✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Nevideli ste myšiaka Bafa hrať na pikole? Nevidel ho hrať ani prvák Jonatán. Stretli sa v noci v prvákovej izbe a stali sa priateľmi. Jonatán mal aj iných kamarátov, pána Motalena, čo fúkaním do trúbky privolával ráno, madam Lauru, štebotavú sýkorku, zlostného psa Dunaja, spolužiačku pehavú Brigitu, čierného kocúra Kilimandžára i keď toto priateľstvo nebolo jednoduché. Myšiak Baf bol vynikajúci hráč, virtuóz, ale pikolu stratil na železničnej stanici v Žiline. Príbeh prváka Jonatána sa začína v Zabudnutej uličke, a možno sa nikdy neskončí...

Ukážka textu z knihy

Malý Jonatán a ešte menší Baf
V Jonatánovej izbe bolo ticho, aké býva, keď sa večer mení na noc. Vtedy veľkí ukladajú malých spať. Nočná lampa zabliká a zhasne. Počuť iba hodiny.
„Aj dnes je tma čierna,“ zasmial sa Jonatán.
„Ale ráno je vždy ružové,“ zaštebotala pani Krásna.
Nežne pohladila Jonatána po líci.
Prvák Jonatán sa prikryl modrou perinou, hlavu si vnoril do vankúša. Nechcelo sa mu spať. Aj vankúš pripomínal more. Bol modrý a mäkký ako vlny na Jadrane.
Pani Krásna vyšla ľahkým krokom, tichunko privrela dvere. Odrazu zastala, na niečo si spomenula. Vrátila sa.
„Dobrú noc!“ zaštebotala.
Jonatán si nevedel spomenúť, či zaželal pani Krásnej dobrú noc!
Zišiel z postele, pootvoril dvere.
„Vydala si sa za ocka, lebo si chcela byť Krásna?“ spýtal sa Jonatán.
„Nie som krásna?“
„Si, ale chceš, aby ťa volali pani Krásna!“ zvolal Jonatán.
Pani Krásna sa usmiala.
„Vymýšľaš, aby si nemusel spať! Si veľký výmyselník!“
„Ustavične hovoríš, že som malý.“
„Malý ako omrvinka,“ zaštebotala pani Krásna. „Ale veľký výmyselník.“
„Dobrú noc, pani Krásna. A nech ťa blšky neštípu.“
„Dobrú noc, Jonatán Krásny!“
Jonatán privrel dvere, ľahol si do postele. Prehadzoval sa.
„Dnes sú na mori vlny,“ šeptal si. „Nie a nie zaspať.“
Spomenul si, že mu otec poradil, aby spočítaval ovečky. Ale v Jonatánovej izbe nebola ani jediná.
Zišiel z postele. Pani Krásna sedela v kresle, čítala ženský magazín.
„Kedy bude ráno?“ spýtal sa Jonatán.
„Ak nevlezieš do postele, vyzujem si papuču!“ hnevala sa pani Krásna.
„Nie, to nie!“ zvolal Jonatán. „To neurobíš!“
Rýchlo zatvoril dvere. Chvíľu prestupoval z nohy na nohu.
„Tma je čierna, netrafila by si,“ zasmial sa spoza dverí.
Nečujne vhupol do postele. Ale more neutíchlo. Jonatán skúsil privrieť oči. Nepomohlo to. O chvíľu ich opäť otvoril. Nočný vánok povieval záclonou. Po Zabudnutej uličke občas prešlo auto. Na strope sa posúvali žlté pásy svetiel. Počul, ako na hodinách v kuchyni zakukala kukučka.
„Jen, dva, tri... už je desať,“ šepkal do vankúša.
Zhodil perinu, ale pomyslel si, že v mori je vždy lepšie ako na pláži.
„Čo keby som si zaspieval uspávanku?“ mudroval Jonatán.
Prehadzoval sa z pravej na ľavú a z ľavej na pravú stranu postele.
„Hlúposť, ako si mám sám spievať uspávanku?“
Počul tichý, nezvyklý šuchot. Bol taký tichučký, že Jonatán sa zľakol.
„Tak predsa zaspávam,“ pomyslel si. „Už sa mi sníva.“
Ale to nebola pravda. Pomaly otvoril oči. Šuchot sa približoval. Stíchol, ale o chvíľu bol ešte zreteľnejší. Ak by bol šuchot hlučný, alebo, ak by dokonca burácal, nezľakol by sa. Počula by ho aj pani Krásna.
„Prečo sa bojím?“ zvolal Jonatán Krásny. „Už som prvák!“
Triasol sa od strachu. Nikto mu neodpovedal. Záclona sa zavše pohla, ale to bolo všetko.
„Lepšie by bolo, keby som zaspal, v spánku sa deti neboja,“ pohyboval ticho perami.
Po zabudnutej uličke prešlo auto. V žltom svetle, ktoré sa odrážalo od stropu, videl nezvyčajný tieň. Nebol to tieň, iba tienik. Ukryl si hlavu do vankúša.
„Povedal si, že sa bojíš?“ zapišťal tenký hlások.