✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup
Hlavné hrdinky sa vďaka novinárke Becky stali priateľkami, spoločne sa učia ďalej žiť, menia svoje životy a púšťajú sa do mnohých dobrodružstiev. Delia sa o všetky zážitky, ktoré so sebou prinášajú schôdzky s mužmi, rodičovstvo, sťahovanie, práca a opätovné objavovanie samých seba. Na ich stretnutiach nechýba humor a odvaha prekonať nepriazeň osudu.
Aj vdovy chcú žiť je dojemný príbeh o sile priateľstva. Je to výnimočná kniha, pri ktorej sa budete smiať, a zároveň si pripomínať, že napriek nepredvídateľným tragédiám je život často veselší, ako si uvedomujeme.
Ukážka textu z knihy
Teraz, keď sme otvorili tému o mužoch, som musela svoj
návrh odložiť až do dezertu. Videla som, ako sa všetkým rozžiarili
tváre, keď počuli, čo Lesley povedala. Je v poriadku
takto rozmýšľať aj mať tieto pocity. Chcieť milovať a ísť za
tým. Fakt, že to bola práve Lesley, ktorá sa dokázala spamätať
z manželovej samovraždy a vpustiť do svojho života nového
muža, urobil túto možnosť veľmi reálnou. Cítila som,
ako sa ľuďom v miestnosti zrýchlil pulz. Po toľkých rokoch
manželstva a nasledujúcich rokoch smútkom spôsobeného
celibátu dávali schôdzky s mužmi prísľub trochu desivého,
zakázaného vzrušenia, podobného ako pri prvom bozku.
Uvedomila som si, ako veľmi mi vdovstvo pripomína dospievanie:
obdobie neistoty, premeny, hľadania identity
a rozmýšľania, aké by to bolo, keby ma ten pekný chlapec,
s ktorým chodím na matematiku, pozval na rande alebo aj
čosi viac.
Tara rozmýšľala podobne. „Musím povedať, úprimne…
tridsaťdva rokov… som nemala iného muža. Davida som
stretla, keď som mala dvadsaťdva.“
„Môžem ti sľúbiť, že to stále funguje,“ vyhlásila Lesley so
zdvihnutým obočím.
„No… musí to byť len šťastná náhoda,“ rozmýšľala Tara.
„Milujem výraz šťastná náhoda,“ vzdychla si Dawn.
„Musíte to však skúsiť,“ radila im Lesley vážne. „Opäť naskočiť
na ten vlak, nech sa deje čokoľvek.“
„Rada by som naskočila, len neviem, či chcem…“ Tara
zostala ticho oveľa dlhšie ako zvyčajne, „vzťah.“ Povedala
napokon.
„Tak si len zasexuješ a niečo vážne budeš hľadať inokedy,“
radila Lesley. „No medzitým určite sexuj. Už si to hodnú
chvíľu nerobila.“
„Rada by som si zasexovala,“ zareagovala Tara s prehnanou
dôstojnosťou, „no musím najprv nájsť niekoho, na kom
by som to praktizovala.“
„Alebo niekoho, kto to bude praktizovať na tebe,“ podpichla
ju Lesley.
„Jasné, ak to bude dobré, po chvíli zmeníte polohu,“ pridala
sa Dawn.
Marcia sa nesúhlasne pozerala, no my ostatné sme pišťali
od smiechu. Keď sa naskytla príležitosť, potlačila Tara našu
frivolnosť hĺbavou poznámkou.
„Keď sa tak s vami rozprávam, uvedomujem si, že na
našej situácii je niečo… zaujímavé. Môžeme slobodne objavovať
a znova prežiť pocity podobné tým v dvadsiatke, no
pritom máme skúsenosti dané… naším vekom.“
Dezertom boli koláčiky, ktoré priniesla Denise a rozdávala
ich okolo stola bosá, ako predpovedala. Je pravda, že
atmosféra bola uvoľnenejšia, než som predpokladala. Rozhodne
som počas nášho prvého stretnutia neplánovala hovoriť
o sexovaní v akejkoľvek polohe. Uvedomila som si však,
že sex je téma, o ktorej sa vdovy nemohli rozprávať s nikým
iným, hoci sex, priateľstvo, láska, žiadostivosť – nazvite to,
ako chcete – nie sú pochabými záležitosťami. Sú to jedny
z hlavných čŕt šťastného života, alebo aspoň donedávna nimi
boli. Skôr či neskôr budú musieť tieto ženy urobiť niekoľko
vážnych rozhodnutí. Mám si s niekým začať? Kto by to mal
byť? Ako veľmi sa mám do toho pohrúžiť? Stále to boli len
hypotetické situácie a stresovali ich, no našli miesto, kde
o tom môžu hovoriť a nik ich neodsudzuje.
„Ako nám je spolu dobre,“ konštatovala Lesley. „Kto by
povedal, že tieto úbohé, smutné ženy sa vedia takto zabaviť?“
„Veľmi som sa bála, že to nedopadne dobre,“ priznala Tara.
Už sme tu boli takmer štyri hodiny a ja som sa ich stále nespýtala.
Dezert bol na stole. Teraz alebo nikdy. Nepokaz to.
„Keď sa už poznáme, čo poviete, keby sme sa takto stretávali
každý mesiac?“ opýtala som sa napokon. „Mohli by sme spolu
niečo podniknúť, čosi zábavné, čo sme predtým nerobili,
a necítili by sme povinnosť byť smutné. Spoločnosť na nás
tlačí, a ak nesmútime dostatočne, nie sme považované za
riadne vdovy.“
„To je veľká pravda,“ súhlasila Tara.
„Osobne by som sa tomu škatuľkovaniu najradšej vyhla,“
vyhlásila Dawn.
„Vdova je také hrozné slovo,“ povedala Lesley za súhlasného
prikyvovania ostatných.
„Mali by sme vymyslieť nové,“ navrhla Marcia.
„Tak ho spolu zrušme,“ zapálene pokračovala Dawn.
„A všetko, čo s ním súvisí. Všetky tie zastarané názory o tom,
aké máme byť a ako sa máme cítiť, a ak to tak nie je, máme
mať pocit viny. Celá táto vdovská záležitosť je bláznovstvo.“
„Pre mňa slovo vdova znamená stará,“ povedala Lesley.
„A smutná,“ dodala Denise.
„Čierna a temná,“ pokračovala Lesley.
„Že si mala zomrieť s ním,“ pridala Denise.
„Nechcem, aby ma ľudia ľutovali,“ prehovorila úsečne
Marcia.
„Tak,“ súhlasila Lesley.
Zacítila som príležitosť. „Nemalo by mať tieto atribúty. Ja
vdovou som a nie som ničím z týchto vecí. Tak som sa vlastne
zmierila s týmto pomenovaním, a preto by som chcela, aby
sme to na rok vyskúšali. Chcem, aby sme vyšli z ulít, veď priznajme
si, už z nich tak či tak vyliezame.“ Hodnú chvíľu
v tichosti zvažovali môj návrh. Študovala som ich tváre a uva-
žovala o takmer komickej nesúrodosti ich pováh, temperamentu
a spôsobu života.
„Myslím, že máme všetky predpoklady vytvoriť drsnú a divokú
skupinu,“ prehovorila Lesley, vychutnávajúc napätie.
Nápady začali lietať ako šípy. Stretnutia raz za mesiac –
možnosti boli nekonečné. Niektorej napadlo dať sa rozmaznávať
v kúpeľoch. Nie je to síce extrémne dobrodružstvo, no
prečo si trochu neužiť? Ďalšia spomenula lekcie tanca. „Musíme
znova zamestnať svoje stehná,“ prostoreko povedala Les -
ley. Hovorili sme o dobrovoľníctve, cestovaní. Možno Peru,
Taliansko či Juhovýchodná Ázia. Tara nečakane navrhla, aby
sme si spolu nakúpili novú spodnú bielizeň.
„Nosila som čosi, čo moje dcéry nazývajú… múmia, z elastického
mikrovlákna telovej farby. Potrebujem pomoc.“
„Mám tomu rozumieť tak, že sa na to dáte?“ spýtala som sa.
Štyri hlasy za sebou vyslovili „Áno.“ Ako mušketieri. Samozrejme,
dramaticky pôsobiaca Tara sa nemohla vyjadriť
tak jednoducho.
„Viete, čo som si povedala, keď som sem išla? Ak to nebude
dobré… ak mi to neprospeje a neurobí ma lepšou… tak
nemám záujem. Končím. Potrebujem robiť len to, čo cítim
ako správne… a dobré pre mňa, bez toho, aby som sa niekomu
musela ospravedlňovať.“
Dawn sa ju pokúsila postrčiť. „Navrhla si spodnú bielizeň,
to znamená, že si s nami.“
Tara však pokračovala: „Skoro som neprišla. Pravdou je,
že som nepotrebovala ani dve minúty, aby som sa rozhodla.
Toto nepustím. Toľko vecí v živote som si dala ujsť.“ V miestnosti
nastalo ticho. „A môj život, ktorý je v mnohých ohľadoch
taký posraný… potrebujem sa od všetkého odpútať.
Odteraz musím získať nad ním kontrolu.“
Takže bola s nami. Boli sme v tom všetky spolu. Keď sme
vstali a začali spoločne odkladať zo stola, mala som dobrý
pocit. Toľko nových možností, ciest, nových príbehov, šťastných
náhod. Ako poznamenala Dawn, je to dobrý výraz.
Nech sa stane čokoľvek, budeme mať aspoň našu skupinu.
Nebudeme v tom samy. V tej čarovnej červenej miestnosti
sme uzavreli pakt, že jeden sobotný večer do mesiaca strávime
spolu, bez ohľadu na to, čo sa doteraz stalo a čo sa stane
odteraz.
Doma som o štvrtej ráno ešte stále nespala od rozrušenia.
Možnosť podeliť sa s niekým o podobné myšlienky mi priniesla
úľavu, lebo som už nebola osamelá, no zároveň ma to
rozrušilo. Pripomenulo mi to noci počas roka po Bernieho
smrti, keď som hľadela na vysoký strop v spálni a snažila som
sa usporiadať si myšlienky, ktoré pripomínali prezdobenú rokokovú
tapetu. Vtedy som nevidela budúcnosť. Rovnako ako
tieto ženy dnes večer som nevedela, kým som, ako to sama
zvládnem a koho, ak vôbec, budem milovať v budúcnosti. Poznala
som ich otázky veľmi dobre. Všetky sa najviac kopili
pred úsvitom. Opäť som si spomenula na Thelmu a Louise
a na záverečnú scénu, keď si myslia, že vyčerpali všetky možnosti,
pozrú sa na seba a povedia: „Pokračujme!“ Dúfala som,
že dnes večer tieto ženy videli, že majú možnosti a je ich viac,
ako si mysleli a ako som ja očakávala, keď Bernie zomrel.
Áno, pomyslela som si, pokračujme.
