Do Lisieux pútnické cesty nevedú – nejde sa tam cez pohoria a hlboké lesy, ale cez ľudskú každodennosť; neveľkolepými krajinami, ktoré človek neuznal za hodné preskúmania; krajinami všednými, o ktorých sa nepíšu knižky; krajinami prehliadanými, pripomínajúcimi dievčatá nikdy nevyzvané do tanca; krajinami podobnými tej, za ktorou putujem. No veď vari je možné prísť k Terezke inak ako malou cestou? Mohla to byť jedna z tých bežných pútí bez peňazí po Európe, na aké sa vydávajú kajúci bohoslovci po tom, čo v mladosti urazili domnelú sladkú sväticu. Mohla, keby na ceste do Francúzska neprekážal jeden podkrušnohorský statok a v ňom spomienka na Anežku – ženu, ktorá mávala mrkvou ako mečom a stínala hlavy nevercom. Z výpravy vpred duchovne dýchavičnou Európou sa tak stala aj výprava späť – do čias, keď najvýrečnejšia obrankyňa viery zmĺkla a zmizla.