✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup

Pekná a bystrá Madeleine Hannová pochádza z napohľad normálnej a dobrej rodiny v New Jersey. Leonard Bankhead je príťažlivý mladík, do ktorého sa Madeleine zaľúbi celou silou svojich dozrievajúcich a neraz rozporuplných emócií. Mitchell Grammaticus študuje religionistiku a chce byť svätcom. Všetci traja chodia na Brownovu univerzitu a neskôr sa stanú súčasťou prekvapivého a sviežeho manželského trojuholníka. No a príbeh o ňom je vtipné rozprávanie o dospievaní generácie tridsiatnikov. Na univerzite všetci traja neraz počuli, že román postupne stráca opodstatnenie v literatúre, keď sa z neho vytratí manželská zápletka, no Jeffrey Eugenides ho v tejto knihe prebúdza k životu s neuveriteľnou energiou a dôvtipom.

Ukážka textu z knihy

Na začiatok sa pozrite na všetky tie knihy. Boli tu romány
Edith Whartonovej, zoradené nie podľa názvu, ale
podľa roku vydania, kompletné vydanie Henryho Jamesa,
dar od jej otca na dvadsiate prvé narodeniny, ošúchané
paperbacky, ktoré mala ako povinné čítanie na seminároch,
kvantum Dickensa, trochu Trollopa spolu s poriadnymi
porciami Austenovej, George Eliotovej a úctyhodných
sestier Brontëových. Veľa čiernobielych paperbackov
z vydavateľstva New Directions, väčšinou poézia od ľudí
ako H. D. alebo Denise Levertovová. Colette, ktorej romány
čítala len potajomky. Prvé vydanie Dvojíc, čo patrilo jej
mame, ako šiestačka v ňom ukradomky listovala a teraz
z neho citovala v diplomovej práci o manželskej zápletke.
Jedným slovom, bola to stredne veľká, no prenosná knižnica,
a tá predstavovala v podstate všetko, čo Madeleine
čítala na vysokej škole, zbierka textov, zdanlivo náhodne
vybratých, ktorých záber sa pomaly zužoval, ako test
osobnosti, taký prešpekulovaný, že ho nemôžete prekabátiť
a domyslieť si význam odpovedí, až sa v nich napokon
tak zamotáte, že vám nezostáva iné, len odpovedať pravdivo
a basta. A keď potom čakáte na výsledky testu a dúfate,
že vám vyjde „umelecká povaha“ alebo „vášnivý typ“,
zniesli by ste ešte „citlivú dušu“, tajne sa obávate „narcistických
sklonov“ a „priemernosti“, no napokon vám vyjde
nejednoznačný výsledok, s ktorým sa vaša osobnosť mení
podľa toho, aký je deň, hodina alebo s kým momentálne
chodíte: „nevyliečiteľný romantik“.
Tieto knihy sa nachádzali v miestnosti, kde Madeleine
ležala s vankúšom na hlave ráno v deň svojej promócie.
Všetky do jednej prečítala, často aj viackrát, neraz si podčiarkovala
celé pasáže, ale teraz jej to bolo nanič. Madeleine
sa pokúšala ignorovať miestnosť a všetko v nej. Túžila sa
odobrať naspäť do zabudnutia, kde posledné tri hodiny
bezpečne spočívala. Akákoľvek vyššia úroveň bdelosti ju
totiž nútila vyrovnať sa s istými nepríjemnými skutočnosťami:
napríklad s množstvom a sortimentom alkoholu, ktorý
včera vypila, a s faktom, že zaspala s kontaktnými šošovkami
v očiach. Keby sa nad takýmito konkrétnosťami
zamýšľala, pripomenulo by jej to dôvod, prečo sa vlastne
opila, a oň rozhodne nemala záujem. A tak si Madeleine
popravila vankúš, odvrátila sa od ranného slnka a pokúsila
sa znovu zaspať.
Bolo to však zbytočné. Práve vtedy sa totiž na opačnom
konci bytu rozozvučal zvonček.
Začiatok júna, Providence, Rhode Island. Slnko je
na oblohe už takmer dve hodiny, osvetľuje bledú zátoku
a komíny narragansettskej elektrárne, stúpa ako
slnko na embléme Brownovej univerzity, ktorý je vyšitý
na všetkých vlajkách a transparentoch rozmiestnených
po univerzitnom areáli, ako to symbolické slnko
s múdrou tvárou, zosobňujúce poznanie. No toto slnko
– skutočné slnko nad Providence – ešte prekonávalo to
metaforické, lebo zakladatelia univerzity sa vo svojom
baptistickom pesimizme rozhodli zobraziť svetlo poznania
zahalené oblakmi, aby naznačili, že z ľudskej ríše sa
ešte neporadilo vyhnať nevedomosť, kým skutočné slnko
sa cez oblaky práve prebíjalo, vysielalo dolu svetelné pásy
a húfom rodičov, ktorí museli celý týždeň znášať
dážď a chlad, dávalo nádej, že dnešný slávnostný deň
im nepokazí nemožné počasie. Svietilo na College Hill,
žiarilo v geometrických záhradách georgiánskych víl, vo
viktoriánskych,
magnóliami rozvoniavajúcich predzáhradkách,
na zámkovej dlažbe pri čiernych železných plotoch
ako na kresbách Charlesa Addamsa alebo v Lovecraftových
poviedkach, pred ateliérmi v rhodeislandskej škole
dizajnu, kde si jeden študent maľby celú noc pri práci nahlas
púšťal Patti Smith; odrážalo sa od nástrojov (od tuby
a trúbky) dvoch členov Brownovej dychovej hudby, ktorí
prišli na miesto konania skôr a nervózne sa obzerali, kdeže
ešte všetci sú, rozjasňovalo dlažbové bočné uličky, čo
viedli dolu kopcom k znečistenej rieke, svietilo na každú
mosadznú kľučku, na hmyzie krídlo a steblo trávy. Zároveň
s náhlou záplavou svetla sa ako výstrel zo štartovacej
pištole, čo znamená začiatok každej činnosti, nástojčivo
rozdrnčal zvonček.
K M adeleine dorazil väčšmi ako pocit než ako zvuk –
do chrbtice jej vyslal elektrický šok. Jedným pohybom
si strhla vankúš z hlavy a posadila sa na posteli. Vedela,
kto zvoní. Boli to jej rodičia. Súhlasila, že sa s Altonom
a s Phyllidou stretne na raňajkách o 7:30. Naplánovala
si to s nimi pred dvoma mesiacmi, v apríli, a teraz sú
tu, v dohodnutom čase, presní a spoľahliví ako hodinky.
Na tom, že Alton a Phyllida sa autom doviezli z N ew Jersey
na jej promóciu, prišli osláviť úspech, ktorý nepatril
len jej, ale aj im ako rodičom, nebolo nič zlé či neočakávané.
Problém bol v tom, že Madeleine s tým prvý raz
v živote nechcela mať nič spoločné. Nebola na seba hrdá.
Nemala náladu oslavovať. Stratila vieru vo význam tohto
dňa aj v to, čo tento deň zosobňoval.
Zvažovala, že nepôjde otvoriť. No vedela, že ak neotvorí
ona, spraví to niektorá z jej spolubývajúcich, a potom
bude musieť vysvetľovať, kam a s kým v noci zmizla. Preto
sa Madeleine zviechala z postele a voľky-nevoľky vstala.
Chvíľu to ešte šlo. Hlavu mala podivne ľahkú, akoby dutú.
No potom krv, ktorá jej z lebky vytekala ako piesok
z presýpacích hodín, narazila na odpor a temeno explodovalo
od bolesti.
Uprostred tejto paľby sa ako zúrivé jadro, z ktorého
všetko vyžaruje, znovu výbušne ozval zvonček.
Vyšla zo spálne, bosá sa dotackala k interkomu na
chodbe a plesla po tlačidle HOVOR, aby umlčala zvuk.
„Haló?“
„Čo sa deje? Nepočula si zvonček?“ Bol to Altonov hlas,
hlboký a autoritatívny ako vždy, hoci vychádzal z maličkého
reproduktora.
„Prepáč,“ povedala Madeleine. „Bola som v sprche.“
„To určite. Pustíš nás dnu, prosím?“
To Madeleine nechcela. Najprv sa potrebovala poumývať.
„Zídem dole,“ povedala.
Tentoraz podržala tlačidlo HOVOR príliš dlho a odsekla
Altonovu odpoveď. Znovu stisla tlačidlo a povedala:
„Ocko!“, no kým hovorila, Alton asi hovoril tiež, lebo keď
stisla PRÍJEM, počula len šum.
Madeleine využila túto prestávku v komunikácii a oprela
sa čelom o rám dverí. Drevo bolo na dotyk príjemné
a chladivé. Zišlo jej na um, že keby mohla mať tvár pritisnutú
k liečivému drevu, možno by ju prestala bolieť hlava,
a keby mohla mať čelo pritisnuté k zárubni celý deň a zároveň
by mohla vyjsť z bytu, možno by zvládla raňajky
s rodičmi, pochodovala by v slávnostnom sprievode, prevzala
by diplom a spromovala.
Nadvihla hlavu a znovu stlačila HOVOR.
„Ocko?“
Odpovedal Phyllidin hlas. „Maddy? Čo sa deje? Pusť
nás dnu.“
„Spolubývajúce ešte spia. Zídem dole. Už nezvoňte.“
„Chceme vidieť tvoj byt!“
„Teraz nie. Zídem dole. Nezvoňte.“
Spustila ruku z tlačidiel, cúvla a zagánila na interkom, či
sa opováži ozvať. Keď mlčal, vrátila sa po chodbe naspäť.
Bola na polceste do kúpeľne, keď sa zjavila jej spolubývajúca
Abby a zatarasila jej cestu. Zívla, prešla si rukou cez husté
vlasy, potom si všimla Madeleine a potuteľne sa usmiala.
„Tak kam si sa to včera večer odkradla?“ spýtala sa.
„Sú tu moji rodičia,“ povedala Madeleine. „Musím ísť na
raňajky.“
„No tak. Povedz mi to.“
„Nemám ti čo povedať. Už meškám.“
„Tak prečo máš na sebe tie isté šaty?“
Madeleine sa namiesto odpovede pozrela do zrkadla.
Keď si pred desiatimi hodinami od Olivie požičala čierne
šaty z kolekcie Betsey Johnsonovej, vyzerali na nej dosť
dobre. No teraz jej bolo v šatách horúco a lepili sa na ňu,
hrubý kožený pás pôsobil ako putá v štýle sado-maso
a pri leme mala fľak, ktorý netúžila identifikovať.
Abby medzitým zaklopala na Oliviine dvere a vošla
dnu. „Takže takto je to s M addiným zlomeným srdcom,“
vyhlásila. „Zobuď sa! Toto musíš vidieť.“
Cesta do kúpeľne bola voľná. Madeleine zúrivo túžila
po sprche, bola to takmer zdravotná nevyhnutnosť. Minimálne
si musí vyčistiť zuby. No už bolo počuť Oliviin hlas.
Madeleine budú čoskoro vypočúvať dve spolubývajúce.
Každú chvíľu môžu znovu zazvoniť jej rodičia. Čo najtichšie
cúvala po chodbe. Vkĺzla do mokasín vedľa vchodových
dvier, ledva udržala rovnováhu, a ušla na vonkajšiu
chodbu.
Na konci kvetovaného koberca čakal výťah. Madeleine
si uvedomila, že čaká preto, lebo zabudla zavrieť zaťahovacie
dvere, keď z neho pred pár hodinami vystúpila. Teraz
dvere bezpečne zatiahla, stisla tlačidlo na prízemie a starobylé
zariadenie začalo trhane klesať v šere.
Budovu, kde bol jej internát, novorománsky zámok Narragansett
na ostrom rohu Benefit Street a Church Street,
postavili na prelome storočia. Medzi detaily, ktoré z tej doby
prežili – svetlík z farebného skla, mosadzné nástenné
svietniky, mramorový foyer –, patril aj výťah. Bol vyrobený
z ohnutých kovových tyčí ako vtáčia klietka a napodiv
stále fungoval, no pohyboval sa pomaly, a kým klesal,
Madeleine využila príležitosť a upravila sa, aby bola v prezentovateľnejšom
stave. Prehrabla si vlasy, prstami si ich
prečesala. Ukazovákom si vyleštila predné zuby. Z očí si
zotrela pozostatky maskary a jazykom si navlhčila pery.
Keď výťah míňal zábradlie na druhom poschodí, obzrela
si svoj odraz v zrkadielku na zadnom paneli.
Jednou z príjemných stránok dvadsiatich dvoch rokov
alebo jednoducho existencie Madeleine Hannovej bolo,
že tri týždne ľúbostných múk, po ktorých nasledovala noc
bohatierskeho pitia, nezanechalo veľa viditeľných škôd. Až
na opuchnuté oči bola Madeleine tá istá pekná tmavovláska
ako zvyčajne. Symetria jej tváre – rovný nos, lícne kosti
a čeľusť ako Katherine Hepburnová – bola vo svojej presnosti
takmer matematická. Len mierne pokrčené čelo vypovedalo
o mierne úzkostlivej osobe, akou sa Madeleine
vnútorne cítila.
Videla, že dolu čakajú rodičia. Boli uväznení medzi
dverami vo foyeri a vchodovými dverami, Alton v svetlom
saku, Phyllida v tmavomodrom kostýme a rovnakej
kabelke so zlatou sponou. Prv než výťah zastavil vo foyeri,
kým Madeleine otvorila dvere a vyšla za rodičmi, pocítila
nutkanie zastaviť ho a nechať rodičov trčať vo foyeri
uprostred chaosu univerzitného mestečka – s plagátmi
kapiel ako Číra úbohosť alebo Klitoris, s pornografickými
kresbami v štýle Egona Schieleho, ktorých autorom bol
chalan z rhodeislandskej školy dizajnu na druhom poschodí,
so všetkými kopírovanými sloganmi, ktoré hlásali,
že vlastenecké hodnoty generácie jej rodičov patria
na smetisko dejín a na ich miesto prichádza nihilistický,
postpunkový étos, ktorý Madeleine nechápala, no s radosťou
sa tvárila, že ho chápe, aby tým mohla pohoršovať
rodičov.
Cez dvere prešiel prvý Alton. „Tu je!“ zvolal nadšene.
„Absolventka univerzity!“ Svojím typickým úderným spôsobom
sa k nej vrhol a zovrel ju do náručia. Madeleine
zmeravela, bála sa, či z nej nie je cítiť alkohol alebo, ešte
horšie, sex.
„Nechápem, prečo si nám nechcela ukázať byt,“ povedala
Phyllida, keď na ňu prišiel rad. „Tešila som sa, že sa
zoznámim s Abby a Oliviou. Radi by sme ich neskôr pozvali
na večeru.“
„Nezostávame na večeru,“ pripomenul jej Alton.
„Možno áno. To závisí od toho, aký má Maddy program.“
„Nie, to nemáme v pláne. Máme v pláne ísť s M addy
na raňajky a potom po obrade odísť.“
„Ach, plány tvojho otca,“ mávla rukou Phyllida. „Budeš
mať na obrade tieto šaty?“
„Neviem,“ odvetila Madeleine.
„Neviem si zvyknúť na vypchávky pliec, čo teraz nosia
všetky mladé ženy. Pôsobia tak chlapsky.“
„Šaty mi požičala Olivia.“
„Vyzeráš uťahane, Maddy,“ povedal Alton. „Poriadne
ste to včera roztočili?“
„Ani nie.“
„Nemáš niečo vlastné na oblečenie?“ spýtala sa Phyllida.
„Dám si svoje šaty, mama,“ odvetila Madeleine a, aby sa
vyhla ďalšiemu vyšetrovaniu, zamierila popri nich cez foyer.
Vonku slnko takmer prehralo bitku s mrakmi a zmizlo.
Počasie nevyzeralo oveľa lepšie ako cez víkend. Diskotéku
v podstate rozohnal dážď. V nedeľu cez promóciu
bakalárov mrholilo. Teraz v pondelok dážď prestal, ale
teplota by sa skôr hodila na Deň svätého Patrika než na
Deň obetí vojny.
Keď Madeleine čakala na chodníku na rodičov, uvedomila
si, že vlastne nedošlo k sexu. Trochu ju to utešilo.
„Tvoja sestra sa ospravedlňuje,“ povedala Phyllida, keď
vyšla von. „Musí dnes zobrať Richarda Levie srdce na ultrazvuk.“
Richard Levie srdce bol Madeleinin deväťtýždňový synovec.
Všetci ostatní ho volali Richard.
„Čo sa mu stalo?“
„Vraj má maličkú obličku. Lekári to chcú sledovať. Podľa
mňa všetky tie ultrazvuky zbytočne objavujú veci, pre
ktoré sa potom ľudia trápia.“
„Keď už hovoríme o ultrazvuku,“ povedal Alton, „musím
si dať pozrieť koleno.“
Phyllida tomu nevenovala pozornosť. „Allie nekonečne
mrzí, že ťa neuvidí na promócii. No dúfa, že sa u nich v lete
aj s tvojím drahým zastavíte, keď pôjdete na Cape Cod.“
Pri Phyllide musel byť človek v strehu. Najprv hovorila
o maličkej obličke Richarda Levie srdce a vzápätí sa jej
podarilo posunúť tému na Madeleininho nového priateľa
Leonarda (s ktorým sa Phyllida s Altonom ešte nezoznámili)
a na Cape Cod (Madeleine im už oznámila, že tam
s ním plánuje žiť na hromádke). Za normálnych okolností,
keby jej fungoval mozog, dokázala by Phyllidu predbehnúť,
ale dnes ráno vládala iba nechať slová plynúť okolo
seba.
Našťastie Alton zmenil tému. „Takže kam si zájdeme
na raňajky?“
Madeleine sa obrátila a neurčito sa zadívala na Benefit
Street. „Týmto smerom je jeden podnik.“
Začala sa šuchtať po chodníku. Pohyb jej prospieval.
Popri rade malebných, udržiavaných domov s pamätnými
tabuľami viedla rodičov k veľkému bytovému domu so
štítovou strechou. Providence bolo skorumpované mesto,
plné zločinu a ovládané mafiou, ale na College Hill to
nebolo vidieť. V nehostinnej diaľke ležalo nekompaktné
centrum a umierajúce alebo mŕtve textilné fabriky. Tu
však úzke uličky, mnohé z nich pokryté drobnými dlaždičkami,
stúpali poza vily alebo okolo puritánskych cintorínov
s náhrobkami úzkymi ako brána do nebeského
kráľovstva, boli to uličky s menami ako Prospect, Benevolent,
Hope a M eeting, a všetky sa napájali na zalesnený
univerzitný areál. Priestorové prevýšenie naznačovalo
intelektuálnu výšku.
„Aké sú tieto dláždené chodníky pekné,“ ozvala sa
za M adeleininým chrbtom Phyllida. „Kedysi sme mali
dláždené chodníky na našej ulici. Sú oveľa elegantnejšie.
Lenže mestský úrad ich potom prerobil na betónové.“
„Ešte nám to aj dali zaplatiť,“ poznamenal Alton. Mierne
kríval a nadvihoval zadok. Pravú nohavicu mal zväčšenú
od kolennej výstuhy, ktorú nosil na tenisovom kurte
aj mimo neho. Altom bol dvanásť rokov klubový šampión
vo svojej vekovej kategórii, patril medzi tých starších chlapov
s čelenkou na plešivejúcej hlave, so zamračeným čelom
a s vražedným pohľadom. Madeleine sa ho celý život
bezúspešne pokúšala poraziť. Štvalo ju to o to väčšmi, že
bola od neho lepšia. No vždy, keď začala vyhrávať, zastrašoval
ju zákernými trikmi, protestoval a načisto ju rozhodil.
Madeleine sa obávala, či to nie je predzvesť, že ju celý
život budú zastrašovať menej schopní muži. Zápasy proti
Altonovi pre ňu nadobudli taký veľký osobný význam, že
vždy, keď s ním hrala, bola upätá a výsledok bol vopred
jasný. Alton sa z víťazstva vždy tešil, celý očervenel a poskakoval,
akoby ju zdolal len vďaka talentu.
Na rohu Benefit Street a Waterman Street prešli za bielu
špicatú vežu Prvého baptistického kostola. V rámci príprav
na obrad tu po trávniku rozostavili reproduktory.
Muž s motýlikom, podľa výzoru vedúci študijného oddelenia,
napäto fajčil cigaretu a kontroloval balóny priviazané
k plotu.
Phyllida už dobehla Madeleine a chytila ju za ruku, aby
zdolala nerovné bridlicové dlaždice, ktoré vytláčali korene
hrčovitých platanov pri obrubníku. Madeleine ako malá
považovala svoju matku za peknú, ale to bolo veľmi dávno.
Phyllida rokmi oťažela, líca jej ovísali ako ťave. Konzervatívne
šaty, aké nosila – šaty filantropky alebo veľvyslankyne
–, jej zvyčajne zakrývali postavu. Phyllidina sila spočívala
vo vlasoch. Mala ich dôkladne upravené do hladkého
drdolu, ktorý pôsobil ako kryté pódium pre hlavné číslo
programu – jej tvár. Pokiaľ si Madeleine spomínala, Phyllide
nikdy nechýbali slová ani odvaha poukázať na chybu,
keď šlo o etiketu. Madeleine si medzi kamarátmi rada uťahovala
z matkinej formálnosti, často porovnávala spôsoby
iných ľudí s matkinými a iní ľudia z toho vychádzali horšie.
A práve teraz sa pozerala na M adeleine s výrazom vhodným
pre tento okamih: bola nadšená z pompy, nemohla
sa dočkať, keď položí inteligentné otázky všetkým dcériným
profesorom, ktorých stretne, alebo bude príjemne
konverzovať s rodičmi iných promujúcich študentov.
Stručne povedané, bola každému k dispozícii presne podľa
spoločenských i akademických zvyklostí, a to v M adeleine
len prehĺbilo pocit, že ona sama je mimo – dnes aj
po celý život.
Odhodlane však pochodovala po Waterman Street
a hore schodmi v Carr House k útočisku a ku káve.
Kaviareň práve otvorili. Za pultom vyplachoval kávovar
chlapík v okuliaroch v štýle Elvisa Costella. Za stolom pri
stene dievča s ostroružovými vlasmi fajčilo indonézsku cigaretu
a čítalo Neviditeľné mestá. Zo sterea na chladničke
znela pieseň Tainted Love. Poškvrnená láska.
Phyllida s kabelkou pritisnutou k prsiam zastala pri
študentských výtvarných dielach na stene: bolo tam šesť
malieb psíkov s kožnou chorobu a s umelohmotnými
obojkami.
„No nie je to vtipné?“ tolerantne poznamenala.
„Bohéma,“ povedal Alton.
Madeleine usadila rodičov za stôl vedľa arkierového
okna, čo najďalej od dievčaťa s ružovými vlasmi, a zamieria
k pultu. Chlapíkovi trvalo, kým prišiel. Objednala tri
kávy – pre seba veľkú – a bagle. Zatiaľ čo sa bagle zohrievali,
odniesla kávu rodičom.
Alton, ktorý pri raňajkách neobsedel bez čítania, zobral
z vedľajšieho stola Village Voice a listoval v ňom. Phyllida
netajene civela na dievča s ružovými vlasmi.

Manželská zápletka

Pekná a bystrá Madeleine Hannová pochádza z napohľad normálnej a dobrej rodiny v New Jersey. Leonard Bankhead je príťažlivý...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Vydavateľstvo Slovart

Ďalšie z kategórie Romantické knihy

Zaradené v kategóriách