Poetka I. Lukáčová (autorka zbierok Slnko šetrí zápalkami, 1996, Písmovízia, 2002, Láskolam, 2004, Duo s ozvenou, 2006, Dotyky nehy, 2009, Deň celý láskavý, 2011) prichádza s pomerne nezvyčajným dielkom v súčasnej poézii – s ucelenou básnickou kompozíciou, ktorá je vystavaná na pôdoryse prírodnej lyriky. Predstavuje nám les ako organizmus, ktorý nám môže byť partnerom. No zároveň vnikajúc do jeho štruktúry ho predstavuje ako zázrak stvorenia, cez ktorý je možné pocítiť veľkosť Stvoriteľa. Ezoteriku lesa vedome či podvedome vníma každý, kto doň vstúpi. Vyjadriť to slovami je schopný len básnik a zároveň dobrý pozorovateľ, ktorý chápe les nielen zmyslovo, ale aj intuitívne. Lukáčová vie navyše vynikajúco tvoriť básnické obrazy, ktoré jednoznačne dokazujú schopnosť jej nadzmyslového vnímania pri viditeľnom duchovnom rozmere.