Kniha antropologických esejí ruského prírodovedca a anarchistického filozofa Petra Kropotkina vyšla knižne v roku 1902, hoci boli napísané o dekádu skôr. Autor skúma úlohu vzájomne prospešnej spolupráce a reciprocity (alebo „vzájomnej pomoci“) v živočíšnej ríši a v ľudských spoločnostiach v minulosti aj v súčasnosti. Je to argument proti teóriám sociálneho darvinizmu, ktoré zdôrazňujú súťaživosť a prežitie najsilnejších, a proti romantickým predstavám spisovateľov, ako bol Jean-Jacques Rousseau, ktorý si myslel, že spolupráca je motivovaná všeobecnou láskou. Kropotkin namiesto toho tvrdí, že vzájomná pomoc má pragmatické výhody pre prežitie ľudských a zvieracích spoločenstiev a spolu so svedomím sa presadila prostredníctvom prírodného výberu.

Kropotkin sa zamýšľa nad významom vzájomnej pomoci pre prosperitu a prežitie v živočíšnej ríši, v domorodých a raných európskych spoločnostiach, v stredovekých slobodných mestách (najmä prostredníctvom cechov) a na konci 19. storočia na dedine, v robotníckom hnutí a v chudobnom ľude. Kritizuje štát za to, že zničil historicky dôležité inštitúcie vzájomnej pomoci, najmä prostredníctvom zavedenia súkromného vlastníctva.

Mnohí biológovia, vrátane Stephena Goulda, jedného z najvplyvnejších evolučných biológov svojej generácie, toto dielo považujú za dôležitý míľnik vedeckého skúmania spolupráce a altruizmu.