sú to cesty, cez ktoré
prúdi naše najprostejšie nutkanie – jednoducho žiť. Popritom
však tieto cesty viedli k našim najprenikavejším intelektuálnym,
náboženským a umeleckým výsledkom. Druhým cieľom tejto
knihy je ukázať, ako naše úsilie prekliesniť si tieto cesty a pripraviť
sa na výstup na Horu nesmrteľnosti vyústilo k vytvoreniu civilizácie
– inštitúcií, rituálov a postojov, ktoré sformovali ľudskú
existenciu takú, aká je.
No hoci je cieľom týchto štyroch ciest vrchol nekonečného
života, inou otázkou je, či tam vôbec vedú. Vrchol totiž zostáva
skrytý v mrakoch: tí, ktorí vystúpia až hore, sa totiž nikdy
nevrátia, aby nám povedali, ako to je. Dnes sme pri mapovaní
tohto terénu a vyhodnocovaní toho, či cesty vedú do cieľa, v oveľa
lepšej pozícií, než bol ktorýkoľvek z našich predchodcov. Moderná
veda čoraz hlbšie preniká do podstaty života i k samým hraniciam
vesmíru. Dokážeme sa pri hľadaní duše pozerať do mozgu,
vyvíjame nové technológie, s ktorými bojujeme proti starnutiu.
Preto je tretím cieľom tejto knihy načrtnúť pohľad na tieto nové
poznatky a preskúmať, ktorý z týchto štyroch naratívov by mohol
byť skutočnou alternatívou, čo nás privedie k večnému životu.
Hoci tieto štyri cesty objasňujú mnohé záhady ľudského správania
sa, súčasne sú intuitívne a priamočiare. V prvom prípade ide
väčšinou priamo o naše inštinkty: ako všetky životné systémy,
aj my sa usilujeme vyhnúť smrti. Sen o tom, že sa to dá navždy
– fyzicky, na tomto svete – je samotnou podstatou naratívov
o nesmrteľnosti. Preto nazvem túto prvú cestu jednoducho Zostať
nažive. Tvárou v tvár elementárnemu faktu smrti a zániku to
znie nekompromisne, ba až absurdne. Ale je to nesmierne prenikavé:
takmer vo všetkých kultúrach sa vyskytujú legendy a ságy,
hrdinovia zlatých vekov, prípadne roľníci v odľahlých končinách,
ktorí objavili tajomstvo vzdoru proti starnutiu a smrti.
Tento naratív nie je nič iného, než pokračovanie nášho úsilia
zostať mladí a zdraví, žiť o niečo dlhšie, o rok, dva či desať navyše.
Tieto aspekty civilizácie, súvisiace s našimi telesnými potrebami
– zásobovanie potravou a mestské múry – sú prvými krokmi
na tejto ceste. Hneď potom nasleduje medicína a hygiena. No
väčšina civilizácií sľubuje oveľa viac, než len relatívne bezpečnú
púť k starobe. Živia nádej na elixír, ktorý raz a navždy porazí
choroby a duševnú degradáciu. Táto viera preniká celými náboženstvami,
ako je taoizmus, či ako sú ezoterické kulty, napríklad
ten o Svätom grále. Nikdy však nebola taká rozšírená, ako je dnes.
Už samotná myšlienka vedeckého pokroku je vlastne predurčená
k tomu, aby predlžovala život do nekonečna. Pomerne mnoho
rešpektovaných vedcov a technológov naozaj verí, že ustavičné
predlžovanie ľudského veku je nezvratné.
No staviť všetko na naratív Zostať nažive je riskantnou stratégiou,
čo potvrdzujú neveľmi presvedčivé údaje. V tomto zmysle
ponúka druhá cesta náhradný plán: tvrdí, že aj keď si nás smrť
nájde, dostaneme ešte druhú možnosť zahryznúť sa do jablka
života. Toto je naratív o vzkriesení, viera v to, že aj keď musíme
fyzicky zomrieť, napriek tomu znovu fyzicky vstaneme z mŕtvych
v telách, aké poznáme za svojho života.
Aj keď v tomto prípade nejde o taký jednoduchý naratív, akým
je Zostať nažive, nádej na vzkriesenie má tiež svoje korene v prírode:
sami predsa pozorujeme náš prirodzený svet, ako v zime
hynie, aby sa v nasledujúcom roku vrátil s novou silou. Miliardy
ľudí na celom svete oslavujú tento triumf života nad smrťou na
oslavách jari, ako sú veľkonočné sviatky s ich explicitným prepojením
so sľubom ľudského vzkriesenia. Mnoho vyznávačov
troch veľkých monoteistických náboženstiev judaizmu, kresťanstva
a islamu si to neuvedomuje, ale ústrednou doktrínou
všetkých je viera v doslovné, fyzické vzkriesenie. Práve táto viera
bola kľúčom k tomu, prečo sa tieto náboženstvá stretli v raných
dobách s takou odozvou.
Pritom tieto staroveké tradície, verzie vzkriesenia si získavajú
popularitu aj medzi tými, ktorí veria skôr v technológiu než
v božstvá. Jedným z nových smerov na tejto ceste je kryonizmus,
teda viera v to, že ak sa ľudia dajú po smrti zamraziť, jedného
dňa ich opravia a oni potom znovu ožijú. S rapídnym rozvojom
technológie sa objavujú čoraz sofistikovanejšie verzie, ako
napríklad to, že samých seba preprogramujeme do počítačov
a potom sa znovu naprogramujeme do nových tiel či do podôb
digitálnych avatarov.
Niektorí však nie sú naklonení tomu, aby sa v budúcom živote
vrátili do svojich starých tiel, ba ani len v digitálnej forme; materiálny
svet sa im totiž zdá priveľmi nespoľahlivý, aby zaručil večnosť.
Preto snívajú o tom, že budú žiť v podobe akejsi spirituálnej
entity, alebo inak povedané Duše. A to je tretia cesta. Väčšina
dnešných ľudí na planéte verí, že nejakú dušu má. To sa týka
dvoch tretín Angličanov a ešte viac je ich v Spojených štátoch.
Tento naratív sa stal dominantou kresťanskej viery, je stredobodom
hinduizmu, budhizmu a mnohých iných náboženstiev.
Na rozdiel od vyznávačov naratívu o vzkriesení veriaci
v naratív
o Duši sa vo väčšine vzdali nejakej pozemskej formy
a veria, že budúcnosť pozostáva z akejsi duchovnejšej látky. Aj
keď v tomto prípade už nie je taká spojitosť s prírodou, aj táto
viera povstáva z intuície: ľudia už dlhú dobu prežívajú vo svojich
snoch a v mystických skúsenostiach, ako opúšťajú svoje telo. Pre
mnohých sa duša či myseľ dajú oddeliť od telesnej schránky,
v ktorej prebývajú. A preto je možné prežiť aj bez nej.
Aj keď idea duše prekvitá na východe i na západe, existuje
mnoho tých, ktorí ju spochybňujú. Ide najmä o materiálne
založených ľudí. Ale aj oni hľadajú niekde útechu. Tou je zrejme
najrozšírenejší naratív zo všetkých – Posolstvo. V tomto prípade
sa nevyžaduje prežitie fyzického tela, ani nemateriálnej duše.
Namiesto toho sa zameriava na nepriamejšie cesty projekcie
samých seba do budúcnosti.
Prepojenosť osudu a nesmrteľnosti bola rozšírená v starovekom
svete. Mnoho ľudí sa dalo viesť príkladom gréckeho hrdinu
Achilla na bojisku pri Tróji, ktorý si vybral večnú slávu pred dlhým
životom. Gréci verili, že kultúra disponuje stálosťou a odolnosťou,
ktoré chýbajú biológii: večný život náleží teda hrdinovi, ktorý by
dokázal vo sfére kultúry nasadiť seba samého. Dnes sa zdá, že
človek prahne po tom, stať sa celebritou, tak ako Achilles prahol
po sláve. Súboj o kultúrny priestor planie plnou silou ako vždy.
Niektorí z nás zanechávajú na tomto svete oveľa hmatateľnejšie
posolstvo, než vlastnú reputáciu: svoje deti. Naše gény označujeme
za nesmrteľné, pretože sa ich línia dá vystopovať milióny
rokov dozadu až k samým počiatkom života. A ak budeme mať
šťastie, budeme takto pokračovať aj do vzdialenej budúcnosti.
Prípadne, ako tvrdia niektorí, naším posolstvom je byť súčasťou
života na Zemi – byť časťou Gaie, superorganizmu, ktorý
tu zostane dávno potom, čo my ako jedinci odídeme. Ba priam
byť súčasťou nekonečného kozmu ako takého.
Všetky tieto naratívy sa vyskytujú v mnohých rôznych formách
od starovekých mýtov až po politické manifesty. Aspoň jeden
je vždy prítomný v každej kultúre a tvorí míľniky či orientačné
body na ceste života. Niektoré civilizácie sledovali celé tisícročia
jednu jedinú cestu. Iné prechádzali z jednej na druhú. No ani
jedna z nich sa nezaobišla bez niektorej z tých štyroch: v každej
sú naratívy o nesmrteľnosti. A všetky spadajú pod tieto štyri.
Všetky štyri cesty sú tak ako vždy prítomné aj v súčasnom rozvinutom
svete, aj keď nie sú poprepletané v jednom príbehu.
Skôr akoby súťažili na trhovisku rôznych ideí. Niektorí z nás
nakupujú s rozmyslom, iní sa dajú strhnúť najnovším trendom.
No väčšina z nás kupuje to, čo si predtým kúpili naši rodičia.
Či si to uvedomujeme alebo nie, väčšina z nás namáhavo stúpa
na tú istú horu.
Súmrak boha Atona
V tejto knihe si ukážeme mnoho príkladov toho, ako fungujú
spomínané naratívy v praxi. Niet však lepšieho miesta, kde
začať, ako sú brehy rieky Níl, kde úsilie o nesmrteľnosť dosiahlo
bezkonkurenčne najvyššiu mieru sofistikovanosti a spoločenskej
vznešenosti. Civilizácia starovekého Egypta prežila skoro nedotknutá
takmer tritisíc rokov. Napriek tomu, že jeho územie často
okupovali – najprv Peržania, potom armády Alexandra Veľkého
a po nich Rím, keď kráľovná Kleopatra spáchala svoju slávnu
samovraždu –, Egypt nikdy nestratil svoj ohromný kultúrny
a náboženský vplyv. V porovnaní s Grékmi a Rimanmi Egypt
predstavoval starovekú múdrosť; prevládal názor, že Egypt našiel
istú pravdu, o ktorú museli iné kultúry ťažko zápasiť.
Egyptský panteón sa definitívne zrútil až vtedy, keď jeho rímski
okupanti v roku 380 n.l. konvertovali en masse k novému
mohutného systému nesmrteľnosti: kresťanstvu (aby ho o pár
storočí neskôr nahradil v Egypte jeho blízky príbuzný islam). To,
vďaka čomu egyptský svetonázor pretrvával a disponoval takou
príťažlivosťou, bol jeho bohatý a uspokojujúci naratív. Jedným
z dôvodov, prečo mal tento naratív taký ohromný vplyv, bol
fakt, že v ňom boli všetky štyri základné formy poprepletané
v rámci životaschopnej mytológie. Ako sme už povedali, všetky
štyri naratívy sú prítomné aj dnes – no ako alternatívy, nie ako
integrovaný príbeh. V iných kultúrach sú tiež prítomné všetky
naratívy, ale iba v jednej, nanajvýš v dvoch formách. Staroveký
Egypt je unikátny tým, že splieta všetky štyri naratívy do jedného
úžasného pradena. Ide o spektakulárny príklad ľudskej náboženskej
imaginácie a vybalancovania rizík na ceste k večnosti.
Z tohto dôvodu bol faraón, ktorý sa rozhodol zničiť Nefertiti
– bývalý generál Haremheb – ako stvorený na takúto prácu:
staroveký Egypťan, ktorý zrejme dúfal, že môže využiť každú
z týchto štyroch ciest, aby žil donekonečna. Po prvé – aj keď sú
Egypťania známi najmä starostlivosťou o zachovanie mŕtveho
tela, rovnako inklinovali k najzákladnejšej ceste, teda k naratívu
Zostať nažive. Disponovali vysoko rozvinutým systémom kombinácie
medicíny a šamanstva, s pomocou ktorého vzdorovali
starnutiu a chorobám. Bylinky, kúzla a amulety mali za úlohu
udržať prijímateľa a majiteľa nažive čo najdlhšie, najlepšie navždy
– množstvo zachovaných papyrusov sa venuje predlžovaniu
života a zvráteniu starnutia. Napriek toľkej pestrosti prístupov
k tomu, ako byť čo najlepšie mŕtvym, je naratív Zostať nažive
aj v starom Egypte jednoznačne Plánom A.
Keďže bolo zrejmé, že tieto taktiky sú jasne limitované, Egypťania
vkladali svoje nádeje aj do naratívu o vzkriesení. Múmie sú
zrejme najsilnejším symbolom myšlienky, že naše fyzické pozostatky
môžu byť pripravené znovu sa raz nadýchnuť. Egypťania
dokázali zachovávať telesné pozostatky enormne dlho, pretože
verili, že raz zázrakom ožijú. Venoval sa tomu celý priemysel,
zverený kňazom, ktorí dokázali telo zbaviť tekutín, odňať a oddelene
zachovať mäkké orgány, aplikovať kysličník sodný, voľne sa
vyskytujúci v prírode a odčerpať okolitú vlhkosť. Potom vypchali
telesnú schránku textilom či pilinami a obalili ho stovkami
metrov ľanového plátna, niekedy zlepeného živicou či smolou
pre vodotesnosť (slovo „múmia“ je odvodené od perzského slova
„mum“, ktoré označuje živicu).
Podmienky na mumifikáciu mali ďaleko od sterilnosti –
v ľanovom obale sa našli larvy, rôzne chrobáky, ba aj myši. Ani
kňazom sa nedalo celkom veriť: grécky historik Herodotos píše,
že v prípade tiel mladých žien sa čakalo, kým sa trochu nerozložia,
aby odradili roztopašných balzamovačov pred zneužitím
svojich privilégií. Celý proces trval sedemdesiat dní a vyvrcholil
slávnosťou „Otvorenia úst“, teda ceremóniou, vďaka ktorej sa
mal zosnulý znovu reanimovať (aj keď priestor na samotnú akciu
bol, prirodzene, vymedzený na onom svete). Pyramídy – ktoré
boli vybudované počas relatívne krátkeho obdobia v počiatkoch
egyptskej histórie, keďže sa ukázalo, že sú priveľmi atraktívne
pre vykrádačov hrobov – boli konštruované v prepojení s tým,
v čo Egypťania verili, že je druhým svetom, aby ich obyvateľom
pomohli pri prvých krokoch v novej fáze života.

Originálny názov: Immortality Jazyk: slovenský Rok vydania: 2014 Rozmer: 160×230 mm ISBN: 9788081591501 Počet strán: 304 Väzba: pevná

Zaradené v kategóriách