Nakúp aspoň za 39€ a poštovné máš úplne zadarmo!

Kniha Ja, Mária Antoinetta (Grey Juliet) - Juliet Grey

Ja, Mária Antoinetta (Grey Juliet)

Najmladšiu dcéru Márie Terézie, arcivojvodkyňu Máriu Antóniu, z politických dôvodov ako desaťročnú zasnúbili s následníkom...

Juliet GreySlovart (2015)

🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
14,95€
Zľava 7%
13,90€

Najmladšiu dcéru Márie Terézie, arcivojvodkyňu Máriu Antóniu, z politických dôvodov ako desaťročnú zasnúbili s následníkom francúzskeho trónu. Týmto činom sa začína jej intenzívna a bolestivá premena z naivného, bezstarostného a nevzdelaného dievčaťa na pôvabnú a očarujúcu dauphine. Matka ju zasväcuje do niektorých tajov manželského života, usiluje sa jej vštepiť, aby si na skazenom francúzskom dvore uchovala mravnú čistotu, no najíma aj francúzskych majstrov, ktorí dievčaťu napravujú zuby, vlasy, učia ju správne chodiť, čítať a písať po francúzsky. Zabudli ju však podučiť v politike a diplomacii. Jej manžel trávi celé dni na poľovačkách alebo v kováčskej dielni a mladá dauphine sa ocitá osamotená v cudzom prostredí. Čaká ju dlhá, strastiplná cesta a musí si získať nielen srdce manžela, ale i dvoranov vo Versailles, kým na trón nastúpi ako nezabudnuteľná Mária Antoinetta.

Ukážka textu z knihy



Toto je koniec detstva?

Schönbrunn máj 1766

Moja matka sa rada chválila, že svoje početné dcéry „obetovala politike“. Nikdy som sa mame, cisárovnej Svätej rímskej ríše, neodvážila priznať, že to slovné spojenie ma desilo väčšmi, než si dokázala predstaviť. Zakaždým, keď ho použila, sa mi v hlave vybavil krutý obraz Abraháma a Izáka.
Mama, neoblomne pragmatická, nás pripravila na to, aby sme svoj osud prijali nielen vyrovnane a s pôvabom, ale aj s čo najmenším rozruchom. Vštepila mi, že mám s rovnakou istotou, s akou po jari nasleduje leto, očakávať, že sa môj bezstarostný život najmladšej arcivojvodkyne Rakúska jedného dňa navždy zmení. Nikdy som sa však nenazdala, že ten deň príde tak skoro.
Spolu s milovanou sestrou Šarlotou sa nám podarilo prekabátiť guvernantku, grófku de Brandeiss, a vyhnúť sa učeniu, takže sme vychutnávali idylické popoludnie na zelenom úbočí nad palácom Schönbrunn a užívali si jednu z našich obľúbených kratochvíľ.
Okolo hláv nám lenivo bzučali čmeliaky, ktoré si naše napomádované a napudrované vlasy mýlili s ľúbeznými kvetmi. Šarlota odkopla svoje modré brokátové črievičky a prepletala nohami v pančuchách po čerstvo pokosenej tráve. Urobila som to isté a potešilo ma, že tá tráva zapôsobila na moje chodidlá chladne a trochu vlhko, hoci sme si bezpochyby zaslúžili pokarhanie za to, že sme si zašpinili biele pančuchy. Vystrúhala som prísny výraz a priložila si bradu na hruď, aby som napodobnila matkinu dvojitú bradu, a hrozne príkrym hlasom som povedala:
„Šarlota, v tvojom veku by si už mala mať dosť rozumu, aby si nezaťahovala
mladšiu sestru do detských hier.“
Sestra sa zasmiala:
„Mein Gott,* znie to presne ako ona!“
Grófka de Brandeiss potlačila smiech a skryla svoje žlté zuby.
„A vy by ste mali mať dosť rozumu, aby ste sa neposmievali vlastnej
matke, madam Antónia.“
„Uf!“ Našu guvernantku vyplašila včela, ktorá sa zvedavo pustila do
inšpekcie ozdôb na jej klobúku, začala teda rukami rozháňať vzduch
okolo hlavy. Madam von Brandeiss vystrašená vyskočila na rovné nohy
a pritom sa takmer zaplietla do svojich nespočetných sukní, potom začala
tak smiešne poskakovať, že sme sa veru ani trochu nemohli cítiť potrestané.
Od matky sme pokarhania zbierali veľmi ľahko, dostávali sme ich
oveľa častejšie než pochvaly. Ona sama tvorila dôvernú súčasť našich životov
od skorej jari cez letnú horúčavu až po blednúce septembrové dni,
štátnym záležitostiam sa venovala na okraji Viedne, v našom letnom paláci
Schönbrunn, nádhernej okrovej a bielej budove, ktorá pripomínala
obrovskú homôľku čaju, ozdobenú šľahačkou. S vydrhnutými tvárami
nás pred ňu predviedli do rannej jedálne, ktorej steny mali farbu čerstvého
mlieka a boli symetricky rozčlenené na panely, oddelené pozlátenými
lištami a špirálami. Šarlota, Ferdinand, Maxl a ja sme sa tešili na deň, keď
budeme dosť veľkí, aby sme si zaslúžili pridať sa k nej a k našim starším
súrodencom pri kanvici pariacej sa voňavej kávy a strašne dospelom rozhovore
o krajinách, akými sú Poľsko a Sliezsko, krajinách, ktoré som ani
nedokázala nájsť na mape Európy, čo visela na stene našej triedy.
Po zvyšok roka, keď fenomenálna habsburská rodina sídlila v šedom,
labyrintu podobnom paláci Hofburg v srdci Viedne, sme my, najmladší
potomkovia cisárovnej, matku sotva videli častejšie než raz za desať dní.
Bez nej sme dokonca chodievali aj na každodennú omšu, zástup káčat,
odetých v tých najlepších šatách, kľačiacich na zamatových vankúšikoch
s vlastnými iniciálami, vyšitými striebornou niťou. Šarlota a ja sme zostávali
bok po boku, odstrkovali nás od seba iba široké drôtené koše pod
našimi pastelovo sfarbenými sukňami, hlavy nám zaplavovala ostrá aróma
kadidla a v ušiach nám hlaholil rituál – rezonancia obrovského organu
a biskupov obradný latinský prednes.
Ako sa dni krátili, začali sme na ženu, ktorá sa počas tých slnečných
mesiacov takmer opovážila zabávať, zabúdať. Matka sa zmenila na matriarchu,
odmietavú osobu, celú odetú do čierneho, s toľkými sukňami, že vyzerala
skoro rovnako široká ako vysoká. Vpochodovali sme k nej do pracovne
na kontrolu a museli sme stáť ako sochy, mrviť sa bolo zakázané, zatiaľ čo
ona si nás prezerala cez zväčšovacie sklo s pozlátenou obrubou a vypytovala
sa guvernantky, či sa učíme, jeme zdravé jedlá, umývame si práškom
zuby a drhneme si krky až za ušami. Rovnakými otázkami o našom zdraví
zahrnula aj kráľovského lekára, Dr. Wansviettena. Odpovede zneli vždy
kladne a nikdy sa nemenili, pretože nikto by sa jej neodvážil priznať čo len
k najdrobnejšej nedbalosti či slabosti, takže nás matka napokon prepustila
dokonale spokojná, že sme poslušné deti.
Na zadku som sa pošmykla po tráve, pritiahla som sa ku guvernantke
a pritúlila sa k nej tak, aby som jej mohla pošepkať do ucha: „Môžem
vám povedať tajomstvo, madam?“
„Pravdaže, Liebchen*.“ Madam von Brandeiss sa chápavo usmiala.
„Občas... občas si želám, aby ste vy boli moja matka.“ Pomáda na jej
vlasoch voňala levanduľou, aby zakryla, že pochádza zo živočíšneho tuku.
Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Tá vôňa bola taká príjemná, že
som skoro zaspala.
„Prečo, madam Antónia!“ grófka sa zatvárila dotknuto i vyplašene
zároveň, a kým sa jej sivé oči ukradomky rozhliadli, aby zistila, či niekto
nenačúva, líca jej pekne zružoveli. „Ako môžete niečo také povedať, maličká,
najmä ak je vaša mamička rakúskou cisárovnou!“
Madam von Brandeiss ma nežne pohladila po vlasoch. Nepamätala som
sa, či to aj moja matka niekedy urobila, ba nedokázala som si v pamäti vybaviť
ani jediný prejav jej vrúcnosti či lásky. Celkom to stačilo, aby som bola
presvedčená, že sa to nikdy nestalo. Cítila som, ako mi guvernantka pritisla
pery na vrch hlavy. Akosi vedela, a nemusela som jej to naznačiť ani slovkom,
že ma správanie cisárovnej mimoriadne desí.
„Som si istá, že vás mamička ľúbi, maličká,“ zašepkala. „Ale musíte
mať na pamäti, že povinnosťou panovníčky je venovať sa veľkým a vážnym
štátnym záležitostiam, zatiaľ čo za výchovu jej detí je zodpovedná
guvernantka.“
Trochu som sa zavrtela. Noha sa mi zamotala do spodničky a stŕpla.
„A neľutujete, že nemáte vlastné deti?“ spýtala som sa grófky. V bielej
pančuche som krútila prstami, kým stŕpnutie neprešlo.
„Antónia, začínaš byť bezočivá!“ napomenula ma Šarlota. „Čo ti mama
vravela o tom, že zakaždým vyhŕkneš všetko, čo ti zíde na um?“ Mala
som svoju staršiu sestru radšej a obdivovala som ju väčšmi než hocikoho
iného na celom svete, ale pripomínala mi malého autokrata, v mnohom
bola matkinou miniatúrou. Aj jej dospievajúce črty sa na ňu začínali podobať,
najmä okolo úst.
Sestru som odignorovala, zdvihla som bradu a vážne sa zahľadela do
guvernantkiných očí:
„Keby ste mohli, tiež by ste mali šestnásť detí ako mama?“ Vtedy nás
už kvôli kiahňam bolo iba trinásť. Tiež som tú chorobu dostala, keď som
mala len dva roky, no vďaka Bohu som sa z nej celkom vyliečila. Zostala
mi iba jazvička vedľa nosa, ktorá pripomínala, čo som prežila. Keď vyrastiem,
budem si ju môcť prekryť púdrom a farbou, a možno aj náplasťou,
hoci mama si myslí, že ženy, ktoré si zakrývajú jazvy po kiahňach
muškami,* nemajú morálne zábrany. „Keby ste mali dievčatko, madam,
aké by podľa vás malo byť?“
Grófka von Brandeiss ťažko preglgla a prstami sa dotkla gravírovaného
medailónu, ktorý nosila okolo krku. Bola asi rovnako stará ako mama,
v hnedých vlasoch, ktoré jej vykúkali spod slameného klobúka a bieleho
čepca, sa jej belelo zopár strieborných prameňov. Nežne ma pobozkala
na vrch hlavy.
„Keby som mala dievčatko, chcela by som, aby bola presne taká ako vy.
S plavými vlasmi s červenkastým nádychom a obrovskými tmavomodrými
očami a so šľachetným srdcom takým veľkým ako Rakúska ríša.“ Pritiahla
si ma k sebe a opravila mi sivú vlnenú pásku, ktorá mi na čele uhládzala neposlušné
lokne. Nebola veľmi pekná, ale poslúžila, a pôvodne ju zakrývala
stužka do vlasov. No v to popoludnie som si tú ružovú hodvábnu stuhu
odviazala a použila som ju na zviazanie kvetov, čo som natrhala v záhrade:
tulipánov, klinčekov a našuchorených bielych papuliek.
„Áno, Liebchen,“ vzdychla si guvernantka, „bola by presne ako vy,
okrem jednej veci.“ Spýtavo som na ňu pozrela.
„Keby som mala dievčatko, viac by sa venovalo učeniu!“ Madam von
Brandeiss mi jemne uchopila zápästia a zložila mi ruky zo svojho krku.
Zažmurkala. „Bola by dosť šikovná, aby si nemusela vymýšľať toľko úskokov,
a väčšiu pozornosť by venovala štúdiu. A nekládla by mi toľko...“
pohľadom zaletela k Šarlote, ktorá sa tvárila, že svojimi bledými, tenkými
prstami so záujmom preberá steblá trávy, „bezočivých otázok.“
„A teraz,“ povedala a zložila si ma z lona na trávnik. „Dosť ste sa pohrali.
Či sa vám to páči, alebo nie, ma petite,* je čas na hodinu francúzštiny.
Pre vás tiež, Šarlota.“ Grófka energicky zatlieskala. „Allons, mes enfants.“**
Stačilo, aby raz žmurkla, a livrejovaný sluha podal Šarlote naše zošity.
Skôr než som sa stihla ovládnuť, perami som vystrúhala zlostný úškrn.
Guvernantka vystrčila dolnú peru a ironicky ma napodobnila.
„Nesmiete trucovať, Antónia. Práve vy, malá madam, ste ma prehovorili,
aby sme sa dnes učili vonku.“
Prevalila som sa na brucho, hlavu oprela o lakte, zdvihla tvár proti
vánku a nos mi zaplnila vôňa leta. Kostice v živôtiku mi tlačili bránicu
a sukne sa mi okolo zadku nafúkli ako ružové suflé.
„Ale ja netrucujem, madam. To ma tak stvoril Boh,“ povedala som bystro.
Popravde u mňa to, čo mama nazývala „habsburskou dolnou perou“,
vytváralo dojem, že neustále trucujem, dokonca aj vtedy, keď som mala
dobrú náladu. Celá naša rodina tak vyzerá: plavé vlasy, bledá pleť, zreteľne
poklesnutá brada, podobám sa na všetkých svojich súrodencov a predkov.
A predsa, keby som mala zrkadlo, vedela by som sa zhodnotiť. Som
pekná? Mama ma považovala za dokonalú porcelánovú bábiku, ale začula
som, ako si sluhovia šepkajú... čosi o tom, ako držím hlavu. Ale možno
išlo iba o to, ako vyzerám. Podľa toho som tiež bola typická habsburská
arcivojvodkyňa. Mala som dôvody, aby sa mi môj rod páčil. No aj tak
som chcela, aby ma všetci mali radi. Ak existoval spôsob, akým som sa
im mohla zapáčiť, chcela som sa ho naučiť.
„Myslíte si, že pre tú svoju bradu vyzerám povýšene?“ spýtala som
sa madam de Brandeiss.
„Ľudia, ktorí nemajú čo robiť, sa zaoberajú planými rečami,“ odvetila
guvernantka. Šarlota si zakryla rukou ústa, aby nebolo vidno, že sa
usmieva. „Kvôli svojej brade vyzeráte, akoby ste boli pyšná. A vy máte dôvod
byť pyšná, pretože ste dcérou Rakúska a vaša rodina má dlhú a slávnu
históriu. A,“ pokračovala madam de Brandeiss so smiechom, „znovu
to robíte.“
„Robím čo?“ spýtala som sa nevinne.
„Hocičo, čo vám podľa vás dovolí vyhnúť sa knihám. Nemyslite si, že
ma oklamete, malá madam.“
Znovu zatlieskala.
„Tak poďme, nezbednice, už ste sa dosť nazaháľali. Vite, vite!* Je čas
na hodinu francúzštiny.“ Jemne potriasla Šarlotu za plece.
Šarlota sa prevalila na chrbát a sadla si. Od prírody bola usilovná, ale
keď som sa ja začala povaľovať, zlenivela rovnako ako ja, keď sa bolo treba
učiť. Nálady sme si prenášali navzájom, akoby sme boli dvojčatá. Jej
reptanie sa premenilo na nadšený jasot, keď nám v tom istom okamihu
čosi udrelo do očí.
„Pozri, Toinette! Motýľ!“ A s hlasitým buchnutím odhodila zošit. Chytili
sme sa za ruky, vytiahli sme jedna druhú na nohy a pustili sa za ním.
Šarlota v behu jediným pôvabným pohybom schytila svoju sieť z miesta
na mäkkej tráve, kde ležala.
„Ach! Nein! Dievčatá, topánky!“ zvolala madam von Brandeiss, vstala
a urovnala si sukne. Tesný korzet jej nedovolil ľahko sa zohnúť, kľakla
si teda, akoby sa chcela ukloniť, a zdvihla jednu z mojich vykrojených
saténových papúč slonovinovej farby.
„Nemáme čas!“ Zakričala som, zdrapila som sukne z hodvábneho
moaré do dlaní, vykasala som si ich a bežala za Šarlotou. Motýľ v nepravidelných
serpentínach poletoval ponad starostlivo obstrihaný trávnik
a o chvíľu sa premenil na živú modrú škvrnu, vytvárajúcu jemnú siluetu
oproti blankytnému nebu. Napokon zosadol na živý plot, lemujúci briežok.
Bežali sme so Šarlotou s vetrom opreteky, hrude sa nám nadúvali od
námahy a napínali kostice v živôtiku. Sestra už chcela spustiť sieť, zdvihla
som ruku, aby som ju zastavila.
„Nie,“ naliehala som a lapala po dychu. „Vyplašíš ho.“
Zadržala som dych. Opatrne som sa dotkla lístia a zopla ruky nad
našou prekrásnou korisťou. Motýľ energicky zatrepotal perleťovými krídlami
a pošteklil mi dlane.
„Ukážeme ho madam,“ pošepkala som.
Starostlivo som po špičkách prešla po trávniku v obave, že zakopnem
a stratím vzácny klenot, zamotaný v mojich rukách. Šarlota šla krok či
dva za mnou a pokrivkávala, pretože zle stúpila na halúzku ukrytú v tráve.
Trepot motýlích krídel pomaly ustával, až ma napokon v dlaniach
šuchol iba tu a tam.
Dorazili sme k grófke.
„Pozrite sa, čo máme!“ zapišťala som a pomaly si začala odmotávať
prsty. Všetky tri sme hľadeli na nehybný hmyz. Šarlota sa zatvárila vážne.
Zachytila som v jej bledomodrých očiach ustarostený výraz.
„Možnože len spí,“ ozvala som sa nežne, s nádejou, a ukazovákom
som sa dotkla jemného krídelka. Po rukách sa mi rozmazal žltý prášok.
„Nespí, Toinette. Je...“ Šarlota stratila reč, ako na mňa hľadela, jej líca,
zvyčajne rozpálené, spopolaveli od pocitu previnilosti.
Pery sa mi síce zachveli, no vzlyky sa mi zasekli v hrdle. Šarlota si
ma pritiahla k sebe a pokúšala sa ma utíšiť, ale striasla som ju. Nezaslúžila
som si, aby ma chlácholili. Potoky sĺz sa mi valili dolu lícami, kvapkali
mi na hruď a zanášali hodváb nepravidelnými machuľami. Jedna horúca
slza mi zablúdila aj na zápästie. Znovu som zavrela ruky, akoby som chcela
toho motýľa skryť do hrobky z vlastných dlaní, zatiaľ čo mi plná váha
previnenia sedela na úzkych pleciach.
„Ja... som... ho... nechcela... zabiť... Nikdy... som... nič... neza-bila.
Nikdy... by... som... neub-lížila...“ Moje vzlyky nakoniec prepukli do veľmi
hlasného plaču a hysterického prerývaného ospravedlňovania. S beznádejným
pohľadom som sa vrhla guvernantke do otvoreného náručia.
„Pst, Liebchen,“ utišovala ma grófka a hladila ma po vlasoch. „Vieme,
že ste mu nechceli ublížiť.“ Chvíľu som zostala v jej náručí s lícom
oproti blankytnému nebu. Napokon zosadol na živý plot, lemujúci briežok.
Bežali sme so Šarlotou s vetrom opreteky, hrude sa nám nadúvali od
námahy a napínali kostice v živôtiku. Sestra už chcela spustiť sieť, zdvihla
som ruku, aby som ju zastavila.
„Nie,“ naliehala som a lapala po dychu. „Vyplašíš ho.“
Zadržala som dych. Opatrne som sa dotkla lístia a zopla ruky nad
našou prekrásnou korisťou. Motýľ energicky zatrepotal perleťovými krídlami
a pošteklil mi dlane.
„Ukážeme ho madam,“ pošepkala som.
Starostlivo som po špičkách prešla po trávniku v obave, že zakopnem
a stratím vzácny klenot, zamotaný v mojich rukách. Šarlota šla krok či
dva za mnou a pokrivkávala, pretože zle stúpila na halúzku ukrytú v tráve.
Trepot motýlích krídel pomaly ustával, až ma napokon v dlaniach
šuchol iba tu a tam.
Dorazili sme k grófke.
„Pozrite sa, čo máme!“ zapišťala som a pomaly si začala odmotávať
prsty. Všetky tri sme hľadeli na nehybný hmyz. Šarlota sa zatvárila vážne.
Zachytila som v jej bledomodrých očiach ustarostený výraz.
„Možnože len spí,“ ozvala som sa nežne, s nádejou, a ukazovákom
som sa dotkla jemného krídelka. Po rukách sa mi rozmazal žltý prášok.
„Nespí, Toinette. Je...“ Šarlota stratila reč, ako na mňa hľadela, jej líca,
zvyčajne rozpálené, spopolaveli od pocitu previnilosti.
Pery sa mi síce zachveli, no vzlyky sa mi zasekli v hrdle. Šarlota si
ma pritiahla k sebe a pokúšala sa ma utíšiť, ale striasla som ju. Nezaslúžila
som si, aby ma chlácholili. Potoky sĺz sa mi valili dolu lícami, kvapkali
mi na hruď a zanášali hodváb nepravidelnými machuľami. Jedna horúca
slza mi zablúdila aj na zápästie. Znovu som zavrela ruky, akoby som chcela
toho motýľa skryť do hrobky z vlastných dlaní, zatiaľ čo mi plná váha
previnenia sedela na úzkych pleciach.
„Ja... som... ho... nechcela... zabiť... Nikdy... som... nič... neza-bila.
Nikdy... by... som... neub-lížila...“ Moje vzlyky nakoniec prepukli do veľmi
hlasného plaču a hysterického prerývaného ospravedlňovania. S beznádejným
pohľadom som sa vrhla guvernantke do otvoreného náručia.
„Pst, Liebchen,“ utišovala ma grófka a hladila ma po vlasoch. „Vieme,
že ste mu nechceli ublížiť.“ Chvíľu som zostala v jej náručí s lícom
pritisnutým na jej nazberkanej hrudi. Potom si madam von Brandeiss
kľakla predo mňa a čipkovanou vreckovkou mi utrela slzy. „Možno,“
nežne mi vzala zovreté ruky do svojich, „možno bol príliš pekný, aby
mohol žiť.“
Ešte aj v tej chvíli som dokázala rozoznať, že nešlo o skon motýľa, čo
ma tak nesmierne zarmútilo, hoci mama mi vždy vyčítala, že som precitlivená.
Zasiahla ma vlastná vina. Nedbanlivo som sa ponáhľala chytiť
si niečo krásne a nepomyslela som na následky. Moja chamtivosť zničila
presne to, čo som tak zvedavo, vášnivo a nedočkavo obdivovala.
A táto malá tragédia mala ešte iný dôsledok: hodina francúzštiny sa
dodatočne stala mimoriadne dôležitou.
„Ako poviete ‚motýľ umrel?‘“ Spýtala sa nás madam de Brandeiss.
Otočila sa a pozrela na mňa, no ja som sa zatvárila prostoducho. Vedela
som, že jej sestra odpovie správne, práve preto začala hodinu tým, že mi
ponúkla výhodu neistoty. Obrátila sa teda na lepšiu žiačku. „Šarlota, ako
sa po francúzsky povie motýľ?“
„Papillotte,“ skočila som jej do reči, kým sa sestra stihla nadýchnuť.
„Papillon,“ opravila ma Šarlota spokojne a pyšne ako staršia sestra, ktorá
znovu nadobudla svoje výsadné postavenie v prirodzenom behu vecí.
„Správne, Šarlota. Veľmi dobre. Très bien. A ako by ste povedali ‚Motýľ
umrel‘? En français. Madam Antónia?“
Vtedy už nedovolila Šarlote odpovedať. Zahryzla som si do dolnej
pery, tej vysunutej. Nemala som hlavu na memorovanie zo zvyku či nekonečné
časovanie slovies v časoch, ktoré som používala len zriedka. Dávala
som prednosť situáciám, ktoré nevyžadovali nemiestnu voľbu: obliecť
si modré či žlté šaty, hrať sa s drevenou bábikou s ľanovými vlasmi
či s tou s gaštanovými kučerami.
Madam von Brandeiss mi začala núkať slová:
„Le papillon...“ spustila povzbudzujúco.
„Le papillon tot ist,“ vyhŕkla som bez premýšľania.
„Nuž, ma petite,“ zachichotala sa guvernantka, „označili ste motýľa
po francúzsky, no zomrel po nemecky. No tak, dievčatá, ako sa po francúzsky
povie ‚mŕtvy‘?“
„Mort,“ odvetila Šarlota sebaisto. Spurne som na ňu zazrela.
„Skúsme to znovu, Antónia, už poznáte francúzske slovo. Le papillon...“
„Mort ist,“ povedala som a začalo mi šklbať nosom, akoby som smrkala
od plaču.
Madam von Brandeiss roztrpčilo, že nie som schopná zostrojiť jednoduchú
vetu a mám neustále sklony miešať francúzštinu s nemčinou,
najmä pri slovesách. Vybrala z lakovanej škatule ceruzku a starostlivou
rukou vpísala do môjho a potom aj do Šarlotinho zošita tie slová. Le papillon
est mort.
Na jej ohromné zdesenie som však naliehala, aby sme hodinu odložili,
kým do zeme nevyhrabem hrob, môj papillon mort si zaslúži náležitý
pohreb. Kým som odhrnula trochu hliny a trávy, dvaja sluhovia v parochniach
trpezlivo vyčkávali aj s mojím prenosným písacím pultom a takým
nepohnutým výrazom v tvári, akoby boli odliati z porcelánu. Prežehnala
som sa a nad novým hrobčekom pomodlila krátku modlitbu. Uspokojila
som sa, že môj motýľ teraz pôjde do neba, poutierala som si ruky do šiat
a sadla si vedľa Šarloty, sukne sa naduli okolo mňa.
„A teraz som pripravená na hodinu, madam von Brandeiss,“ povedala
som a hravo štuchla sestru plecom. Sluha odopol drobnú sponu na
mojom palisandrovom písacom pulte a položil mi ho na kolená, zatiaľ čo
druhý otvoril vrchnák na fľaštičke s atramentom a orezal mi pero. Potom
som si už, tak ako vždy, pero namočila a starostlivo obtiahla slová, ktoré
mi madam von Brandeiss zľahka predpísala ceruzkou. A, ako vždy, by
mama nikdy neverila, že som ich nenapísala sama, ja, o nič talentovanejšia
než papagáj či cvičená opica.
Zatiaľ čo sme so Šarlotou opisovali francúzsku vetu so sústredene vystrčenou
špičkou jazyka v kútiku úst, pár stôp od nás nám sluhovia začali
rozkladať maliarske stojany na hodinu maľovania. Madam von Brandeiss
navrhla, že pohľad obrátime na palác a namaľujeme ho vrátane impozantnej
južnej fasády a priľahlých záhrad. Z nášho stanovišťa na vrchole svahu
pôsobili kvety ako nespočetné mnohofarebné pásy, usporiadané v dokonale
symetrických záhonoch.
Ešte sme sa so štetcami a s farbami netrápili dlho, keď som pocítila,
ako mi ktosi myká čipku na rukáve.
„Pst! Pozri!“ oslovila ma Šarlota. Obrátila som sa v smere jej pohľadu.
Grófka zaspala s rukami úhľadne zloženými v lone a mierne pootvorenými
ústami. Z hrdla jej vychádzalo tiché chrápanie.
Sestre sa nezbedne rozšírili oči. Keďže bola staršia, vždy bola hlavným
pôvodcom našich hier a ja som ju nasledovala s otrocky oddaným
nadšením. Namočili sme si štetce do farby a po špičkách sa prikradli
k driemajúcej guvernantke. Klesli sme na kolená každá z jednej strany
a na Šarlotin tichý signál sme guvernantke priložili štetce na tvár. Potláčala
som smiech a čudovala sa, že nám ešte nikdy nezišlo takéto dievčenské
huncútstvo na um. Domnievala som sa, že to najhoršie, čo sa nám
môže stať, je, že dobrosrdečná grófka rozhodí ruky, pokúsi sa nezasmiať
a vykríkne:
„Ach, vari pre vás musím urobiť hocičo, deti?“
Namaľovala som jej červenú ružu, symbol Rakúska a môj najobľúbenejší
kvet. Šarlota mala istejšiu ruku než ja, zručne načrtla popínavý
zelený viničový výhonok.
Madam von Brandeiss sa strhla zo sna.
„Ouf, mein Gott!“ Vztýčila sa a začala sa oháňať vo vzduchu, aby odohnala
muchy, o ktorých si myslela, že jej sadli na tvár. No ja a Šarlota sme
sa už utiahli k stojanom a tvárili sa, že sa ako dokonale vychované arcivojvodkyne
plne sústredíme na vznešené umenie.
Nanášala som na akvarelový papier farebné škvrny, červené a fialové
mali predstavovať záhony tulipánov pred nami, keď k nám z diaľky doľahol
výkrik. Franz, jeden z matkiných sluhov, dychčal po kľukatom štrkovom
chodníku a čím bol bližšie k vrcholu kopca, tým väčšmi sa jeho kroky
zrýchľovali. Bez dychu a ufučaný, a bezpochyby aj poriadne rozhorúčený
v tej vlnenej livreji, sa pred Šarlotou a predo mnou hlboko poklonil. Keď
sa úctivo hlavou uklonil madam von Brandeiss, všimol si jej smiešne pomaľované
líca a sklopil oči, skôr než si guvernantka stihla uvedomiť, že niečo
nie je v poriadku. Obe so sestrou sme v zárodku udusili naše nutkanie
zasmiať sa. Svorne sme sa štuchli plecami, doširoka otvorili svoje už aj tak
veľké oči a zatvárili sa hrozne nevinne.
Potôčiky potu si prekliesnili cestu spod hustej Franzovej bielej parochne
na jeho mäsité rozpálené líca. Zalapal po dychu a oslovil guvernantku:
„Grófka von Brandeiss. Jej... cisárske... veličenstvo... si želá... hovoriť..
s madam Antóniou... Ihneď.“ Sklonil sa, aby chytil dych, a oprel sa dlaňami
o kolená.
Sluhovia, čo nám boli poruke po celé popoludnie, v okamihu zbalili
naše zošity, písacie potreby a príslušenstvo na maľovanie tak dôkladne
ako armádna jednotka. Schmatla som kyticu, čo som dávnejšie natrhala,
a dala sa poskakovať dolu briežkom ako horská koza.
„Madam Antónia, črievičky,“ volala za mnou grófka. Každou rukou
schmatla jednu z mojich saténových topánok a pustila sa do behu. Potkla
som sa o skalu, zapustenú do svahu, a ako som padala dopredu, pokúsila
som sa zachytiť rukami, ale noha sa mi zamotala do sukní a skôr než sa
mi podarilo narovnať, niekoľko metrov som sa kotúľala smerom k palácu.
Až dolu pod kopcom som sa vyškriabala na nohy a pokúsila sa uhladiť
pokrčené sukne. Lapala som síce po dychu, ale nič sa mi nestalo. Možno
si mama nevšimne tie špinavé šmuhy. Ani fľaky od trávy. Šarlota, madam
von Brandeiss a družina našich sluhov sa vybrali tradičnejšou cestou, cupkali
po chodníku po obvode trávnika. Len čo ma dobehli, madam von
Brandeiss ma chytila za lakeť, aby mi pomohla udržať rovnováhu, kým
som svoje v pančuchách odeté nohy nastokla do topánok. Zišli sme po
vypracovanom schodišti ku kamennej ceste povedľa kvetinových záhonov,
obe so Šarlotou sme poslušne kráčali za svojou guvernantkou a štrk nám
vŕzgal pod nohami. A pár krokov za nami sluhovia, naložení našimi školskými
potrebami, tvorili záver sprievodu.
Tesne predtým ako sme dorazili k južnému vchodu do paláca, odchytil
Franz madam von Brandeiss a čosi jej pošepkal do ucha. Otočila
sa k nám, ruky si založila v dobre obložený bok a ústa sa jej vykrútili do
tvaru O od nečakanej zrady.
„Madam Antónia! Madam Šarlota!“ Rozčúlene si vzdychla a pohrozila
nám prstom. „Musím pre vás urobiť hocičo, vy malé nezbednice?“
Keďže nemala po ruke žiadne zrkadlo, odbehla k fontáne okolo Obelisku,
aby sa videla vo vode.
„Ach, čertice,“ zahundrala, čupla si k fontáne, až jej sukne zazvonili.
Nabrala si do dlaní studenú vodu a drhla si s ňou tvár, kým si naše umelecké
výtvory celkom nezmyla.
Sluhovia v paláci stáli ako v pozore a nikdy k nám nesklopili zrak,
aby nás spoznali. Zlaté a čierne livreje sa na nich ligotali takmer ako vyleštené
parkety. Prechádzali sme vysokou chodbou, ktorá spájala nespočetné
komnaty ako šnúru perál, podpätky nám klopkali v pravidelnom
rytme a naše mená ohlasovali zakaždým, keď sme prekročili nejaký
prah.
„Uvoľnite cestu pre arcivojvodkyňu Máriu Karolínu, arcivojvodkyňu
Antóniu a grófku von Brandeiss.“
Pár minút po tom, čo sme vošli do paláca, som sa došmýkala až k bohato
zdobeným pozláteným dverám Čínskej izby, kde na mňa čakala
mama aj s hosťom. Matka podľahla módnemu zápalu pre všetko orientálne,
a preto si rozkázala pripraviť izbu, ktorá zladí náš rakúsky dekor s exotickými
obrazmi, namaľovanými na vykladaných ebenových paneloch, zobrazujúcich
výjavy zo života v Číne. Naozaj sa ľudia na opačnom konci
sveta obliekajú tak čudne?
Vôbec som sa v Zrkadlovej sieni, ktorou sme po ceste do Čínskej
izby prechádzali, nenamáhala skontrolovať, ako vyzerám. Nečudo preto,
že mama nahnevane stisla pery. To, čo bez dychu zastalo pred rakúskou
cisárovnou, bola desaťročná uličnica v ružových sukniach z dokrkvaného
hodvábu, hýriaceho špinavými fľakmi, s rozstrapatenými červenkastými
plavými vlasmi a chýbajúcou ružovou saténovou stužkou, ktorá ich mala
držať na mieste, so zababranými prstami (hoci mohla vidieť len moju ľavú
ruku, pravú som ukrývala za chrbtom) a zafúľanými pančuchami. Nelichotivý
stav mojich pančúch by aj unikol jej pozornosti, keby som si nevyzula
jednu črievičku a nevysypala z nej kamienok. Očami sledovala tú
skalku, ako si poskackala po dlážke a zastavila sa asi palec od starostlivo
obutej nohy jej hosťa.
Matka sedela za obrovským palisandrovým stolom, jej široká krinolína
zatemňovala žlté brokátové čalúnené kreslo. Písací stôl mala ako vždy
zaplnený stohmi dokumentov, výnosov a dekrétov, tak dôkladne poukladaných,
že keby niektoré z jej detí vytiahlo jeden hárok spomedzi ostatných,
prísne by ho vyhrešila. V izbe sa vznášala vôňa atramentu.
Zľahka som sa jej uklonila.

Originálny názov: Becoming Marie Antoinette Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 145×230 mm ISBN: 9788055611938 Počet strán: 376 Väzba: pevná s prebalom

Zaradené v kategóriách