✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup

Román mladej americkej autorky Marishe Pessl označilo viacero prestížnych amerických denníkov za najlepšiu knihu roku 2013.
Investigatívny novinár Scott McGrath prechádza hlbokou osobnou krízou: jeho súkromný život je v troskách a jeho úspešná kariéra spľasla ako bublina. Obvinil tajomného režiséra Stanislava Cordovu z perverzných a kriminálnych činov a jeho právnici novinára mediálne zdiskreditovali. Keď sa však jednej upršanej októbrovej noci nájde v manhattanskom sklade telo Ashley Cordovovej, režisérovej dcéry, McGrath je presvedčený, že nejde o ďalšiu tragickú náhodu, spojenú so zdanlivo prekliatym rodom. Hoci o Cordovových temných a znepokojujúcich filmoch tlač už kadečo popísala, o samom režisérovi sa vie iba málo. McGrath sa rozhodne preniknúť hlbšie do jeho desivého, hypnotického sveta, aj keď riskuje, že tentoraz môže prísť i o rozum.

Ukážka textu z knihy

PROLÓG
New York City, 2 hod. 32 min. ráno

Každý má nejaký Cordovov príbeh, či sa mu to páči, alebo nie.
Možno váš sused našiel v starej škatuli na povale nejaký jeho film a viac
sa neodvážil sám vojsť do tmavej izby. Alebo sa váš priateľ chvastal, že objavil
na internete načierno stiahnutý film V noci sú všetky vtáky čierne, a keď si
ho pozrel, nechcel o ňom hovoriť a mlčal, akoby podstúpil neľudské muky.
Nech si myslíte o Cordovovi čokoľvek, či už ste jeho dielom posadnutý,
alebo je vám ľahostajné, stále tu je. Cordova je priepasť, čierna diera, neurčité
nebezpečenstvo, ustavičná prítomnosť neznámeho v našom preexponovanom
svete. Cordova je podzemie, neurčitý tieň v temných kútoch, mŕtvola
v rieke pod železničným mostom, o ktorej nikto nič nevie.
Cordova je mýtus, príšera, smrteľník.
Napriek tomu mám dojem, že keď ho potrebujete najväčšmi, nájde si
k vám cestu ako záhadný hosť na párty plnej ľudí. Zbadáte ho na druhom
konci miestnosti, a keď sa otočíte a spýtate sa, koľko je hodín, v zlomku sekundy
je s pohárikom v ruke pri vás a uprene sa na vás díva.
Môj Cordovov príbeh sa začal druhý raz jednej daždivej októbrovej noci,
keď som o druhej nadránom behal okolo jazera v Central Parku. Tento nebezpečný
zvyk som si osvojil v poslednom roku, keď som bol taký vynervovaný,
že som nemohol spávať, a keď sa ma zmocňovala čudná ochabnutosť, ktorú
som si nevedel vysvetliť, len som nejasne tušil, že najlepšie roky mám už za sebou
a možnosti, ktoré sa mi kedysi zdali nekonečné, sa pominuli.
Bol som uzimený a premočený. Štrková cestička bola posiata kalužami
a tmavé vody jazera obostieral ľahký závoj hmly, strácalo sa v ňom aj tŕstie
na brehu a okrajové časti parku, ktoré vyzerali ako rozstrapkaný papier.
Namiesto vysokých mrakodrapov na Piatej avenue som videl len pár svetiel,
ktoré presvitali v šere a odrážali sa na hladine vody ako matné mince,
čo tam niekto hodil. Zakaždým, keď som prebehol okolo niektorej z lámp,
môj tieň prekĺzol okolo mňa, rýchlo vybledol a zmizol, akoby sa neodvážil
zostať.
Bežal som okolo Južnej brány a načal šieste kolo, keď som sa obzrel cez
plece a zbadal som, že ktosi je za mnou.
Pred lampou stála akási žena. Tvár mala v tieni a bola oblečená v červenom
kabáte, ktorý zachytával svetlo za ňou a v tme priam horel.
Mladá žena sama na takomto mieste? Preskočilo jej?
Otočil som sa, podráždený jej naivitou – alebo ľahkovážnosťou, či čo ju
tam vlastne priviedlo. Manhattančanky boli síce krásne, ale občas zabúdali,
že nie sú nesmrteľné. Vrhali sa do rozjarenej piatkovej noci strmhlav ako
do vody, a ani im len nezišlo na um, že sa z nej už nemusia vynoriť.
Cestička mierila na sever, do tváre mi šľahal dážď, no zhora ma ako primitívna
strieška chránili nízke konáre. V blate som bežal okolo lavičiek a klenutého
mosta.
Zdalo sa, že tá žena – nech to už bol ktokoľvek – zmizla.
Vtom sa však v diaľke predo mnou mihlo a hneď aj zmizlo čosi červené.
O niekoľko sekúnd som rozoznal tmavú siluetu, ktorá pomaly kráčala predo
mnou popri železnom zábradlí. Žena mala na sebe čierne topánky a tmavé
vlasy jej viseli do polovice chrbta. Pridal som do kroku, chcel som okolo nej
prebehnúť vo chvíli, keď bude pri lampe, aby som si ju lepšie pozrel a uistil
sa, že jej nič nie je.
Keď som sa však k nej priblížil, mal som silný pocit, že v poriadku nie je.
Zarazil ma jej ťažký krok, priťažký na takú drobnú ženu, a meravá chôdza.
Akoby na mňa čakala. Mal som dojem, že keď sa otočí a pozriem jej do tváre,
vôbec nebude mladá, ako som si myslel, ale stará. Že bude na mňa hľadieť
starecká tvár s vpadnutými očami a ústami ako zárez po sekere.
Bola už len kúsok predo mnou.
Schmatne ma za rameno silno ako chlap, ruka bude ľadová...
Prebehol som okolo nej, ale hlavu mala sklonenú a zakrytú vlasmi. Keď
som sa znovu obzrel, vystúpila zo svetla a ostala z nej už len červenkastá silueta
v tme.
Zabočil som na skratku pomedzi husté krovie, ktoré ma šľahalo do rúk.
Keď obehnem kolečko, zastanem a niečo jej poviem. Napríklad, aby šla domov.
Ale keď som urobil ďalšie kolo, nikde som ju nevidel. Vybehol som na kopec,
za ktorým boli cestičky pre jazdcov.
Nič.
O niekoľko minút som bol pri Severnej bráne, pri kamennej budove ponorenej
do tmy. Rozoznal som len úzke schody vedúce k hrdzavým dverám.
Visela na nich reťaz a varovný nápis: NEVSTUPOVAŤ! MAJETOK MESTA
NEW YORK.
Keď som dobehol bližšie a zdvihol som zrak, s hrôzou som si uvedomil,
že je tam, stojí na podeste a uprene sa na mňa díva. Alebo cezo mňa?
Ani som si ju nestihol poriadne obzrieť, lebo som bežal ďalej. Pred očami
mi však ostal obrázok ako narýchlo urobená fotka: strapaté vlasy, krvavočervený
kabát, ktorý v tme vyzeral hnedý, tvár tak hlboko skrytá v tieni, až sa
zdalo, že nijakú nemá.
Rozhodne som si nemal dávať tú štvrtú whisky.
Ešte donedávna ma len tak ľahko niečo nevyľakalo. Novinár Scott McGrath,
ktorý by šiel aj do pekla, len aby mohol urobiť rozhovor s Luciferom, napísal raz jeden
bloger. Bral som to ako pochvalu. Väzni, ktorí si tetovali tváre zmesou
krému na topánky a vlastného moču, ozbrojení výrastkovia z Vigário Geral,
medellínski svalovci v base na Rikers Island – nič ma nevyviedlo z miery. Patrilo
to k mojej práci.
A teraz sa zľaknem akejsi ženskej v tme.
Musela byť opitá. Alebo si šľahla priveľa xanaxu. Alebo išlo o nejakú strelenú
skúšku odvahy, na ktorú ju nahovorila nejaká zlomyseľná tínedžerka z Upper
East Side. No mohla to byť aj pasca a v niekde v kroví na mňa číhal jej frajer
bez strechy nad hlavou.
V takom prípade ich čakalo sklamanie. Nemal som pri sebe nič cenné, len
kľúče, vyskakovací nôž a metrokartu za osem dolárov.
No čo, možno som prechádzal ťažkým obdobím alebo ako by sa to dalo nazvať.
Technicky som sa možno nedokázal ubrániť už od deväťdesiatych rokov.
Ale človek nikdy nezabudne bojovať o život, pokým len dýcha.
Noc bola nezvyčajne tichá, mĺkva. Hmla sa presunula z jazera do lesa, padla
na chodník ako choroba, ako niečo zlovestné, čo viselo vo vzduchu.
O minútu som sa blížil k Severnej bráne. Keď som bežal okolo nej, čakal
som, že tú ženu uvidím na schodoch.
Nebol tam nikto. Ani živá duša.
Čím dlhšie som však bežal a chodník sa predo mnou odvíjal ako priechod
k dákej novej temnej dimenzii, tým väčšmi som mal dojem, že naše stretnutie
ostalo nedokončené ako pieseň, čo odrazu mĺkne, ako film, keď sa premietačka
zasekne tesne pred kľúčovou scénou a premietacie plátno zbelie. Nemohol
som sa zbaviť pocitu, že tá žena je stále tam, niekde sa skrýva a pozoruje ma.
Prisahal by som, že som vo vlhkej vôni dažďa a blata zacítil akýsi parfum.
Ukradomky som sa díval do tieňov pri kopci a čakal, že každú chvíľu zazriem
jasnočervený kabát. Možno sedela na lavičke alebo stála na moste. Prišla sem
skoncovať so životom? Čo ak sa postavila na zábradlie, čakala a s nádejou sa
na mňa dívala, a potom skočila a padla na cestu ako kameň?
Možno som si dal aj piatu škótsku a ani som si to neuvedomil. Alebo ma
toto prekliate mesto napokon celkom zničilo. Zbehol som po schodoch a zamieril
na East Drive, Piatu avenue a Východnú osemdesiatu šiestu ulicu. Začalo
liať. Prebehol som okolo troch blokov, reštaurácií s pozatváranými okenicami
a vysvietených hál so znudenými vrátnikmi, ktorí civeli von.
Pri vchode do metra na Lexingtonskej avenue som začul hukot prichádzajúceho
vlaku. Zbehol som po schodoch a prešiel s metrokartou cez turnikety.
Na nástupišti stálo zopár ľudí – niekoľko tínedžerov a staršia žena s taškou
obchodného domu Bloomingdale.
Vlak vošiel do stanice a so škrípaním zastavil. Nastúpil som do prázdneho
vozňa.
„Expres číslo štyri do Brooklynu. Nasledujúca zastávka Päťdesiata deviata
ulica.“
Striasol som zo seba kvapky dažďa a pozrel sa na prázdne lavice a reklamný
plagát na akčný sci-fi film, pokreslený grafiti. Ktosi zatrel utekajúcemu mužovi
na plagáte oči čiernou fixkou.
Dvere sa s buchnutím zavreli a vlak sa s povzdychom pohol.
A vtom som zazrel na schodoch na druhom konci kúte stanice lesklé čierne
topánky, červený kabát a mokré čierne vlasy, rozlievajúce sa po pleciach ako
atrament. Bola to ona, to dievča v parku, ten duch či čo to, dopekla, bolo. Kým
som to však spracoval, kým som si uvedomil, že išla za mnou, vlak vošiel do tunela,
okná potemneli a ja som hľadel už len na svoj vlastný obraz.

Nočný film

Román mladej americkej autorky Marishe Pessl označilo viacero prestížnych amerických denníkov za najlepšiu knihu roku...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Vydavateľstvo Slovart

Ďalšie z kategórie Detektívky a krimi knihy

Zaradené v kategóriách