Súostrovie Gulag (Alexander Solženicyn) [SK]

Nové slovenské vydanie Súostrovia Gulag vychádza v revidovanom preklade doplnenom novými poznámkami a doslovom, ktorý sa...


🍌 Odosielame o 7 dní.
59,00€
Zľava 5%
56,05€

Nové slovenské vydanie Súostrovia Gulag vychádza v revidovanom preklade doplnenom novými poznámkami a doslovom, ktorý sa zameriava na slovenské obete gulagu a dobové politické súvislosti.

Solženicynovo prelomové dielo odhaľuje pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch. Stalo sa symbolom politickej a ľudskej obžaloby stalinizmu, pričom však neobchádza fakt, že základy totalitného štátu siahajú až k Leninovi – už počas jeho vlády začali masové popravy, položil základy plánovanej ekonomiky, vytvoril Čeku a vznikli prvé tábory, neskôr známe ako gulag.

Autor čerpal z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami gulagu, ako aj z dobových dokumentov a mnohých autentických svedectiev. Sleduje osud jedného väzňa od zatknutia, cez vyšetrovanie, súd, transport do tábora a život v ňom, ako aj ďalšie príbehy jednotlivých väzňov a na pozadí týchto udalostí uvažuje o nezmyselnej krutosti a absurdite sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére.

Podľa Solženicynových prepočtov prešlo gulagom počas jeho existencie okolo šesťdesiat miliónov ľudí. Keď roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, vedelo iba pár zasvätených, že už dvanásť rokov pracuje na svojom najdôležitejšom diele. Súostrovie Gulag patrí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia. Ako napísal americký diplomat a historik George F. Kennan, je to „najväčšie a najsilnejšie jednotlivé svedectvo o politickom režime, aké sa v modernej dobe objavilo.“
Stalinov nasledovník Nikita Chruščov, ktorý potreboval symbol destalinizácie, ho v roku 1962 našiel v publikovaní Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča v prestížnom časopise Novyj mir. Následne vychádza v knižnom vydaní, predajú sa milióny výtlačkov. Autor knihy sa stáva svetoznámym, Chruščov ho dokonca pozýva do Kremľa.
Solženicyn strávil v gulagu osem rokov (1945 – 1953) a ďalšie tri roky vo vyhnanstve. Po napísaní novely, v ktorej zachytil jeden deň trestanca, si uvedomoval, že jeho skúsenosti nie sú postačujúce na napísanie rozsiahlejšieho diela, ktoré by v plnej šírke zachytilo históriu sovietskych koncentračných táborov. Ale práve povolenie vydať knihu v Sovietskom zväze spôsobilo, že jej autor začal dostávať stovky listov od ľudí, ktorí sa chceli podeliť o svoje skúsenosti s gulagom.
Chruščova už v roku 1964 nahrádza vo vedení krajiny zástanca tvrdej línie Leonid Brežnev, čím sa končí krátka poststalinská éra, ktorá priniesla aspoň obmedzené slobody. Tajná polícia opäť sústreďuje svoj záujem na spisovateľov a Solženicyn pokračuje v práci na svojom diele v utajení. V krátkom období odmäku sa mu podarilo získať dostatok materiálu a nasledujúce roky venuje jeho spracovaniu. Má mnohých pomocníkov, nazývaných „neviditeľní“ – čítajú knihy, robia z nich výpisky, preverujú citáty, prepisujú a skrývajú časti rukopisu. Je malým zázrakom, že nikto autora nezradí a tajná polícia na všetko príde až v čase, keď už je neskoro a trojzväzková kniha je na rôznych miestach ukrytá v štyroch exemplároch a jej mikrofilm sa podarilo prepašovať v krabičke od kaviáru do Francúzska.
Štyri mesiace pred prvým vydaním knihy, v auguste 1973, KGB v Moskve zatkla a päť dní a nocí vypočúvala Jelizavetu Voraňanskaju, blízku spolupracovníčku Alexandra Solženicyna, ktorá prepísala poslednú verziu knihy. Tajná polícia ju sledovala niekoľko mesiacov a vďaka nej sa dostala k jednej z prvých kópií knihy. Voraňanskaja predtým povedala Solženicynovi, že kópiu v súlade s jeho pokynmi spálila v lese a údajne nad každou horiacou stránkou spoločne s priateľkou plakali, nebola to však pravda. S rukopisom sa nedokázala rozlúčiť, čo sa jej stalo osudným – krátko po prepustení vo svojom byte spáchala samovraždu. Po tom, ako sa Solženicyn dopočul o tejto tragédii, napísal text, ktorý sa stal predslovom Súostrovia a jeho zverejnenie už ďalej neodkladal, hoci si veľmi želal, aby najprv vyšlo v Rusku. Ako prvé sa v Paríži objavilo vydanie Súostrovia Gulag v ruštine, krátko po ňom nasledovali vydania vo francúzštine, nemčine a angličtine. Pre významnú časť západoeurópskej ľavice Solženicynova kniha znamenala koniec ilúzie o sovietskej ceste k modernite. Sovietske úrady autora krátko nato vyhostili a až do roku 1994 žil v emigrácii.
Prvý, málo známy slovenský preklad diela vyšiel roku 1974 vo Švajčiarsku, nový slovenský preklad vyšiel u nás dva roky po revolúcii. Jeho revidované a doplnené vydanie ponúkame slovenskému čitateľovi s nádejou, že aj po rokoch si jedno z najdôležitejších svedectiev 20. storočia nájde svoje publikum.

Ukážka textu z knihy


Štvrtá kapitola

Vyhnanstvo národov

Historici nás môžu opraviť, ale priemerná ľudská pamäť z 19., ani z 18., ani zo 17. storočia si neuchovala spomienku na masové násilné presídlenie národov. Vyskytovalo sa koloniálne pokorenie – na oceánskych ostrovoch, v Afrike, Ázii, v Turkestane, víťazi získavali moc nad domácim obyvateľstvom, ale nevyvinutým hlavám kolonizáto­rov akosi nezišlo na um, aby toto obyvateľstvo izolovali na jeho od vekov obrábanej pôde, v domoch praotcov. Azda iba vývoz černochov na americké plantáže poskytuje akúsi analógiu a precedens. Tam však nefungoval zrelý štátny systém: boli tam len jednotliví kresťania-otrokári, v hrudi ktorých sa zrazu búrlivo prejavila mož­nosť prospechu, takže každý lovil sám pre seba, klamal a kupoval černochov jednotli­vo, aj po desiatkach.
Musela prísť nádej civilizovaného ľudstva – 20. storočie, na základe Jedine správne­ho učenia sa musela maximálne rozvinúť národnostná otázka, aby najerudovanejší odborník patentoval spôsob komplexného vykorenenia národov cestou ich vysídlenia za štyridsaťosem, dvadsaťštyri hodín, či dokonca jeden a pol hodiny.
Pravdaže, ani Jemu sa to nepodarilo hneď. Raz sa dokonca neopatrne vyslovil: „Nebol a nemôže byť prípad, že by sa niekto mohol stať v ZSSR objektom prenasle­dovania pre svoj národnostný pôvod.“1 V dvadsiatych rokoch sa podporovali všetky jazyky národov. O Kryme jednostaj omieľali, že je tatársky, tatársky, a dokonca sa zaviedla arabská abeceda a všetky nápisy boli po tatársky.
No vysvitlo, že to bola chyba...
Dokonca ani vtedy, keď si Veľký kormidelník overil možnosti veľkého roľníckeho vyhnanstva, nebol schopný pochopiť, ako pohodlne sa to dá aplikovať na národy. Jednako však skúsenosť jeho veľkého štátnického brata Hitlera s vykynožovaním Židov a Cigánov prišla až neskôr, po začiatku druhej svetovej vojny, ale baťuška Stalin sa zamyslel nad týmto problémom skôr.
S výnimkou roľníckeho moru a až do vysídlenia národov sa naše sovietske vyhnan­stvo, hoci si vzalo na paškál niekoľko sto tisíc ľudí, nedalo porovnať s tábormi, nebolo také slávne a hojné, chod dejín doň nevedel vyorať brázdu. Jestvovali osídlenia na základe vyhnanstva (podľa rozhodnutia súdu), administratívni vyhnanci (bez súdu), ale jedni i druhí boli evidovaní ako jednotlivci, prináležalo im meno, rok narodenia, paragrafy, podľa ktorých ich obvinili, fotografia spredu a z profilu. Iba múdre a trpezlivé Orgány vedeli z týchto jednotlivých zrniek piesku vytvoriť monolity vyhna­neckých okresov.
A ešte ako len sa inštitút vyhnanstva povzniesol a nabral na rýchlosti, keď začali vysídľovať osobitných presídlencov! Dva predchádzajúce názvy pochádzali od cára, tento bol náš, sovietsky. Vari nie týmto slovíčkom osobitný sa začínajú naše obľúbené, najmilovanejšie slová (osobitné oddelenie, osobitná úloha, osobitné spojenie, osobitný prídel, osobitné sanatórium)? V roku Veľkého prelomu vyhlásili za osobit­ných presídlencov „rozkulačených“ – priblížili sa tým k pravde, znelo to pružnejšie, nikomu neposkytli zámienku odvolať sa, lebo „rozkulačovali“ nielen kulakov, zato do „osobitného presídlenca“ sa nedalo zadrapiť.
A Veľký otec rozhodol, aby sa toto slovo aplikovalo aj na národy, posielané do vyhnanstva.
Tento objav mu nevhupol do hlavy naraz. Prvá skúsenosť bola veľmi obozretná: roku 1937 niekoľko desiatok tisíc podozrivých Kórejčanov – vari sa dá dôverovať týmto ufúľaným, šikmookým ľuďom pred Chalchyn golom, tvárou v tvár japonskému imperia­lizmu? Ticho a rýchlo ich všetkých, od roztrasených starcov po rumádzgajúce dojčatá, presťahovali z Ďalekého východu do Kazachstanu. Tak rýchlo, že prvú zimu prežili v domoch z nepálených tehál a bez okien (kde by sa do nich dalo zohnať sklo!). A urobilo sa to tak ticho, že nikto okrem
susedných Kazachov sa o presídlení nedo­zvedel, nikto v krajine o tom ani nehlesol a ani jeden zahraničný spravodajca o tom ani nepípol. (Preto musia byť tlačové orgány v rukách proletariátu.)
Zapáčilo sa mu to. Vrylo do pamäti. V roku 1940 použili rovnakú metódu neďaleko starobylého Leningradu. Ale tých, ktorých posielali do vyhnanstva, nebrali s bodákmi „na ruku“, nazývalo sa to „slávnostné vyprevádzanie“ do Karelofínskej (práve doby­tej) republiky. Prostred dňa, vlnili sa červené zástavy a burácal orchester, posielali osídľovať nový rodný kraj prileningradských Fínov a Estóncov. Odviezli ich len o kúsok ďalej, kde už nikto nejasal (o osude asi šesťstočlennej skupiny rozpráva V. A. M.), všetkým odobrali dokumenty, obklopili ich stráže a ďalej ich viezli sprvu v dobytčiakoch, potom na vlečnej lodi. Z prístavu určenia ďaleko v Karelsku ich rozosielali „na upevňovanie kolchozov“. Slávnostne vyprevadení a načisto slobodní občania sa podrobili. Iba 26 vzbúrencov, medzi nimi aj rozprávač tohto príbehu, odmietlo cestovať, ba čo viac – neodovzdalo osobné dokumenty! „Budú obete!“ varoval ich reprezentant sovietskeho zriadenia – Rady ľudových komisárov Karelofínskej SSR, ktorý ta pricestoval. „Budete strieľať z guľometov?“ zakričali naňho. Ach, nerozumní, načo z guľometov? Sedeli predsa obkľúčení, všetci spolu, na nich by stačila jediná hlaveň (a o týchto dvadsiatich šiestich1 Fínoch by nikto nenapísal poému). Lenže čudná slabosť, nešikovnosť či nerozhodnosť prekazili tento ušľachtilý zámer. Pokúšali sa ich rozdeliť, predvolávali k operatívnemu splnomocnencovi po jednom – zakaždým však šli všetci dvadsiati šiesti. A ich úporná, nezmyselná odvaha zvíťazila! Dokumenty im nevzali, stráže odvolali. Bol to však výnimočný prípad, väčšina ľudí dokumenty odovzdala.
To všetko boli pokusy. Až v júli 1941 nadišiel čas, aby sa metóda naplno využila! Autonómnu a, pravdaže, zradnú republiku Nemcov z Povolžia (s jej hlavnými mestami Engels a Marxstadt) bolo treba za niekoľko dní vytrhnúť a vyšmariť kamsi ďalej na východ. Tu sa po prvý raz v čistej podobe použila dynamická metóda vyhnanstva celých národov a hneď vysvitlo, o čo ľahšie, o čo plodnejšie bolo opierať sa o jediný kľúč – bod o národnostnej príslušnosti – namiesto všetkých vyšetrovacích spisov a výnosov týkajúcich sa jednotlivých osôb. A ak niektorých Nemcov v iných častiach Ruska chytali (a brali ich rad-radom), miestne NKVD nepotrebovalo vysokoškolské vzdelanie na to, aby si ozrejmilo, či to je nepriateľ, alebo nie. Mal nemecké priezvisko – berte ho, a basta.
Systém vyskúšali, zdokonalili a odteraz už môže neľútostne brať do pazúrov každú určenú a vopred odsúdenú zradnú národnosť, a to čoraz šikovnejšie: Čečencov, Ingušov, Karačajevcov, Balkarcov, Kalmykov, Kurdov, krymských Tatárov, napokon kaukazských Grékov. Systém je najmä preto taký mimoriadne dynamický, lebo náro­du oznamuje rozhodnutie Otca národov nie v podobe utáraného súdneho procesu, ale ako bojovú operáciu modernej motorizovanej pechoty: ozbrojené divízie v noci prídu na miesta, kde žije vopred odsúdený národ, a obsadia kľúčové pozície. Zločinec­ký národ sa prebudí a okolo každej osady uvidí rojnicu guľometov a samopalov. Dostane dvanásť hodín (ale to je priveľa, len čo má motorizovaná pechota podaromnici prestoje, na Kryme sa dávali už len dve hodiny, niekde dokonca hodina a pol), aby si každý vzal to, čo vládze odniesť v rukách. Potom si každý musí sadnúť ako väzeň s nohami skrčenými pod sebou na korbu nákladného auta (stareny, matky s dojčatami – sadnúť, nepočuli ste rozkaz!) a nákladné autá so strážcami smerujú na železničnú stanicu. Odtiaľ sa v dobytčích vagónoch vezú do cieľovej stanice. A tam budú možno ešte sami ako burlaci vlečnými lanami ťahať plte (po rieke Unže krymskí Tatári, tie severské močaristé miesta sú akurát pre nich) proti prúdu 150 – 200 kilometrov do odľahlého lesa (za Kologrivom) a na pltiach budú ležať nehybní sivobradí starci.
Zo vzduchu, z vysokých kopcov to asi vyzeralo veľkolepo: na celom Krymskom polostrove (len nedávno oslobodenom, apríl 1944) naraz zaburácali motory a stovky autokolón sa hadili po jeho horských serpentínach. Práve odkvitali stromy. Tatárky vliekli zo skleníkov priesady sladkej cibule. Začínali sadiť tabak. (A hneď s tým aj skončili. Potom sa dlhé roky na Kryme tabak nepestoval.) Autokolóny neprichádzali až tesne k dedinám, stáli na križovatkách, kým auly obkolesili osobitné oddiely. Zaznel rozkaz: na nástup majú hodinu a pol, no inštruktori limit skracovali aj na štyridsať minút – aby si ľudia počínali vrtkejšie, neoneskorili sa na miesto sústredenia a aby sa v samom aule uchovali cennejšie veci pre osobitné jednotky osobitných útvarov, čo tam ostali. Tvrdohlavé auly ako Ozenbaš neďaleko Bjuik-jazera museli do tla vypáliť. Kolóny áut viezli Tatárov na stanice, kde v dobytčích ešalónoch čakali niekedy aj 24 hodín, stonali, spievali smutné rozlúčkové piesne.
Logická jednotvárnosť – to je prednosť vyhnanstva celých národov. Nijaké izolované prípady! Nijaké výnimky, nijaké protesty! Všetci idú pokorne, pretože: aj ty, aj on, aj ja. Idú nielen všetky vekové kategórie a obidve pohlavia, idú aj tí, čo sa ešte len majú narodiť – aj ich poslali do vyhnanstva na základe toho výnosu. Idú aj tí, čo ešte neboli počatí, lebo im je súdené, aby boli počatí počas platnosti toho istého výnosu a od dňa narodenia, napriek zastaranému, zunovanému paragrafu 35 trestného zákonníka („vyhnanstvu nesmú byť podrobené osoby pod šestnásť rokov“), len čo človiečik vystrčil hlavu na svet, stal sa z neho osobitný presídlenec, naveky odsúdený na vyhnanstvo. To, že dosiahnu šestnásty rok, sa prejaví len jedným: odteraz sa budú musieť chodiť hlásiť na komandatúru.
To, čo zanechávali za sebou – dokorán pootvárané, ešte nevychladnuté domy, rozhádzané imanie, celá domácnosť, utváraná desiatimi a možno dvadsiatimi generáciami – sa rovnako jednotvárne a nemenne dostane do rúk operatívnym pracovníkom trest­ných oddielov, čosi pripadne štátu, niečo susedom zo šťastnejších národností, a nikto nebude písať sťažnosť pre kravu, nábytok či riad.
Jednotvárnosť sa navyše spečatila aj tým, že tajný výnos nepozná výnimku ani pre členov komunistickej strany, pochádzajúcich z týchto nedôstojných národov. To značí, že netreba kontrolovať ani stranícke legitimácie. To je výhoda. Komunistov v novom vyhnanstve treba donútiť, aby ťahali za dvoch – a všetkým zúčastneným bude dobre.1
Jednotvárnosť narúšali len zmiešané manželstvá (nie náhodou sa náš socialistický štát proti nim vždy stavia). Keď posielali do vyhnanstva Nemcov a potom Grékov, manželských partnerov ušetrili. Ale vznikali z toho veľké zmätky a na miestach, zdanlivo očistených, ostávali ohniská nákazy. (Ako tie staré Grékyne, ktoré sa vracali umierať k deťom.)
Kam sa posielali do vyhnanstva celé národy? Ochotne a veľa do Kazachstanu, tam vedno s obyčajnými vyhnancami tvorili dobrú polovicu obyvateľstva republiky, takže by sa pokojne teraz mohla nazývať Kazekstan.1 Ale o nič neprišla ani Stredná Ázia a Sibír (veľa Kalmykov umrelo pri Jeniseji), severný Ural a európska severná časť ZSSR.
Dá sa pokladať za vyhnanstvo vysídlenie pobaltských národov alebo nie? Z formálneho hľadiska to vysídleniu nezodpovedá: neposielali do vyhnanstva všetkých bez výnim­ky, zdalo sa, že národy ostali tam, kde žili (boli priveľmi blízko k Európe, no inak po tom Veľký kormidelník strašne túžil!). Zdalo sa, že ostali, ale boli veľmi, veľmi preriedené.
Začali ich čistiť zavčasu: už roku 1940, len čo ta vošla naša armáda, ba ešte skôr, než nadšené národy hlasovali za vstup do Sovietskeho zväzu. Začali výlovom dôstojníkov. Treba si uvedomiť, čo pre tieto mladé štáty znamenala ich prvá (a posledná) generácia veliteľských kádrov: boli stelesnením serióznosti, zodpo­vednosti a energie národa. Ešte ako gymnazisti sa v snehoch pri Narve zaúčali, ako svojimi krehkými hruďami ubrániť krehkú vlasť. Teraz túto koncentrovanú skúsenosť a energiu preťali jediným šmahom kosy, bola to najdôležitejšia príprava na plebiscit. Napokon, išlo o vyskúšaný recept: vari sa to isté nerobilo kedysi v pôvodnom Soviet­skom zväze? Potichu a napochytre zničiť tých, ktorí by sa mohli postaviť na čelo odporu, potom tých, ktorí by mohli podnecovať ľudí myšlienkami, rečami, knihami – a zdalo by sa, že národ ostal na svojom mieste, v skutočnosti však už uhynul. Mŕtvy dub sa zvonku istý čas celkom ponáša na živý.
V roku 1940 však Pobaltsko nekončilo vo vyhnanstve, ale v táboroch, ponie­ktorých v kamenných väzenských dvoroch popravili. Aj roku 1941 pri ústupe brali ľudí, koľko stačili, majetných, významných, výnimočných, odvážali ich, hnali pred sebou ako vzácnu korisť a potom ich zhadzovali ako hnoj na premrznutú pôdu Súostrovia (brali výlučne v noci, 100 kg batožiny na celú rodinu a hlavy rodiny už pri zatýkaní oddeľovali od ostatných – do väzení a na popravy). Potom sa počas celej vojny (z leningradského rozhlasu) zastrájali, že sa v Pobaltsku
budú správať neľútostne a sľubovali revanš. V roku 1944, keď sa vrátili, hrozby naplnili, ľudí zatýkali v hojnom počte. Ale ani to ešte nebolo masové vyhnanstvo národa.
Hlavné vyhnanstvo príslušníkov pobaltských národov sa rozbehlo roku 1948 (nepo­korení Litovci), roku 1949 (všetky tri národy) a roku 1951 (znovu Litovci). V rovna­kých rokoch zbierali ľudí aj zo západnej Ukrajiny a posledné vysídlenie odtiaľ sa takisto spája s rokom 1951.
Koho sa chystal generalissimus posielať do vyhnanstva v roku 1953? Židov? A koho okrem nich? O týchto zámeroch sa už nedozvieme. Podozrievam Stalina napríklad z toho, že veľmi túžil po tom, aby mohol celé Fínsko poslať do vyhnanstva niekam do púští na hraniciach s Čínou – ale nepodarilo sa mu to ani roku 1940, ani roku 1947 (pokus o prevrat, na čele ktorého stál Leino). Bol by našiel miestečko za Uralom aj pre Srbov, hoci aj pre peloponézskych Grékov.
Keby sa bol tento štvrtý stĺp Pokrokového učenia uchoval pri živote ešte zo desať rokov, nespoznali by sme etnickú mapu Eurázie, prebehlo by veľké – v opačnom smere – presídlenie národov.
Koľko národov poslali do vyhnanstva, toľko eposov raz napíšu – o rozlúčke s domovom a o sibírskom vyhladzovaní. Iba príslušníci týchto národov to všetko môžu precítiť, nám neprináleží predbiehať ich a podávať sprostredkované informácie.
Aby si však čitatelia uvedomili, že krajina vyhnanstva, ktorú už navštívili, je „ošpinec“ predchádzajúci Súostroviu, všimnime si vysídľovanie pobaltských národov.
Vysídľovanie ľudí z Pobaltia nielenže neprebiehalo tak, že by sa znásilňovala najvyš­šia vôľa národa, no výlučne tak, že sa táto vôľa realizovala. V každej z troch republík príslušná rada ministrov (v Estónsku 25. novembra 1948) slobodne schválila výnos o vysídlení istých kategórií svojich rodákov do cudzej, vzdialenej Sibíri, a to naveky, aby sa do vlasti nikdy viac nevrátili. (Tu sa dá zjavne rozpoznať nezávislosť pobaltských vlád, aj tá vrcholná podráždenosť, čo spôsobili ich nedôstojní, ničomní krajania.) Išlo o tieto kategórie: 1. rodiny už odsúdených (nestačilo, že ich otcov v táboroch už čaká len smrť, muselo sa vyhubiť všetko ich plemeno); 2. majetní roľníci (to podstatne urýchlilo kolektivizáciu, ktorá už v Pobaltí dozrievala) a všetci príslušníci ich rodín (rižských študentov zatýkali tej istej noci ako ich rodičov na samotách); 3. ľudia známi a sami osebe dôležití, ktorým sa podarilo nejakým spôsobom uniknúť z klepcov v rokoch 1940, 1941, 1944; 4. jednoducho všetky nepriateľsky naladené rodiny, ktoré nestačili ujsť do Škandinávie, alebo ktoré boli osobne nepohodlné miestnym aktivis­tom.
Toto ustanovenie, zrejme preto, aby sa nenaštrbila dôstojnosť našej veľkej spoločnej vlasti a aby sme nespôsobili radosť západným nepriateľom, neuverejnili v novinách, nevyhlásili v republikách, ba neoznamovali ani vyhnancom pri vysídľovaní, ale až po príchode na miesto, teda v sibírskych komandatúrach.
Organizácia vysídľovania sa za uplynulé roky, od kórejských čias a dokonca od čias krymsko-tatárskych, natoľko zdokonalila, cenné skúsenosti sa natoľko zovšeobecnili a zúročili, že pri odvážaní sa už nerátalo ani na dni, ani na hodiny, ale iba na minúty. Zistilo sa a overilo, že od prvého nočného zabúchania na dvere po posledné vykročenie cez prah do nočnej tmy a na nákladné auto domácim celkom stačí dvadsať-tridsať minút. Za tieto minúty sa zobudená rodina stačila obliecť, pochopiť, že ju naveky posielajú do vyhnanstva, podpísať doklad o zrieknutí sa všetkých majetkových náro­kov, zhromaždiť starcov a deti, zbaliť vrecia a na povel vyraziť. (Pre zanechaný majetok nevznikali nijaké nezrovnalosti. Po odchode ešalónu prichádzali zástupcovia finančné­ho odboru, zostavovali konfiškačný zoznam, na základe ktorého sa potom majetok predával v prospech štátu cez predajne bazáru. Nemáme dôvod im vyčítať, že si pri tom čosi strkali do vreciek, nabalili pre seba. Ani sa veľmi nemuseli namáhať, stačilo dať v bazáre podpísať jedno potvrdenie – a hociktorý predstaviteľ ľudovej moci si mohol odviezť vec, kúpenú za bagateľ, domov celkom zákonito.)
Čo sa dalo vymyslieť za tých dvadsať-tridsať minút? Ako určiť a vybrať to najpotreb­nejšie? Poručík, ktorý posielal do vyhnanstva istú rodinu (sedemdesiatpäťročnú bab­ku, asi päťdesiatročnú matku, osemnásťročnú dcéru a dvadsaťročného syna), poradil: „Rozhodne si vezmite šijací stroj!“ Myslel by niekto práve na toto? Vďaka šijaciemu stroju sa potom rodina držala nad vodou.
Napokon, toto rýchle vysídlenie zavše osožilo aj obetiam. Víchor! Prehnal sa – a bolo po všetkom. Ani najlepšia metla všetko nezametie. Ak sa niekto z rodiny vedel tak na tri dni kamsi stiahnuť, tej noci doma nenocoval, prišiel potom na finančný odbor, prosil ich, aby mu odpečatili byt. A čo mali robiť? Urobili to. Čert ťa ber, ži si, až do nasledujúceho výnosu.
Do tých malých dobytčiakov, v ktorých sa podľa predpisov má prevážať osem koní, tridsaťdva vojakov a či štyridsať väzňov, nahnali po päťdesiat a viac Tallinčanov, posielaných do vyhnanstva. Robilo sa to napochytre, vagón neprispôsobili a nie hneď dovolili, aby si vyhnanci vyrúbali otvor. Vedro na výkaly bolo staré, čoskoro sa preplnilo, moč sa vylieval a vyšpľachoval na okolitú batožinu. Dvojnohých cicavcov od prvej minúty nútili zabudnúť na to, že ženy a muži sa čímsi odlišujú. Pol druha dňa zostali zavretí bez vody a bez jedla, umrelo dieťa. (Ale to všetko sme už nedávno čítali, však? V ktorejsi z predchádzajúcich kapitol, pred dvadsiatimi rokmi – a je to stále rovnaké...) Dlho stáli na stanici Julemiste, vonku pobehovali ľudia, klopali na vagóny, zisťovali mená, márne sa usilovali odovzdať podaktorým potraviny a veci. Tých vonku odháňali. Zatiaľ tí v zavretom vagóne hladovali. A na sporo zaodetých čakala Sibír.
Cestou im začali vydávať chlieb, na niektorých staniciach polievku. Všetky ešalóny mali pred sebou dlhú cestu: do Novosibirskej, Irkutskej oblasti, do Krasnojarského kraja. Iba do Barabinska prišlo 52 vagónov s Estóncami. Do Ačinska sa viezli štrnásť dní.
Čo môže ľudí na takej zúfalej ceste posilniť? Jedine nádej, čo nevyviera z náboženstva, ale z nenávisti. „Čoskoro je s nimi amen! Tohto roku vypukne vojna a na jeseň sa vrátime.“
Nikto zo šťastných ľudí v západnom, ani vo východnom svete nemôže pochopiť tieto vtedajšie nálady za mrežami, zdieľať ich, možno ich bude pokladať za neodpustiteľné. Už som písal o tom, že aj my sme v to verili, aj my sme vtedy – v rokoch 1949 a 1950 – túžili len po jedinom. V tých rokoch sa naplno prejavila nespravodlivosť zriadenia, dvadsaťročných trestov, opätovných návratov na Súostrovie, všetko dospelo až takmer k bodu výbuchu, navidomoči už neznesiteľného, takého, ktorý by nemohli zvládnuť ani stráže. (Rozhodne platí, že ak je režim nemravný, poddaný voči nemu nepociťuje nijaký záväzok.) Aké zvrátené životné podmienky bolo treba vytvoriť, aby sa tisíce tisícov v celách, vo väzenských autách a vagónoch upínali na ničivú jadrovú bombu ako na jediné východisko...?!
Zato nikto neplakal. Nenávisť vysušuje slzy.
Estónci cestou mysleli ešte na čosi: ako ich privíta sibírsky ľud? V roku 1940 Sibírčania vyhnancov z Pobaltska zdierali, ťahali od nich veci, za kožuch dávali pol vedra zemiakov. (Nuž, podľa vtedajšieho biedneho oblečenia nášho ľudu prišelci z Pobaltska naozaj vyzerali ako buržuji...)
Teraz, roku 1949, Sibírčanov presviedčali, že k nim vezú nenapraviteľných kulakov. No títo kulaci vystupovali z vagónov utrápení a otrhaní. Pri zdravotnej prehliadke sa ruské zdravotné sestry čudovali, aké chudé a otrhané sú ženy a že nemajú ani čistej handry pre dieťa. Vyhnancov rozosielali po kolchozoch, kde ostalo málo ľudí – a tam, skrývajúc sa pred náčelníkmi, nosili im sibírske ženy to, čo mali: jedna po pollitri mlieka, druhá placky z cvikly alebo z múky nízkej kvality. A Estónky teraz plakali.
Pravdaže, boli tam aj komsomolskí aktivisti. Tí si vzali k srdcu, že sem priviezli fašistickú háveď („všetkých by vás bolo treba utopiť!“ vykrikovali) a že tá nechce – nevďačná – robiť pre krajinu, čo ich vyslobodila z buržoázneho otroctva. Komsomol­ci sa stali dozorcami nad vyhnancami, kontrolovali ich v práci. Navyše ich upozornili, že keď sa ozve prvý výstrel, musia organizovať zátarasy, lebo niekto sa pokúsil o útek.
Na stanici Ačinsk došlo k smiešnemu nedorozumeniu: šéfovia Biriľuského okresu kúpili od eskorty desať vagónov vyhnancov, spolu päťsto ľudí, do svojich kolchozov na rieke Čulym, a šikovne ich odviezli sto päťdesiat kilometrov severne od Ačinska. Vyhnanci však boli určení (nevediac o tom) do saralinskej banskej správy v Chakasku. Tam čakali na svoj kontingent, ale kontingent prešibovali do kolchozov, čo lanského roku dostali dvesto gramov zrna na pracovnú jednotku. Pred jarou im už neostal chlieb ani zemiaky a nad dedinami sa rozliehalo bučanie kráv, čo sa ako divé vrhali na napoly zhnitú slamu. A tak nijako nie zo zákernosti a nie preto, že by chceli vyhnancom krivdiť, kolchoz vydal príchodzím kilogram múky na človeka a týždeň – bola to celkom slušná záloha, ktorá sa takmer rovnala celému budúcemu zárobku! Estónci, zvyknutí na úrodu v Estónsku, až zjajkli... (Pravda, v obci Polevoj vedľa nich stáli veľké stodoly plné zrna: hromadilo sa tam rok čo rok preto, lebo nezvládali zabezpečiť jeho odvoz. Ale to už bolo erárne zrno, v kolchoze ho neevidovali. Ľudia navôkol mreli, no zrno zo stodôl nevydávali: patrilo štátu. Predseda kolchozu Paškov z neho raz na vlastnú päsť rozdelil po päť kilogramov na každého ešte živého kolchozníka – a naparili mu za to tábor. Zrno patrilo štátu a o kolchozných záležitostiach nemáme v tejto knihe čo diskutovať.)
Pri Čulyme sa Estónci tri mesiace plahočili, začudovane sa priúčali novému zákonu: kradni, alebo umri! A už si mysleli, že je to naveky, keď ich zrazu všetkých predvolali a premiestili do saralinského okresu v Chakasku (to páni z baní objavili svoj kontingent). Chakasov tam bolo veľmi málo, zato v každej osade žili vyhnan­ci a v každej osade bola aj komandatúra. Všade boli zlaté bane, všade sa vŕtalo, všade zabíjala silikóza. (Tie šíre priestory ani neboli až natoľko Chakaskom a či Krasnojarským krajom, ako skôr trustom Chakzlato a Jenisejské stavby nepatrili okresným výkonným radám ani okresným výborom strany, ale generálom vojsk ministerstva vnútra, a tajomníci okresných výborov strany sa hlboko klaňali pred okresnými komandantmi.)
Najväčšie nešťastie však nepostihlo tých, ktorých poslali do bane. Najhoršie na tom boli tí, ktorých nasilu zaraďovali do „zlatokopeckých partií“. Zlatokopi! To slovo znie tak lákavo, ligoce sa ako ľahký zlatý prach. No v našej krajine vedia zhumpľovať každý pozemský pojem. Do týchto „partií“ hnali osobitných presídlencov, lebo vedeli, že sa neopovážia odporovať. Posielali ich do baní, kde štát prestal ťažiť, lebo to bolo nevýhodné. O bezpečnosti práce sa nedalo hovoriť, ustavične tu tiekla voda, ako keď padá silný dážď. V týchto baniach sa nedalo ťažiť tak, aby sa to vyplácalo, ani prijateľne zarobiť; jednoducho týchto umierajúcich ľudí poslali plahočiť sa pre zvyšky zlata, čo bolo štátu ľúto ponechať svojmu osudu. Partie boli podriadené „zlatokopeckému oddeleniu“ banskej správy, ktorá vedela len jedno: určiť plán a nemať nijaké iné povinnosti. Partie neboli „oslobodené“ od štátu, ale od štátneho zákonodarstva: neprislúchala im platená dovolenka, ani povinná voľná nedeľa (celkom ako väzňom), administrácia mohla vyhlásiť „mesiac stachanovskej práce“ bez voľných nedieľ. Zato erárne ostávalo: za absenciu v práci nasledoval súd. Raz za dva mesiace k nim prichádzal ľudový súd a mnohých odsudzoval na 25% donucovacích prác, príčiny sa vždy našli. Títo „zlatokopi“ zarábali mesačne tri-štyri „zlaté“ ruble (150-200 stalinských, t. j. štvrtinu životného minima).
V niektorých baniach pri Kopjove vyhnanci nedostávali výplatu v rubľoch, ale v poukážkach: skutočne, načo by im boli celozväzové peniaze, ak tak či tak nesmeli cestovať a v baníckom obchode im predali (ležiaky) aj za poukážky?
Už sme podrobne písali o tom, ako vyznieva porovnanie väzňov s poddanými roľníkmi. Pripomeňme si však, že pokiaľ ide o dejiny Ruska, najťažší nebol poddanský stav roľníkov, ale továrenských robotníkov. Poukážky na nákup výlučne v baníckom obchodíku oživujú spomienky na altajské náleziská a závody. Ich osadenstvo v 18. a 19. storočí, s poznámkou v dokladoch – bez možnosti odchodu – sa zámerne dopúšťalo zločinov, len aby sa ľudia dostali na galeje a mohli žiť ľahšie. Na altajských zlatých náleziskách koncom minulého storočia „robotníci nemali právo odmietnuť nástup do práce ani v nedeľu“, platili pokuty (porovnaj donucovacie práce) a boli tam aj obchodíky s nekvalitnými potravinami, kde ich klamali na váhe a kde sa opíjali. „Tieto obchodíky, a nie zle organizovaná ťažba zlata, boli hlavným zdrojom ziskov“ majiteľov nálezísk (Semionov-Ťan-Šanskij, Rossija, zv. XVI.) alebo, inak povedané, trustu.
V roku 1952 útla, krehká Ch. S. nenastúpila v silnom mraze do práce, lebo nemala kapce. Za to ju náčelník drevospracujúceho družstva poslal na tri mesiace na drevorubačské práce – a zasa bez kapcov. Keď v mesiacoch pred pôrodom prosila, aby jej pridelili ľahšiu prácu, nie vláčiť brvná, odpovedal jej: nepáči sa ti – požiadaj o uvoľnenie z práce. Neschopná lekárka sa o mesiac pomýlila v dátume pôrodu a na materskú dovolenku ju vypísala dva-tri dni pred pôrodom. Tam v tajge, pridelenej ministerstvu vnútra, človek hádkou veľa nedosiahne.
No ani toto všetko nepredstavovalo totálny úpadok. Na skutočné dno sa dostávali len tí osobitní presídlenci, ktorých poslali do kolchozu. Niektorí sa teraz škriepia (a nie podaromnici): je vôbec kolchoz lepší než tábor? Odpovedzme: a čo keby kolchoz a tábor spojili? To by charakterizovalo postavenie osobitného presídlenca v kolchoze. Z kolchozu pochádza to, že človek nedostáva prídel, iba v čase sejby im dávali sedemsto gramov chleba, aj to z napoly zhnitého zrna, zmiešaného s pieskom, zemitej farby (asi pozametali stodoly). Príznakom tábora je to, že človeka môžu zatvoriť do cely predbežného zadržania: ak sa vedúci pracovnej skupiny ponosuje správe kolchozu na svojho pracovníka, zo správy zatelefonujú na komandatúru a komandatúra previnilca zatvorí. A komu majú vďačiť za zárobky – kolchozu, alebo družstvu – to sa zistiť nedá: za prvý rok práce v kolchoze dostala Mária Sumbergová za pracovnú jednotku dvadsať gramov zrna (božie vtáča si pri ceste nazobe viac) a 15 stalinských kopejok (za čias Chruščova jeden a pol kopejky). Zo zárobku za celý rok si kúpila... hliníkové umývadlo.
Tak z čoho vlastne žili?! Z balíkov, čo im posielali z Pobaltska. Veď sa im nepodarilo dostať do vyhnanstva všetkých.
Ale kto posielal balíky Kalmykom? A kto krymským Tatárom...?
Zájdite si na ich hroby, spýtajte sa.
Ešte vždy na základe rodnej pobaltskej rady ministrov alebo už vďaka sibírskej principiálnosti platilo pre pobaltských osobitných presídlencov do roku 1953, kým sa pominul Otec, osobitné uznesenie: využívať ich len na ťažké práce! Len štipák, lopata a píla! „Musíte sa tu naučiť byť ľuďmi!“ Ak vo výrobe niekoho zadelili na lepšiu prácu, zasiahla komandatúra a zaradila ho na spoločné práce. Osobitným presídlen­com dokonca nedovolili okopávať zem v záhrade neďaleko rekreačného strediska banskej správy, aby tým neurazili stachanovcov, ktorí tam odpočívali. Komandant odvolal M. Sumbergovú aj z práce ošetrovateľky teliat: „Neposlali vás na rekreáciu, choďte prehadzovať seno!“ Horko-ťažko komandanta uprosil predseda kolchozu. (Za­chránila mu teľce pred brucelózou. Obľúbila si sibírsky dobytok, zdal sa jej lepší než estónsky, a kravy, čo neboli zvyknuté na dobré zaobchádzanie, jej oblizovali ruky.)
Raz bolo treba súrne naložiť zrno na vlečnú loď – a osobitní presídlenci pracovali bez nároku na odmenu tridsaťšesť hodín nepretržite (rieka Čulym). Za tohto pol druha dňa dve prestávky na jedlo po dvadsať minút a raz trojhodinový odpočinok. „Ak nebudete robiť, pošleme vás ďalej na sever!“ Starec padol pod ťarchou vreca a dozorcovia z radov komsomolcov doňho kopali.
Hlásiť sa museli raz týždenne, bez výnimky. Že komandatúra je vzdialená niekoľko kilometrov? Že starena má osemdesiat rokov? Berte koňa a privezte ju! – Pri každom hlásení každému pripomínajú: za útek dostanú dvadsať rokov galejí.
Vedľajšia miestnosť patrí operatívnemu splnomocnencovi. Aj k nemu ich volajú. Lákajú ich na spoluprácu, sľubujú lepšiu robotu. A vyhrážajú sa, že jedinú dcéru pošlú za polárny kruh, odlúčia od rodiny.
Vari to nie je v ich rukách? A kedy ich ruky vedelo zastaviť svedomie...?
Úloha je jednoduchá: niekoho treba sledovať. Zhromažďovať materiál, aby ho mohli strčiť do väzenia.
Keď do chalupy vošiel hocijaký komandantský seržant, museli všetci osobitní pre­sídlenci, aj staré ženy, vstať a bez dovolenia si nesmeli sadnúť.

Či sa vám nezdá, že osobitní presídlenci boli pozbavení občianskych práv?
Ach, nie, nie! Všetky občianske práva im zachovali. Neodobrali im osobné doklady. Mohli sa zúčastniť na všeobecnom, rovnom, tajnom a priamom hlasovaní. Tento povznášajúci, svetlý okamih – z niekoľkých kandidátov vyškrtnúť všetkých okrem svojho vyvolenca – im sväto ponechali. A nezakazovali im ani upisovať štátnu pôžičku (pripomeňme si muky komunistu Ďjakova v tábore, ktorého o túto možnosť obrali). Keď slobodní kolchozníci s hundraním a hromžením horko-ťaž­ko dávali po päťdesiat rubľov, od Estóncov boli organizátori schopní vytiahnuť po štyristo: „Vy ste bohatí. Kto nepodpíše, nebudeme mu doručovať balíky. Pošleme ho ešte ďalej na sever.“
A veru pošlú. Prečo nie...?

Ach, aké je to úmorné! Stále a opäť to isté. A pritom sa zdá, že túto kapitolu sme začali čímsi novým: nehovoríme o tábore, ale o vyhnanstve. A pritom sa zdá, že túto časť sme začali niečím neošúchaným: nehovorili sme o administratívnych vysídlencoch, ale o osobitných presídlencoch.
No skončilo sa to rovnako.
Vari naozaj treba a ešte nespočetne veľa ráz bude treba hovoriť o druhých, o iných, o ďalších okresoch vyhradených pre vyhnancov? Nie o tých miestach? Nie o tých rokoch? Nie o tých národoch?
Tak o akých...?

Národy, striedavo porozsídľované, jeden druhému na očiach, odhaľovali svoje črty, spôsob života, záľuby, sklony.
Spomedzi všetkých mimoriadnou pracovitosťou vynikali Nemci. Nezvratnejšie ako ostatné národy preťali korene k minulému životu (napokon, či bol kraj pri Volge a pri Manyči ich vlasťou?). Ako kedysi s úrodnými Kataríninými prídelmi, tak teraz zrástli s úhorovitými drsnými kúskami pôdy, čo im vyčlenil Stalin, a primkli sa k novej vyhnaneckej pôde ako k definitívne svojej. Začali sa zariaďovať nie po prvú amnestiu, nie po prvé cárske udelenie milosti, ale navždy. V roku 1941 ich vyhnali z domovov takmer holých, ale keďže boli gazdovliví a neúnavní, neklesli na duchu a pustili sa aj tu pracovať rovnako metodicky a racionálne. Kde na svete je taká púšť, ktorú by Nemci nevedeli premeniť na rozkvitnutý kraj? Nie náhodou v starom Rusku hovorili: Nemec je ako vŕba, kamkoľvek ho strčíš, tam sa ujme. Či v baniach, či na strojno-traktorových staniciach, či na štátnych majetkoch si šéfovia Nemcov nevedeli vynachváliť – lepších pracovníkov nikdy nedostali. Začiatkom päťdesiatych rokov Nemci mali – v porovnaní s ostatnými vyhnancami, ale aj v porovnaní s miestnymi obyvateľmi – najpev­nejšie, najpriestrannejšie a najčistejšie domy; najväčšie ošípané; kravy, čo dávali najviac mlieka. A z ich dcér rástli nevesty na pohľadanie nielen vďaka určitej majetnosti rodičov, ale – uprostred rozvráteného sveta obklopujúceho tábory – aj čo do čistoty a prísnosti mravov.
Energicky sa pustili do práce aj Gréci. Snov o Kubáni sa, pravda, nevzdávali, ale ani tu neľutovali sily na prácu. Nežili v takých priestranných domoch ako Nemci, ale pokiaľ ide o záhrady a kravy, rýchlo ich dohonili. Na kazachstanských malých trhoch ponúkali najlepší tvaroh, maslo a zeleninu práve Gréci.
V Kazachstane sa ešte väčšmi darilo Kórejčanom, no tých aj poslali do vyhnanstva skôr, takže začiatkom päťdesiatych rokov sa už z vyhnaneckej závislosti celkom slušne vymanili: už sa nemuseli hlásiť, voľne si cestovali po oblasti a nesmeli opustiť iba hranice republiky. Mali aj dosť gazdovstiev a domov (jedny i druhé boli neupravené, priam prvobytné, kým sa mládež nepreorientovala na európske zvyky). Ale mali veľké predpoklady na štúdium a rýchlo zaplnili kazachstanské školy rozličných úrovní (už v rokoch vojny im nekládli prekážky) a stali sa v republike jadrom jej vzdelanej vrstvy.
Iné národy hlboko v srdci skrývali nádej na návrat, ich plány a životy boli rozpoltené. Ale vcelku sa podriadili režimu a komandantskej správe nespôsobovali veľa starostí.
Kalmykovia sa nedržali, clivo umierali. (No úprimne povedané, ich život som nemal možnosť sledovať.)
Bol však jeden národ, ktorý vôbec nepodľahol psychológii pokory – pričom nešlo o jednotlivcov, o rebelov, ale o národ ako celok. Hovorím o Čečencoch.
Už sme videli, ako sa správali k väzňom, ktorým sa podarilo ujsť z tábora. Ako iba oni spomedzi všetkých džezkazganských vyhnancov sa pokúšali podporiť kengirské povstanie.
Povedal by som, že zo všetkých osobitných presídlencov iba Čečenci v sebe niesli ducha väzňov. Keď ich tak zradne vysťahovali z ich domoviny, neverili už v nič. Postavili si vrchárske domce, sakle – nízke, tmavé, úbohé, také, až sa zdalo, že keby do nich človek kopol, zrútili by sa. Také bolo aj celé ich vyhnanecké gazdovstvo – iba na deň, na mesiac, na rok, bez akéhokoľvek zveľaďovania, bez zásob a väčšej perspek­tívy. Jedli, pili, mladí sa aj usilovali dobre obliekať. Roky plynuli – a oni nič nemali rovnako ako na začiatku. Nijakí Čečenci sa nikde neusilovali zapáčiť alebo ulahodiť šéfstvu – vždy boli v styku s ním hrdí, ba dokonca nepriateľskí. Pohŕdali zákonmi všeobecnej školskej dochádzky a školským, štátom schváleným poznaním, a preto do školy nepúšťali dievčatká, aby sa tam nepokazili, ba ani nie všetkých chlapcov. Ani svoje ženy neposielali do kolchozu. Ani muži na kolchozných poliach nedreli. Najrad­šej sa zamestnávali ako šoféri: starať sa o motor nie je ponižujúce, v ustavičnom pohybe auta si ukájali svoje džigitské vášne, v možnostiach, aké majú šoféri, videli príležitosť naplniť svoje zlodejské ambície. Pravda, takéto ambície si napĺňali aj priamo. Do pokojného, čestného driemajúceho Kazachstanu priniesli pojmy ako ukradnúť, šlohnúť. Odohnali cudzí dobytok, vykradli dom, zavše niečo vzali s použitím násilia. Miestnych obyvateľov a vyhnancov, ktorí sa šéfstvu ľahko podrobili, hádzali do jedného vreca. Vážili si len rebelantov.
A na počudovanie – všetci sa ich báli. Nikto im nevedel zabrániť, aby žili podľa svojho. Ani zriadenie, čo už tridsať rokov vládlo nad krajinou, ich nevedelo donútiť, aby rešpektovali jeho zákony.
Ako sa to stalo? Predkladáme vám príbeh, v ktorom azda nájdeme vysvetlenie.
V kok-tereckej škole sa u mňa v deviatej triede učil aj mladý Čečenec Abdul Chudajev. Nevzbudzoval v ľuďoch navôkol priateľské city, a ani sa o to neusiloval, akoby sa bál znížiť k tomu, že by mohol byť príjemný, a tak bol vždy prehnane odmeraný, veľmi hrdý a vari aj krutý. No človek nemohol neoceniť jeho jasnú, bystrú myseľ. V mate­matike a fyzike sa nikdy nezastavil na úrovni poznania spolužiakov, vždy sa usiloval prenikať do hĺbky a kládol otázky, vyplývajúce z neúnavného hľadania podstaty. Ako všetky deti presídlencov, aj on sa v škole musel povinne zapájať do spoločenských podujatí, teda najprv do činnosti pionierskej organizácie, potom do komsomolskej, potom bol v školskej samospráve, robil nástenku, prispieval k výchove mladších, zúčastňoval sa na besedách – bola to jeho duševná splátka za vyučovanie, ktorú Čečenci platili tak neochotne.
Abdul žil so staručkou matkou. Nikto z blízkych príbuzných neostal nažive, len Abdulov starší brat, ktorý sa dávno dal na zbojnícke chodníčky, už neraz bol v tábore za krádež a vraždu, ale zakaždým ho odtiaľ predčasne prepustili, či už na základe amnestie, alebo mu zaratúvali za jeden deň aj dva-tri. Raz prišiel do Kok-Tereku, dva dni pil, ani sa poriadne neprebral z opitosti, ale pohádal sa s ktorýmsi miestnym Čečencom, schmatol nôž a vrhol sa naňho. Cestu mu prehradila cudzia stará Čečenka: rozpažila ruky, aby zastal. Keby sa bol pridržiaval čečenského zákona, bol by musel odhodiť nôž a nechať prenasledovanie prenasledovaním. No on už bol väčšmi bandita než Čečenec – a tak sa zahnal nožom a nevinnú starenku prebodol. Vtedy mu v opitej hlave svitlo, čo ho čaká podľa čečenského zákona. Rozbehol sa na oddelenie ministerstva vnútra, priznal sa k vražde a tí ho ochotne posadili do väzenia.
On sa síce ukryl, ale ostal tu jeho mladší brat Abdul, jeho matka a ešte jeden starý Čečenec z ich rodu, Abdulov strýko. Zvesť o vražde vo chvíli obletela čečenský kraj Kok-Tereku – a všetci traja z rodu Chudajevovcov, ktorí ostali nažive, si narobili zásoby jedla, vody, zadebnili okná, zatĺkli dvere a schovali sa ako v pevnosti. Čečenci z rodiny zabitej ženy sa teraz museli niekomu z rodu Chudajevovcov pomstiť. Kým sa nepreleje za ich krv krv Chudajevovcov, nezasluhovali si, aby sa nazývali ľuďmi.
Začalo sa obliehanie domu Chudajevovcov. Abdul nechodil do školy – celý Kok-Terek a celá škola vedeli prečo. Žiakovi poslednej triedy našej školy, komsomolcovi, premiantovi každú chvíľu hrozila smrť, hrozilo, že ho dobodajú hoci vo chvíli, keď si žiaci po zacenganí sadajú do lavíc, alebo vtedy, keď učiteľ literatúry vykladá o socialistickom humanizme. Všetci to vedeli, všetci to mali na pamäti, cez prestávky sa zhovárali len o tom – a všetci klopili zrak. Ani stranícka, ani komsomolská organi­zácia školy, ani zástupcovia riaditeľa, ani riaditeľ, ani okresná školská správa nešli Chudajeva zachraňovať, nikto sa ani len nepriblížil k jeho obkľúčenému domu v čečenskom kraji bzučiacom ako úľ. Ale keby len oni! Pred dychom krvnej pomsty sa rovnako zbabelo zastavil aj okresný výbor strany, okresný výkonný výbor, aj okresná správa ministerstva vnútra, inak v nás vyvolávajúce hrôzu, teraz však nevychádzajúce spoza hlinených stien. Závan divokého barbarského, starodávneho zákona zrazu stačil na to, aby v Kok-Tereku prestalo sovietske zriadenie existovať. Neveľmi sem dočahovala jeho ruka aj z oblastného mesta Džambul, pretože ani o tri dni odtiaľ nepriletelo lietadlo s vojskom a nedošla ani jedna rázna inštrukcia, okrem príkazu brániť väzenie miestnymi silami.
Tak sme my všetci i Čečenci pochopili, čo na zemi predstavuje silu a čo je chiméra.
Iba čečenskí starci sa zachovali rozumne! Vybrali sa na miestnu správu ministerstva vnútra – a žiadali, aby im vydali staršieho Chudajeva, že s ním sami zúčtujú. MV bojazlivo odmietlo. Prišli ta po druhý raz a prosili, aby sa konalo verejné súdne pojednávanie a aby v ich prítomnosti Chudajeva popravili. Sľúbili, že potom sa krvná pomsta anuluje a Chudajevovci sa očistia. Rozvážnejší kompromis si nikto ani nevedel predstaviť. Ale čo to chcú – verejný súd? Ale ako si to predstavujú – vopred sľúbená a verejná poprava? Chudajev predsa nie je politický väzeň, je to bandita, je to človek sociálne blízky. Možno odopierať práva človeku odsúdenému podľa päťdesiatosmičky, no rozhodne nie viacnásobnému vrahovi. Požiadali o radu oblasť – a odmietli. „V tom prípade o hodinu zabijú mladšieho Chudajeva!“ vyhlásili starci. Úradníci MV mykli plecami: to sa ich už nemuselo týkať. Nemohli predsa vyšetrovať ešte nespáchaný zločin.
No predsa sa však istý závan 20. storočia dotkol... nie ministerstva vnútra, to nie – ale zosurovených starých čečenských sŕdc! Predsa len nedali vykonávateľom rozkaz – pomstite sa! Poslali telegram do Alma Aty. Odtiaľ rýchlo pricestovali ďalší starci, najváženejší v celom národe. Zišla sa rada starešinov. Staršieho Chudajeva prekliali a odsúdili na smrť, kdekoľvek na svete by sa stretol s čečenským nožom. Ostatných Chudajevovcov si predvolali a povedali: „Choďte. Nikto vám neublíži.“
Abdul si vzal knihy a pobral sa do školy. Tam ho s pokryteckými úsmevmi privítali vedúci straníckej a komsomolskej organizácie. Na najbližších besedách a vyučovacích hodinách húdli o komunistickej uvedomenosti, pričom trápny incident nespomínali. Abdulova tvár potemnela, ale nepohol sa na nej ani sval. Opäť pochopil, čo predstavuje hlavnú silu na zemi: krvná pomsta.
My Európania vo svojich knihách a pri vyučovaní pre tento divý zákon, pre toto nezmyselné a kruté vykynožovanie nachádzame len slová pohŕdania. Obeťou zákona krvnej pomsty sa nestáva veľa ľudí, ale aká hrôza a strach sa zmocňujú všetkých navôkol! Ktorý vrchár, poznajúci tento zákon, sú trúfne uraziť druhého len tak, ako sa navzájom urážame my pri pijatike, z rozvrátenosti, z rozmaru? A už ktorý Nečečenec si trúfne zabŕdnuť do Čečenca a povedať, že je bandita, že sa správa hrubo, a prečo sa tlačí mimo poradia? Lebo odpoveďou môže byť nie slovo, nie nadávka, ale nôž do boka. A ak človek aj schmatne nôž (nemá ho však pri sebe, lebo je civilizovaný), neodpovie bodnutím na bodnutie: tým nožom by totiž mohla zahynúť celá jeho rodina! Čečenci chodia po kaukazskej zemi s dosť bezočivými očami, odtláčajú ľudí plecami – a „vládcovia krajiny“ aj ich poddaní, všetci im úctivo uvoľňujú cestu. Krvná pomsta vyžaruje pole strachu, a tým upevňuje malý vrchársky národ.
„Bi svojich, aby sa báli cudzí!“ Predkovia vrchárov nemohli vo vzdialenej minulostí nájsť lepšiu obruč.
A čo nám ponúkol socialistický štát?

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2012 Rozmer: 240×170 mm ISBN: 9788089594122 Počet strán: 1248 Väzba: pevná s prebalom