✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Príbeh inšpirovaný osudom, v ktorom nájdete aj svojich predkov.
Nová kniha z vydavateľstva Evitapress vezme čitateľov do obdobia rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. V tom čase odchádzalo množstvo mladých dievčat (často nedobrovoľne) do Viedne, medzi nimi aj Anka, nemanželské, všetkými odstrkované dievča z Banskej Štiavnice, ktoré začne slúžiť ako pomocnica vo vysokopostavenej viedenskej rodine. Otázkou je, či dokáže zvládnuť nielen množstvo otrockých pracovných povinností, ale aj stratu domova a svoje menejcenné postavenie v spoločnosti. Okrem toho na ňu ako na mnohé slúžky čakajú pokusy zvodcov z vyšších kruhov, ktorí sú ochotní sľúbiť hocičo, aby si mohli užiť s naivnými dievčatami túžiacimi po lepšom živote.
Nová kniha od autorky kníh Pravdivý príbeh lži a Diagnóza: rodina.
Ukážka textu z knihy
Kišasonka sa unúvala až k nám, to bolo nezvyklé, inak sa nechávala prosiť, kým privolila na sprostredkovanie, teraz však prišla až hore na Reslu, namiesto aby sme ju prišli my prosiť k nej a ona nás nechala postávať v predizbe svojho domu.
„Anka, už si dosť stará na to, aby si rozmýšľala nad tým, čo bude.“
Citrony kišasonka hovorila cvendžiacim hlasom. Začala hovoriť ako prvá, to si pamätám, zatiaľ čo ja som len stála, stále len stála.
„Tvoja mamička má starosť o to, aby si si našla dobrú robotu.“
„Pasiem kravy.“
Bola to pravda, nie nezdvorilosť, pásavala som kravy celé leto. Slová vyleteli zo mňa, samy od seba, vytvorili val, ochranu, za ktorou som sa skryla. Dve ženy si vymenili pohľady: treba to vybaviť, čo sa dá robiť, je to nepríjemnosť, ale potom bude pokoj.
„Pozri, Anka,“ oslovila ma mamička. Oslovovala ma tak, bez úsmevu. Pritom sa rada smiala, mala veselú povahu, na vlasoch nosila vždy vyšívanú šatku, zaviazanú pod bradou do jednoduchého uzla, a spod nej sa smiala. Zdalo sa mi to veľmi pekné.
„Nemôžeš pásť kravy celý život. Treba, aby si sa podučila aj niečomu inému. Požiadala som tuto kišasonku, aby ti našla dobrú službu.“
„Počul som, že tvoja matka sa bude vydávať, Anka. Tak čo? Zatancujeme si spolu na veselici?“
To sú vety, ktoré som začula pred pár dňami v meste, predtým, než k nám prišla kišasonka, začula som ich, už ani neviem kde. Otázky. Spytuje sa Lacibáči, jeden z našich susedov, vysoký a dengľavý muž, zhrbený z toho, že celý život vysedáva na kozlíku voza. On je zbehnutý kňaz, chodil do seminára v Nitre a utiekol pre lásku k dievčaťu, pre lásku, čo sa dá robiť? Neskôr si ho vzal za ženu, to dievča, ale umrela pri pôrode, hneď pri prvom dieťati.
Bolo to pred pekárovým obchodom, teraz si spomínam, muselo to byť tam, lebo tam bol taký roh, výklenok, spoza ktorého nebolo vidieť na ulicu.
Myslím, že vtedy som prikývla, len tak prikývne to dieťa, bastard, len tak, bez rozmyslu, hoci o tom vydaji a o tancovačke počuje prvýkrát. Dovtedy mu ani na um nezišlo, ktovieprečo, že by sa jeho mamička mohla vydať. Vlastne nie, je tam dôvod, a tým dôvodom je on, mamičkin bastard, prespankina dcéra.
A je to zvláštne, ale v tom prvom okamihu ma novina, že sa to predsa len môže udiať, že ten vydaj sa môže udiať, že to je vlastne isté už natoľko, že ma susedia vyzývajú do tanca, ani veľmi neprekvapí. Až neskôr som sa dopočula, že sa to môže stať vtedy, keď je otras zo správy priveľký: myseľ ju odmietne, chráni sa, ako zem, ktorá pohltí baníkov a vydlabané cestičky. Vnútri sa celá uzavrie, hoci zvonka vyzerá všetko bežne, ako zvyčajne.
Lacibáči na mňa žmurkol, ale myslel tým niečo iné, nie žart, ale pochopenie, možno aj niečo viac.
„Budeš mať otca, čo na to povieš?“
Nič, na to nepoviem nič, nikdy na to nič nebudem môcť povedať. Neviem, dodnes neviem, aké je to, mať ho. Dlho som ani nevedela, kto ním je, tým pravým otcom, iní možno vedeli, Lacibáči vedel, no povedal mi to, až keď bola mamička mŕtva. Ale to bolo až neskôr.
A potom, vety, vety, vety, do nášho rozhovoru sa zamiešajú stíšené hlasy neďaleko stojacich nénik. Stoja za rohom, za tým výklenkom, takže ich nevidieť, preto viem, že to muselo byť práve tam, pred pekárovým obchodom.
„Trochu neskoro, ak sa mňa pýtate, ale lepšie neskoro ako nikdy.“
Hlas si to povie akoby len sám pre seba, no iný, ktorý sa smeje, už rozvíja: „Otecka! Ten už veru je oteckom. Vdovec so šiestimi deťmi. Ďakujem pekne! Ale veď kto iný by si zobral takú, ktorá s prvým možným…“
Lacibáči tiež začuje to šepkanie, blúznivé, ktoré sa šíri spoza výklenku, počuje ho dobre, lebo pokračuje svoje spovedanie hlučným hlasom, tak sa mi zdá, že náročky hlučným: „A zostaneš doma alebo pôjdeš niekam slúžiť, Anka?“
Ani na to nepoviem nič, nikdy na to nič nepoviem, veď čo aj môže povedať to dieťa, ešte ani nie dievča, na tú otázku, ktorú mu nikdy nepoložia naozaj, položí mu ju len sused, len on, a aj to len preto, aby prehlušil hlasy neďaleko stojacich nénik. Svadba, veselica, šesť detí, služba, to všetko už vyzerá ako samozrejmosť, a pritom ona, budúca slúžka, o ničom takom netuší, na také dačo ešte ani raz nepomyslela.
Prečo nepomyslela? Mala na to myslieť, bastardi majú myslieť na také veci.
