Prípad Caravaggio (Agent Gabriel Allon) (Silva Daniel)

Životný príbeh legendárneho špióna a reštaurátora pokračuje ďalším strhujúcim trilerom. Počas reštaurovania obrazu od...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
11,90€
Zľava 66%
4,00€

Životný príbeh legendárneho špióna a reštaurátora pokračuje ďalším strhujúcim trilerom. Počas reštaurovania obrazu od Veroneseho dostane Gabriel Allon naliehavú správu: jeho priateľ, obchodník s umením Julian Isherwood, sa ocitol vo väzbe ako podozrivý v prípade vraždy. Obeťou je Jack Bradshaw, bývalý britský diplomat a špión, ktorý obchodoval s ukradnutými obrazmi a predával ich neznámemu klientovi. Medzi stratenými dielami je aj Caravaggiov nádherný oltárny obraz. Ak chce Allon dokázať priateľovu nevinu, musí vypátrať tento vzácny obraz a odhaliť totožnosť záhadného zberateľa.


Ukážka textu z knihy



Gabriel pracoval na Veroneseho obraze, až kým okná v kostolnej lodi nezastrela tma. Potom zavolal Francescovi Tiepolovi a oznámil mu, že ho generál Cesare Ferrari poveril tajnou úlohou. Podrobnosti si nechal pre seba.
„Ako dlho budeš preč?“ spýtal sa Tiepolo.
„Deň-dva,“ odpovedal Gabriel. „Možno mesiac.“
„Čo mám povedať ostatným?“
„Že som zomrel. Antoniovi to určite zlepší náladu.“
Gabriel urobil na svojej plošine väčší poriadok než zvyčajne a vyšiel do chladného večera. Zvolil tú istú trasu ako každý deň – na sever cez San Polo a Cannareggio až k jedinému železnému mostu v Benátkach. V stredoveku stála uprostred mosta brána a v noci ju strážila kresťanská hliadka, aby nikto z uväznených na druhej strane nemohol ujsť. Teraz bol most prázdny, iba osamelá čajka zlovestne zagánila na Gabriela, keď kráčal okolo nej.
Vošiel do tmavého podchodu. Na konci sa pred ním otvorilo široké námestie Campo del Ghetto Nuovo, srdce starobylého benátskeho geta. Prešiel cez námestie a zastal pred dverami s číslom 2899. Na malej mosadznej tabuľke stálo: COMMUNITÀ EBRÀICA DI VENEZIA, Židovská náboženská obec v Benátkach. Zazvonil a inštinktívne odvrátil tvár od bezpečnostnej kamery.
„Čo si želáte?“ ozval sa známy ženský hlas.
„To som ja.“
„Kto ja?“
„Otvor, Chiara.“
Ozval sa bzučiak a šťuknutie, dvere sa otvorili. Gabriel vošiel do úzkej chodby a pokračoval až k ďalším dverám, ktoré sa automaticky otvorili, keď sa k nim priblížil. V neveľkej kancelárii sedela Chiara za stolom, na ktorom vládol poriadok. Mala na sebe biely sveter, béžové legíny a kožené čižmy. Husté gaštanové vlasy jej splývali na plecia zakryté hodvábnou šatkou, ktorú jej Gabriel kúpil na Korzike. Odolal pokušeniu pobozkať ju na plné pery. Nezdalo sa mu vhodné prejavovať city recepčnej hlavného benátskeho rabína, aj keď tá recepčná bola zhodou okolností rabínova oddaná dcéra.
Chiara chcela niečo povedať, ale zabránilo jej v tom zvonenie telefónu. Gabriel si sadol na okraj stola a počúval, ako rieši malú krízu, čo postihla zmenšujúcu sa obec veriacich. Ešte vždy vyzerala ako krásna mladá žena, ktorú spoznal pred desiatimi rokmi, keď prišiel za rabínom Jacobom Zollim po informácie o osude talianskych Židov počas druhej svetovej vojny. Gabriel vtedy netušil, že Chiara je izraelská tajná agentka, ani že ju na Bulvári kráľa Saula poverili, aby ho nespúšťala z očí, keď reštauroval oltárny obraz v Kostole svätého Zachariáša. Dozvedel sa to zakrátko v Ríme, po prestrelke s talianskou políciou. Gabriel bol vtedy zatvorený v bezpečnom byte s Chiarou a zúfalo túžil dotknúť sa jej. Nakoniec počkal, kým sa prípad vyrieši a vrátia sa do Benátok. Tam, v dome pri kanáli v Cannareggiu, sa prvý raz milovali v čerstvo prezlečenej posteli. Bolo to ako milovať sa s postavou namaľovanou štetcom Veroneseho.
Keď sa stretli prvýkrát, Chiara ho ponúkla kávou. Teraz už kávu nepila, iba vodu a ovocný džús z plastovej fľaše, ktorú mala stále poruke. Bola to jediná vonkajšia známka toho, že po dlhom zápase s neplodnosťou konečne otehotnela a čaká dvojčatá. Chiara sa nebránila nevyhnutnému priberaniu diétou ani cvičením, považovala to za ďalšiu posadnutosť, ktorú svetu priniesli Američania. Srdcom bola Benátčanka a Benátčania necvičia na strojoch a nedvíhajú činky, aby mali mocnejšie svaly. Dobre jedia, pijú, milujú sa, a ak zatúžia po troške pohybu, prechádzajú sa po piesku v Lide alebo zájdu do Zattere na zmrzlinu.
Chiara položila slúchadlo a zahľadela sa na manžela. Jej oči mali farbu karamelu so zlatými fliačikmi, Gabrielovi sa ešte nepodarilo zobraziť tú kombináciu na plátne úplne verne. V tej chvíli jej oči žiarili. Je šťastná, pomyslel si, šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Odrazu nemal srdce povedať jej, že generál Ferrari prišiel ako veľká voda a všetko pokazil.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.
Chiara zagúľala očami a napila sa z plastovej fľaše.
„Čo som povedal?“
„Nemusíš sa ustavične vypytovať, ako sa cítim.“
„Chcem, aby si vedela, že mi na tebe záleží.“
„Viem, že ti na mne záleží, miláčik. Lenže ja nie som na smrť chorá. Som iba tehotná.“
„Čo sa mám pýtať?“
„Napríklad, čo chcem na večeru.“
„Padám od hladu,“ povedal Gabriel.
„Ja som hladná stále.“
„Pôjdeme do reštaurácie?“
„Nie, mám chuť variť.“
„Cítiš sa na to?“
„Gabriel!“
Začala celkom zbytočne urovnávať papiere na stole. To nebolo dobré znamenie. Chiara vždy ukladala veci, keď ju niečo nahnevalo.
„Ako bolo v práci?“ spýtala sa.
„Spočiatku to bolo vzrušujúce.“
„Nehovor, že ťa Veronese začal nudiť.“
„Odstraňovanie starého laku nie je práve najkrajšia súčasť reštaurátorskej práce.“
„Žiadne prekvapenia?“
„Máš na mysli obraz?“
„Nielen obraz.“
Zvláštna otázka. „Adrianna Zinettiová prišla ráno oblečená ako Groucho Marx,“ odpovedal Gabriel, „ale inak to bol bežný deň v Kostole svätého Sebastiána.“
Chiara sa zamračila. Potom nohou otvorila zásuvku a roztržito vložila zopár papierov do plátenného obalu. Gabriel by sa nečudoval, keby tie papiere nijako nesúviseli s obsahom spisu.
„Trápi ťa niečo?“ spýtal sa.
„Nebudeš sa zase vypytovať, ako sa cítim, však?“
„To by mi ani nenapadlo.“
Zabuchla zásuvku ráznejšie, než bolo treba. „Cez obed som sa zastavila v kostole,“ povedala po chvíľke, „chcela som ťa prekvapiť, ale nebol si tam. Francesco vravel, že si mal návštevu. Tvrdil, že nevie, kto to bol.“
„A ty si sa dovtípila, že Francesco klame, samozrejme.“
„Na to netreba mať výcvik spravodajského dôstojníka.“
„Pokračuj,“ vyzval ju Gabriel.
„Volala som na operačné, aby som zistila, či do Benátok neprišiel niekto z Inštitútu, ale povedali mi, že ťa nikto nehľadá.“
„Pre zmenu.“
„Kto za tebou dnes prišiel, Gabriel?“
„Začína sa to podobať na výsluch.“
„Kto?“ zopakovala.
Gabriel zdvihol pravú ruku a spustil dva prsty.
„Generál Ferrari?“
Gabriel prikývol. Chiara sústredene hľadela na stôl, akoby niečo hľadala.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa potichu Gabriel.
„Je mi fajn,“ odpovedala, no nezdvihla hlavu. „Ale ak sa ešte raz spýtaš...“

Gabriel a Chiara skutočne nebývali v starobylom benátskom gete. Prenajali si byt na prvom poschodí starého paláca v tichej štvrti Cannareggio, kam Židia nikdy nemali zákaz vstupu. Z jednej strany bolo pokojné námestie, z druhej kanál, na ktorom Inštitút držal rýchly čln pre prípad, že by Gabriel potreboval už druhýkrát za svojej pestrej kariéry ujsť z Benátok. Tel Aviv mal dôvod starať sa o jeho bezpečnosť, lebo po mnohých rokoch odporu súhlasil, že sa stane ďalším šéfom Inštitútu. Ostával ešte rok, kým nastúpi do funkcie. Potom bude vo dne v noci chrániť štát Izrael pred tými, ktorí ho chcú zničiť. Nijaké reštaurovanie obrazov, nijaké pobyty v Benátkach s krásnou mladou manželkou – aspoň nie bez celej armády bodygardov, čo ich budú strážiť na každom kroku.
V byte bol nainštalovaný najmodernejší bezpečnostný systém, no keď Gabriel otvoril dvere, ozvalo sa len nevinné pípnutie. Vošiel dnu, vytiahol korkovú zátku z fľaše Bardolina, sadol si v kuchyni a počúval správy BBC, zatiaľ čo Chiara chystala bruschetty. Medzivládny výbor OSN predpovedal apokalyptické oteplenie globálnej klímy, výbuch bomby v aute zabil štyridsať obyvateľov šiitskej štvrte Bagdadu a sýrsky prezident, mäsiar z Damasku, opäť použil chemické zbrane proti vlastným ľuďom. Chiara sa zamračila a vypla rádio. Potom vrhla túžobný pohľad na otvorenú fľašu vína. Gabriel ju ľutoval. Chiara vždy rada pila Bardolino, najmä na jar.
„Hlt vína ti neuškodí,“ povedal.
„Matka nikdy nepila víno, keď ma čakala.“
„A pozri, ako to dopadlo.“
„Lepšie už nemohlo.“
Usmiala sa a položila pred Gabriela tanier s bruschettami. Vybral si dve – jednu s pokrájanými olivami a druhú s bielou fazuľou a rozmarínom – a nalial si pohár Bardolina. Chiara ošúpala cibuľu a rýchlymi pohybmi noža ju nakrájala na dokonalé biele kocky.
„Dávaj si pozor,“ varoval ju Gabriel, „aby si neskončila ako generál Ferrari.“
„Nenamáhaj sa.“
„Čo som mu mal povedať, Chiara?“
„Pravdu, Gabriel.“
„Ktorú verziu pravdy?“
„Zostáva ti rok, kým zložíš prísahu, miláčik. Potom budeš od vidím do nevidím k dispozícii premiérovi, budeš zodpovedný za bezpečnosť štátu. Tvoj život sa premení na jednu dlhú schôdzu, prerušovanú občasnými krízami.“
„Práve preto som tú funkciu viac ráz odmietol, predtým než som ju prijal.“
„Teraz je tvoja. A máš poslednú príležitosť užiť si zaslúžené voľno, skôr ako sa vrátime do Izraela.“
„Skúšal som to generálovi vysvetliť. Lenže on sa mi začal vyhrážať, že nechá Juliana zhniť v talianskom väzení.“
„Na Juliana nič nemal. Blufoval.“
„Možno,“ pripustil Gabriel. „Ale čo keby sa nejaký podnikavý britský reportér začal vŕtať v Julianovej minulosti? A čo keby ten istý reportér nejako vypátral, že Julian robí pre Inštitút? Nikdy by som si to neodpustil, keby ho vláčili bahnom. Vždy mi ochotne pomohol, keď som potreboval.“
„Pamätáš, ako si ho poprosil, aby sa postaral o mačku tej ruskej novinárky?“
„Na to sa nedá zabudnúť. Netušil som, že Julian je alergický na mačky. Ešte mesiac z toho mal vyrážky.“
Chiara sa usmiala. Do liatinovej panvice naliala olivový olej, pridala maslo, cibuľu a mrkvu, ktorú rýchlo nakrájala.
„Čo to bude?“
„Miestna špecialita, volá sa calandraca.“
„Kde si sa ju naučila?“
Chiara obrátila oči k stropu, akoby chcela naznačiť, že také vedomosti možno nájsť v talianskom vzduchu a vode. Nebola by ďaleko od pravdy.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtal sa Gabriel.
„Prestaň sa motať okolo mňa.“
Gabriel odniesol tanier s bruschettami a víno do malej obývačky. Predtým než si sadol, vytiahol spoza opasku zbraň a opatrne ju položil na konferenčný stolík, na kopu pestrofarebných časopisov o tehotenstve a pôrode. Bola to Beretta kalibru 9 mm s rukoväťou z orechového dreva pofŕkaného farbami: trocha Tiziana, štipka Belliniho, kvapka Rafaela a Tintoretta. Čoskoro už nebude nosiť zbraň, namiesto neho ju budú nosiť iní. Ktovie, aký to bude pocit, chodiť po svete neozbrojený, pomyslel si. Zatiaľ sa mu zdalo, že to bude ako odísť z domu bez nohavíc. Niektorí muži nosia v práci kravatu, Gabriel Allon pri sebe nosil zbraň.
„Stále nechápem, prečo generál potrebuje, aby si práve ty vypátral vrahov Jacka Bradshawa,“ ozvala sa Chiara z kuchyne.
„Myslí si, že niečo hľadali,“ odpovedal Gabriel, listujúc v časopise. „Chce, aby som to našiel skôr ako oni.“
„Čo hľadali?“
„To neprezradil, ale podľa mňa niečo zamlčal.“
„Ako vždy.“
Chiara nasypala do panvice kocky teľacieho mäsa, obalené v múke, a zakrátko byt naplnila lákavá vôňa. Potom pridala paradajkovú omáčku, biele víno a bylinky, ktoré odmeriavala v hrsti. Gabriel pozoroval svetlá člna, pomaly sa pohybujúceho po čiernej hladine kanála.
A napokon Chiare opatrne oznámil, že ráno odchádza ku Comskému jazeru.
„Kedy sa vrátiš?“
„Záleží na okolnostiach.“
„Napríklad?“
„Na tom, čo nájdem vo vile Jacka Bradshawa.“
Chiara krájala zemiaky na drevenej doske. Preto ju Gabriel skoro nepočul, keď vyhlásila, že pôjde s ním. Obrátil sa od okna a prísne na ňu pozrel.
„Čo sa deje?“ spýtala sa.
„Nikam nepôjdeš,“ odpovedal pokojne.
„Je to len Comské jazero. Čo sa mi tam môže stať?“
„Môžem uviesť niekoľko príkladov, ak si želáš.“
Chiara mlčala. Gabriel sa znova zahľadel na čln na hladine kanála, ale v duchu sa mu vynárali obrazy spojené s jeho dlhoročnou búrlivou kariérou. Zvláštne, väčšina akcií sa odohrala v elegantných dovolenkových destináciách po celej Európe. Zabíjal v Cannes aj v Saint Tropez, bojoval o život v uliciach Ríma aj vo švajčiarskych horách. A pred mnohými rokmi, po bombovom útoku v malebnej uličke prvého viedenského obvodu, stratil manželku a syna. Nie, pomyslel si, Chiara s ním nepôjde ku Comskému jazeru. Zostane v Benátkach, kde sa o ňu postará rodina a talianska polícia. Nech Boh ochraňuje generála, ak sa jej niečo stane.
Chiara si potichu pospevovala jednu z tých hlúpych talianskych popových pesničiek, ktoré priam zbožňovala. Pridala k mäsu nakrájané zemiaky, stlmila plameň a prišla za Gabrielom. Spis generála Ferrariho o Jackovi Bradshawovi ležal na konferenčnom stolíku vedľa Beretty. Vystrela k nemu ruku, ale Gabriel ju zadržal, nechcel, aby videla, čo zabijaci urobili s telom Jacka Bradshawa. Položila mu hlavu na plece. Vlasy jej voňali vanilkou.
„Kedy bude calandraca hotová?“ spýtal sa Gabriel.
„Asi o hodinu.“
„Tak dlho nevydržím.“
„Daj si ešte bruschettu.“
Poslúchol. Aj Chiara si jednu vzala. Potom zdvihla pohár Bardolina k nosu, ale nenapila sa.
„Nič sa im nestane, ak sa napiješ.“
Postavila pohár na stolík, položila si ruku na brucho a Gabriel tiež. Zrazu sa mu zazdalo, že cíti chvejivý tlkot dvoch srdiečok. Sú moje, pomyslel si, pritískajúc ruku na Chiarino brucho. Nech Boh ochraňuje každého, kto by im chcel ublížiť.

Originálny názov: The Heist Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 130×200 mm ISBN: 9788022018258 Počet strán: 336 Väzba: pevná