✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Tridé sú tretiaci. Nezbední lapaji, ktorí vôbec nie sú zlí, iba strašní smoliari. Vždy si ich vyhliadne nejaká neplecha, ktorá si ich pritiahne a oni potom musia robiť to, čo im prikáže. Napríklad: bez dovolenia zoberú tehly spod susedovho auta, ktoré sa rozbehne dole ulicou, požičajú si, čo im nepatrí, alebo sa snažia zabávať spolužiakov tak, že sa z toho pani učiteľke postavia vlasy dupkom. Zažijú veľa zábavy, ale zistia aj to, že žiadne klamstvo nezostane bez následkov a pravda vyjde nakoniec najavo.
Niekedy rodičia zabudnú, že aj oni mali desať rokov. Našťastie majú deti, ktoré im každý deň pripomenú tento vek. Preto je táto kniha aj pre dospelých, ktorí si potrebujú pripomenúť svoje detstvo. Ale hlavne je pre deti, ktoré majú často úžasné nápady, aby zistili, že tieto nápady nakoniec nie sú úplne úžasné a že častokrát po smiechu prichádza dlhá cesta domov s červenou poznámkou v žiackej knižke. Kniha je určená pre deti od druhej do šiestej triedy základnej školy.
Ukážka textu z knihy
Dušan a burizony
Ako som už spomenula, Dušan miluje burizony. No kto by už povedal, že také burizony môžu byť aj životu nebezpečné? No vážne. Dušan pri nich skoro prišiel o život až dvakrát. Napríklad: Raz si ich doniesol aj do školy a keď zbadal, ako sa cez hodinu Darinka s Dorkou otáčajú, pozorujú toho hlupáka Šprocha a potom si niečo šuškajú, poriadne ho to naštvalo. Čo len na ňom tie baby vidia? Veď je nudný ako hodina hudobnej výchovy. Nie je s ním žiadna zábava a keby mal vymyslieť niečo vtipné, asi by sa mu zavarili mozgové závity.
V hlave mu hneď skrsol nápad. Kým pani učiteľka písala na tabuľu, potichučky vytiahol z tašky dózu s burizonmi a poriadne si v nich ponamáčal jazyk, až kým sa mu naň nenalepili tak husto, že mu z neho nebolo vidno ani kulilinček. Potom ho taký farebný vyplazoval na spolužiakov a otáčal sa do všetkých strán, aby ho všetci videli. Decká sa začali smiať, a to chcel Dušan dosiahnuť. Baby konečne prestali čumieť na Šprocha a všetci sa pozerali iba naňho. To bola nádhera! Pozerali sa naozaj všetci. Aj pani učiteľka.
„Šulák! To čo má znamenať!?“ zakričala a všetci razom stíchli. Dušan chcel rýchlo schovať jazyk, no pritom sa nadýchol a burizony mu vbehli až do krku. So zatvorenými ústami začal kašľať, no nešťastné burizony sa napchali do nosa a vyskakovali mu
z neho ako kúzelníkovi. Dušan sa dusil, až mu z očí tiekli slzy. Všetci sa opäť rozosmiali. Pani učiteľka k nemu priskočila a začala mu búchať po chrbte. S každým buchnutím mu z nosa vyskočili ďalšie burizony a decká sa išli popukať od smiechu. Pani učiteľka nevedela, či má zachraňovať Dušanovi život alebo tíšiť žiakov, aby ten rev nezačul aj pán riaditeľ a neprišiel zistiť, prečo sa jej žiaci správajú ako opice.
Keď Dušan konečne prestal kašľať a vysilený si položil hlavu na lavicu, decká stíchli. S napätím pozorovali, či sa pani učiteľke podarilo Dušana zachrániť alebo naopak.
„Žiješ?“ trmala pani učiteľka Dušana za plece a pokúšala sa zistiť, či mu život zachránila alebo vzala.
Zdvihol hlavu a pozrel na ňu červenými, zaslzenými očami.
„Ži-jem,“ zachrapčal, premáhajúc kašeľ. Pani učiteľka si zhlboka vydýchla.
„Žije,“ skonštatoval Šproch sklamane a hodil rukou. Prelomil tým hrobové ticho, ktoré na malú chvíľu v triede zavládlo. Decká sa okamžite začali rozprávať o tom, čo sa práve udialo, a niektorí dokonca napodobňovali, ako sa Dušan drhne a kašle a ako mu z nosa vyskakujú burizony. Bola to potupa, akú už dávno nezažil. Chytil si rukami hlavu a najradšej by sa nevidel.
Keď zazvonilo, k jeho lavici pribehla Dorka s Darinkou.
„Naozaj žiješ, Šulák?“ opýtala sa Dorka úplne zbytočne, lebo všetci videli, že naozaj žije.
„Jasná páka, Zlota. Čo nevidíš,“ odpovedal a ani sa na baby nepozrel.
„Vieš, že si mohol zomlieť?“ dohovárala mu Darinka, no nestihol odpovedať, lebo ju odrazu drgol Dávid, ktorého nikto nemal rád a to ani nie preto, že prepadol, ale preto, lebo sa každému iba posmieval.
„Ti šije, Gregorová? Koho by zomlel? Mal čo robiť, aby sa tými burizonmi nezadrhol,“ utrúsil posmešne, čím si nerobil žarty iba z Dušana, ale aj z Darinky. To Dorku poriadne nahnevalo. Z jej kamošov si uťahovať nikto nebude. A už vôbec nie chalan, ktorý je taký hlúpy, že nedokáže zvládnuť tretiacke učivo.
„Vieš čo, Dávid? Choď sa učiť, aby si nemusel aj ďalší rok v tretej triede stráviť!“ zavolala za ním a chytila Darinku okolo krku.
„Nič si z neho nerobte,“ utešovala zahanbených kamarátov.
Inokedy chcel Dušan nastrašiť brata v jeho izbe, no netušil, že si tam potajomky doviedol spolužiaka Filipa a spolužiak Filip si tam samozrejme tiež potajomky doviedol svojho verného psíka – vlčiaka Bruna.
Dušan si namočil celú tvár vodou, burizony vysypal do misky a potom do nich strčil hlavu. Keď ju vytiahol, bola celá pokrytá farebnými burizonmi a Dušan pri tom vyzeral, akoby kdesi v divokej Afrike chytil akýsi nebezpečný vírus a teraz mu tvár pokryli samé farebné vredy. Zakrádal sa do Tomášovej izby, otvoril dvere a zareval ako hnedý medveď. Chlapci sa naozaj zľakli. Aj vlčiak Bruno sa zľakol. Okamžite vyskočil a vrhol sa na votrelca skôr, ako mu v tom mohol Filip zabrániť. Vtedy sa chlapci zľakli druhýkrát, ale teraz sa vyľakal už aj Dušan. Skríkol ešte raz, no to už na neho Bruno vyskočil a prednými labami ho zvalil na zem. Vtom zacítil sladkú vôňu burizonov a namiesto toho, aby sa zahryzol do Dušana, začal mu olizovať celú tvár, až to nahlas mliaskalo. Nakoniec sa to skončilo smiechom. Hlavne vtedy, keď Bruno vopchal svoj jazyk Dušanovi až do nosa. Strašne to šteklilo a navyše Dušan nemohol dýchať, no trochu sa bál Bruna odstrčiť, aby sa nenahneval, lebo netušil, čoho by bol nahnevaný Bruno schopný. Čo keby mu zahryzol do krku alebo do nosa? Radšej na to nechcel ani pomyslieť.
Aj keď nakoniec všetko dobre dopadlo, Dušan si predsa len povedal, že so strašením prestane.
A Tomáš? Ten poslal Filipa aj s Brunom domov a poprosil ho, aby nabudúce prišiel radšej sám bez Bruna. Lebo aj keď mu Dušan občas liezol na nervy, mal ho rád a nechcel, aby sa mu niečo stalo. Napríklad, aby mu Bruno odhryzol hlavu.
