✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Vyhorenie – z nesplnených snov, prílišných očakávaní, prepracovanosti, neschopnosti zorientovať sa v zbesilo cválajúcom živote – nielen spája hrdinov Hečkových poviedok, ale odráža aj nový životný prežitok súčasnosti.
Hrdinovia Hečkových poviedok sa usilujú zaujať svoje miesto, ale míňajú sa s okolitým svetom, neschopní prispôsobiť sa nárokom doby. Koniec dvadsiateho storočia bol poznamenaný mnohými zmenami, v ktorých sa nejeden stratil a rezignoval bez boja. Vyhorenie a ľahostajnosť poznamenali aj hrdinu rozsiahlej poviedky Nič. Smrťou blízkych postupne stráca oporné body vo svojom živote, a keď mu nakoniec odíde aj manželka, vonkajší svet sa pre neho stane nepodstatným. Rovnako nepodstatný bol aj on pre vonkajší svet, ktorý si jeho smrť ani nevšimne. Bol outsiderom v spoločnosti, ktorá mala iné kritéria pre úspešný a naplnený život.
Mnohé poviedky hovoria o láske, napríklad Adam a Eva. Veľká láska prvých ľudí sa časom vyžila a premenila na ťaživé ticho medzi partnermi. Eva najprv hľadá útechu v kostole a neskôr, podobne ako Emma Bovaryová, si dovolí niekoľko úletov. Nakoniec sa pokorne vracia do tichej domácnosti. Prenikavé filmárske oko autora do podrobností zachytáva nielen prostredie, ale aj duševné pochody aktérov poviedok. Výsledkom je absurdne podrobná správa o stave spoločnosti.

V tomto svete nie je miesto pre lásku. Vo svete, v ktorom sa slovo stalo jediným médiom vášne, simulácie kompulzívneho duševného striptízu, volajú po obrazoch osôb, aké by sme mohli zbožňovať. Neprítomnosť blízkeho človeka sa stáva stratou sveta, ktorý by nás dokázal prijať a dať našej existencii zmysel. Boj je mŕtvy, Vyhorení zostávajú bez sĺz, s pocitom konca, ktorý nás sprevádza už viac ako storočie, len si to nedokážeme pamätať. Sme v tejto krajine, v tomto meste, na tejto zemi, v tomto spôsobe fungovania spoločnosti.
Jana Dudková, filmová teoretička a publicistka

Poviedky ako obrazy, v ktorých farby citov jemne menia odtiene, splývajú, hoci nikdy nestrácajú zo svojej intenzity a jedinečnosti. Zostávajú verné sami sebe ako osamelé postavy z plátien Edwarda Hoppera. Muži a ženy opustení uprostred davu veľkomesta, uzavretí do svojich malých životov, vyhnaní z raja milencov, z lásky vyhorení...
Aňa Ostrihoňová, Inaque.sk

Na čitateľa dolieha ťaživosť okamihu medzičasu, v ktorom sa ocitli postavy a naša spoločnosť. Vyhorení, na rozhraní odchodov a návratov, zožuvaní nefungujúcim rodinným a kultúrnospoločenským životom. Postavy a krajina v terminálnom štádiu hľadania vlastnej ľudskosti a zmysluplnej vízie budúcnosti, chcú vzkriesiť to živé, čo zostalo, ale hypnotizovane zvierajú svoju mĺkvu osamelosť, vyhorené ticho minulosti, ťažobou zlyhaní.

Maja Hriešik, divadelná režisérka a publicistka

Marošove poviedky sú detailnými výpoveďami o podrobnostiach. A to je dnes príliš vzácne nato, aby sme si ich osadili do veľkého rámu.
Michal Havran

Ukážka textu z knihy

Adam a Eva

Dvere od bytu boli iba zabuchnuté, nehlučne ich otvorila, ešte na chodbe si oprášila dlaňami ramená, rukávy, prsia, boky, silueta postavy zahalená nočným tichom, podfarbeným takmer
nepočuteľným bzukotom elektrických hodín, ktoré zaznamenávali pomaly naskakujúce čísla odobranej energie permanentne zapnutých elektrospotrebičov v každom byte na poschodí, a až rituálnym spôsobom previedla celú očistu, zhodila zo seba kabát, ponad zábradlie ním do temnej hĺbky z posledného poschodia zamávala, vstúpila do bytu, na malom koberčeku si otrela topánky, kabát prehodila cez prútenú stoličku, ktorá pod tou tiažou jemne zavŕzgala, stiahla si z hlavy šatku,
vošla do kúpeľne, stlačila vypínač, nad smaltovanou obitou vaňou otriasla od snehu aj šatku a rozprestrela ju na radiátor, pestrofarebný vzor hodvábnej látky sa odhalil vo svojej úplnosti, pozrela sa na seba do zrkadla, upravila si vlasy, ofinu dvakrát prehodila do pravej strany, otrela si farbu šminky rozpitú na viečku okolo mihalníc, z kvietkovaného bledomodrého pohára pod zrkadlom vybrala zubnú kefku, z tuby natlačila prúžok pásikavej červeno-bielej pasty, strčila si ju do úst, sadla
si na okraj vane, kefka jej nehybne trčala z úst a ona ostala visieť prázdnym pohľadom na bielych kachličkách, v ktorých sa nič neodrážalo. Voda úzkym pramienkom stekala po boku zaneseného umývadla a strácala sa s nepravidelne rytmizujúcim zvukom v odtoku.
Zbavila sa šiat, prešla nahá cez obývačku a vstúpila do spálne. Svetlo z ulice vnikalo cez priehľadné závesy na okne, umožňovalo viditeľnosť aspoň na dosah ruky, a keď jej oči trochu privykli, pustila sa už bez tápania k posteli, v ktorej sa pohlo čiesi telo a prevrátilo sa na opačnú stranu, bez slova, bez jedinej známky, že zaregistrovalo Evin príchod, ostalo nehybne ležať tvárou k stavanej skrini, chrbtom k nej. Chvíľu počkala v pozícii sochy, tak sa hrávali ako deti, počula len pravidelný výrazný tlkot svojho srdca, a potom, keď sa telo neozvalo, sa znovu pohla, nahmatala na svojej strane širokej postele nočnú košeľu zloženú pod vankúšom a navliekla si ju cez hlavu. Chcela telo na druhej strane postele ešte pred uložením na spánok osloviť, ale v momente, keď sa jej ruka takmer dotkla ramena vytŕčajúceho spod prikrývky, si to rozmyslela. Stiahla sa na svoju stranu a padla do teritória sna, ktorý si ju rýchlo bez pýtania vzal, unavenú a vyčerpanú po celodennej práci v škole a poslednom doučovaní. Rodina Strnádkových jej zaplatila za vylepšenie profilu dcéry Tatiany, ktorá už urobila
monitoring a prijali ju na strednú školu, a preto už viac nemusí brať od pani Evy špeciálne hodiny, tá dnešná bola posledná, čo pre Evu neznamená len skoršie príchody domov, ale aj menej peňazí do rodinného rozpočtu.
Pokojnú noc prerušovali iba občasné, ale prudké trhnutia jej tela, ktoré sa uvoľnené v spánku nevedelo dokonale upokojiť, ruky a nohy sa náhle rozleteli do strán, len-len že neudreli spiace telo vedľa, po myknutí nasledovala šuchotavá harmónia plachty s krátkym zamrnčaním alebo vzdychom a telo znovu znehybnelo, pripravujúc sa na nový výpad.
Prebralo ju ostré blikanie digitálneho budíka položeného na nočnom stolčeku na úrovni jej tváre, sprevádzané pípaním vysokého tónu v sekundových intervaloch, ani sa nepohla, civela na čísla, ktoré dýchali oranžovým svetlom a nechala budík na seba takto pôsobiť niekoľko dlhých nekonečných minút. Vedela, že telo za jej chrbtom, ktoré v noci ležalo vedľa nej, tam už neleží. A keď cvakla vypínačom malej stolovej lampičky a otočila sa, našla jeho posteľ ako vždy pedantne zastlanú.
V zime sa brieždi neskoro. Posun času. Za tmy do práce. Za tmy z práce. Zastavila pípanie budíka.
Zvonenie. Dlhá široká chodba, besný pohyb tesne pred začatím vyučovania, vreskot a narážanie žiakov do seba, strkanie, nadávky, niektoré učiteľky tomu pomáhajú, okrikujú deti priezviskami, aby ich upokojili a čo najskôr nahnali do učební, a naozaj, zopár žiakov poslúchlo, zopár.
Dve vymaľované dievčatá ostali nepohnute stáť pri sklenenej vitríne s informáciami o možnostiach stredoškolského vzdelania, roztvorené farebné letáky podnikov, lákajúce na odbory klampiar, zámočník, sústružník a zvárač, ďalšie vábili do vojenskej akadémie, do textilky a automobilky so zahraničnými technológiami a možnosťou učiť sa cudzí jazyk, predháňali sa v ponuke, predháňali sa vo vykresľovaní budúcnosti, prišpendlíkované k polystyrénu na zadnej stene vitríny. Dievčatá pri
nich ignorovali výzvu zvonenia aj výzvu učiteliek, hrali svoju hru, nie tú ich, ďalej si prezerali módny časopis, kým im ho Eva nevytrhla z ruky so slovami, že po vyučovaní si poň môžu prísť do jej kabinetu, a vykročila k triede. Zozadu sa jej do chrbta zapichlo slovo Lesba! s malým, ťažko čitateľným výkričníkom, ktorý menšia z dievčat vyslala za Evou, akoby ani nerozumela tomu slovu, ale perfektne zafungovalo. Eve sa zaleskli oči, vyfasovala zase niečo nové. Na škole bola krátko, ale už pochopila, že slovník s podobnými výrazmi a urážkami ešte nedospel ku koncu, že je len pri písmene L, a keď sa detičky dopracujú napríklad k písmenu P, možno už bude mať nervy nadranc a fyzicky im ublíži. Ani sa neotočila, aby si to s nimi vydiskutovala, o to sa pokúšala pol roka, potom zistila, že bez morálnych
ponaučení to ide ľahšie, aj keď tiež len dočasne, deti boli vynaliezavé, vedeli prekonať každú hranicu, ktorú im učitelia stanovili. Ako nadšene vstupovali do týchto zakázaných zón bez povolení, bez pasov a víz, jej bolo jasné už prvý mesiac počas vysokoškolskej praxe. Vtedy sa jej to ešte bytostne nedotýkalo, fasovali to staršie kolegyne ako súčasť platu alebo, presnejšie povedané, taký špeciálny trinásty plat, darček k Vianociam, zabalený, okrášlený stuhou, v ktorom po otvorení pod ozdobenou jedličkou objavili krysu alebo vyškereného netopiera zacvaknutého v drevenom klepci, s venovaním, údernou básničkou, rýmom vrývajúcim sa do hlavy s úškľabkom, perverzitou, akú by prisúdila skôr väzňom z tretej nápravnej skupiny v Leopoldove, a nie žiakom výberovej školy v hlavnom meste,
ale zarážalo ju to iba čiastočne, vo svojom mladíckom entuziazme si nechcela pripustiť, že toto sa bude diať aj jej, plná ideálov si dávala šancu, presviedčala sa, že si udrží disciplínu, že jej niečo také deti robiť nebudú. Veľmi rýchlo ich prestala volať deťmi.