Kniha Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol (Jonasson Jonas) - Jonas Jonasson

Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol (Jonasson Jonas)

V spoločenskej miestnosti domova dôchodcov sa práve začala narodeninová oslava. Akurát sám storočný oslávenec sa tam nemieni...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
13,90€
Zľava 21%
10,98€

Všetko sa to začalo na jeho narodeniny. Allan Karlsson sedí vo svojej izbe v domove dôchodcov a čaká, kým sa začne oslava jeho stých narodenín, o ktorú vôbec nestojí. Prísť má starosta i novinári, no ako sa ukáže, Allan sa na párty nechystá. Pomaly sa vyškriabe v papučiach cez okno svojej izby a dáva sa na útek. Začína sa tak jeho neuveriteľná púť, v ktorej nechýbajú kriminálnici, vraždy, kufrík peňazí ani neschopná polícia.

Počas jeho pikareskných eskapád sa o Allanovi dozvedáme, že sa podieľal na vzniku atómovej bomby, priatelil sa s americkými prezidentmi, ruskými diktátormi a čínskymi vodcami a ako taký svojský severský mix Forresta Gumpa a Alvina Straighta bol súčasťou mnohých kľúčových udalostí dvadsiateho storočia. Európsky hit, ktorý sa stal okamžite bestsellerom pre všetky vekové kategórie, ponúka tony humoru a príbeh, vďaka ktorému sa vo vás rozleje pohoda.

Ukážka textu z knihy


Hulth ďalej dosvedčil, že Karlsson bol skôr na úteku, nie že by mal nejaký konkrétny cieľ cesty. Chcel sa rýchlo dostať z Malmköpingu, smer a spôsob dopravy boli preňho nepodstatné.
Potvrdila to aj Jessica Björkmanová, družka šoféra autobusu Lennarta Ramnéra. Šofér autobusu nemohol byť ešte vypočutý, pretože sa napchal kopou tabletiek na spanie. Ale svedectvo Björkmanovej pôsobilo vierohodne. Karlsson si u Ramnéra kúpil lístok za určitú sumu. Cieľom sa náhodou stala zastávka stanica Byringe. Náhodou. Nie je nijaký dôvod myslieť si, že práve tam na Karlssona niekto alebo niečo čakalo.
Príbeh má však aj ďalšiu časť. Pokladník Hulth si síce nevšimol, či Karlsson pred nástupom do autobusu smerom na Byringe ukradol alebo neukradol kufor, ale bolo mu to okamžite jasné zo zúrivej reakcie pravdepodobného člena zločineckej organizácie Never Again.
Jessica Björkmanová nespomenula nijaký kufor v súvislosti s tým, čo sa jej podarilo dostať zo zdrogovaného druha, ale fax z Eskilstuny uvádzal, že na stanici Byringe vystúpil najprv Karlsson, okolo 15.20 plus mínus nejaké minúty, a potom člen Never Again, asi o štyri hodiny neskôr, a odtiaľ odišli na neznáme miesto. Prvý menovaný, ktorý ťahal za sebou kufor, je sto rokov starý, posledne menovaný je asi o sedemdesiat-sedemdesiatpäť rokov mladší.

Ukážka textu z knihy


Pokiaľ ide o jedlo, súdruh Stalin nebol skúpy. Mali kaviár z lososa a slede a kvasené uhorky a grilovanú zeleninu a boršč a pelmene a palacinky s kaviárom a riečneho pstruha a mäsové závitky a jahňacie kotlety a pirohy so zmrzlinou. K tomu sa podávalo víno rôznych farieb a, pochopiteľne, vodka. A ešte viac vodky.

Za stolom sedel súdruh Stalin, Allan Karlsson z Yxhultu, jadrový fyzik Julij Borisovič Popov, náčelník sovietskej tajnej služby maršal Lavrentij Pavlovič Berija a malý, skoro neviditeľný mladý muž bez mena, bez možnosti jesť alebo piť. Bol to tlmočník, a ten ako ani nejestvoval.

Stalin mal už od začiatku vynikajúcu náladu. Lavrentij Pavlovič vždy všetko dodá! Samozrejme, že sa Stalinovi doniesol ten lapsus s Einsteinom, ale to už je za nami. Einstein (teda ten pravý) má iba svoj mozog, Karlsson však má presné a podrobné znalosti!

Určite to nebude horšie, pretože Karlsson vyzerá byť príjemný chlapík. Porozprával Stalinovi o svojom živote, ale skrátenú verziu. Jeho otec bojoval za socializmus vo Švédsku a potom odišiel do Ruska, v tej istej záležitosti. Skutočne chvályhodné! Syn zase bojoval v španielskej občianskej vojne a Stalin nechcel byť netaktný, tak sa nespýtal, na ktorej strane. Potom odišiel do Ameriky (musel utiecť, predpokladal Stalin) a potom sa náhodou stalo, že skončil v službách aliancie... a to sa dá prepáčiť, Stalin predsa koncom vojny vlastne robil to isté.

Už niekoľko minút po hlavnom chode začal Stalin spievať „Helangårsjunghoppfaderalanlallanlej“ zakaždým, keď nastal čas si pripiť. Allan pochválil Stalinov pekný hlas, na čo Stalin povedal, že v mladosti spieval v zbore a ako sólista vystupoval na svadbách, a aby to dokázal, tak sa postavil a začal poskakovať po podlahe a rozhadzovať rukami a nohami na všetky strany a spieval niečo, čo Allanovi znelo skoro... indicky... ale dobre!

Allan nevedel spievať, uvedomil si, že nevie nič, čo by malo kultúrnu hodnotu, ale nálada vyžadovala, aby prispel niečím viac než Helan går, a v tom zhone si spomenul na báseň od Vernera von Heidenstama, ktorú Allanov učiteľ donútil deti naučiť sa naspamäť už v druhej triede.

A tak si Stalin sadol, zatiaľ čo Allana vstal a povedal:

Švédsko, Švédsko, domovina,
kraj našej túžby, náš domov na zemi.
Tu spievajú pramene, tam vojská osvetlené ohňom
a skutky sa stali príbehom, ale ruka v ruke
prisahá tvoj ľud ako v minulosti slovami vernosti.

Allan ako osemročný nerozumel tomu, čo recitoval, a keď to teraz recitoval znova, s pôsobivým prednesom, uvedomil si, že to nechápe ani po tridsiatich siedmich rokoch. Ale to, čo recitoval, recitoval po švédsky, takže rusko-anglický, nejestvujúci tlmočník ticho sedel na stoličke a jestvoval menej ako inokedy.

Preto Alan povedal (keď sa potlesk utíšil), že recitoval Vernera von Heidestama. Možno by Allan zatajil túto informáciu alebo trochu upravil pravdu, keby vedel, ako bude súdruh Stalin reagovať.

Išlo o to, že súdruh Stalin bol spočiatku básnik, veľmi nadaný básnik. Duch doby však z neho urobil revolucionára; nech sa to zdá ako poetické, Stalin sa stále zaujímal o poéziu a poznal súčasných popredných básnikov.

Ako na just Vernera von Heidenstama poznal Stalin veľmi dobre. A na rozdiel od Allana vedel o láske Vernera von Heidenstama k – Nemecku. Táto láska bola opätovaná. Hitlerova pravá ruka, Rudolf Hess, v tridsiatych rokoch navštívil Heidenstama doma a hneď potom získal Heidenstam čestný doktorát na univerzite v Heidelbergu.

Toto všetko dramaticky zmenilo náladu súdruha Stalina.
– Sedí tu pán Karlsson a uráža štedrého hostiteľa, ktorý ho prijal s otvorenou náručou? – spýtal sa Stalin.

Allan ho uistil, že nie. Ak pána Stalina pobúril ten Heidenstam, tak sa Allan veľmi ospravedlňuje. To že Heidenstam zomrel už pred mnohými rokmi, by možno mohlo byť v tomto prípade útechou.
– A to „sjunghoppfaderallanlallanlej“, čo to vlastne znamená? Je to pozdrav nepriateľov revolúcie, ktorý ste samotného Stalina nechali vysloviť? – spýtal sa Stalin, ktorý, keď bol rozčúlený, hovoril o sebe vždy v tretej osobe.

Allan odpovedal, že by potreboval čas na premyslenie, aby preložil „sjunghoppfaderallanlallanlej“ do angličtiny, ale pán Stalin môže byť pokojný, lebo to nie je nič iné ako radostné zvolanie.
– Radostné zvolanie? Opakoval súdruh Stalin zvýšeným hlasom. – Myslí si pán Karlsson, že Stalin vyzerá radostne?

Allana už pomaly Stalinova vzťahovačnosť unavovala. Chlap mal úplne červené líca, taký bol pobúrený, a v podstate pre nič. Stalin pokračoval:
– A ako to bolo s tou španielskou občianskou vojnou? Možno by bolo lepšie spýtať sa pána Heidenstamského maršala, na ktorej strane bojoval?

Čo má šiesty zmysel, bastard? premýšľal Allan. No bol už nanajvýš rozčúlený, takže mu pokojne môže rovno povedať, ako to bolo.
– Vlastne som nebojoval, pán Stalin, ale najskôr som pomáhal republikánom, než som ku koncu trochu náhodou zmenil stranu a stal som sa dobrým priateľom generála Franca.

– Generála Franca? – skríkol Stalin a vstal tak prudko, že stolička za ním spadla.
Zrejme sa vedel ešte väčšmi rozčúliť. V Allanovom na udalosti bohatom živote sa už niekoľko ráz stalo, že niekto na neho reval, ale on nikdy neodpovedal revom a nemienil to urobiť ani teraz voči Stalinovi. To však neznamenalo, že sa ho to nedotklo. Naopak, veľmi rýchlo sa mu ten malý krikľúň na druhej strane stola sprotivil. Allan sa rozhodol prejsť do protiútoku, svojím vlastným spôsobom.

– Nielen to, pán Stalin. Bol som aj v Číne, aby som bojoval proti Mao Ce-tungovi, potom som odišiel do Iránu, kde som prekazil atentát na Churchilla.
– Churchilla? Tú tučnú sviňu? – kričal Stalin.
Stalin na sekundu prestal, aby do seba kopol veľký pohár vodky. Allan sa na neho závistlivo pozeral, tiež by bol rád, keby mu opäť naliali, ale možno teraz nebola tá pravá chvíľa o to požiadať.

Maršal Berija a Julij Borisovič mlčali. Mali však rozdielny výraz v tvári. Zatiaľ čo Berija sa pozeral na Allana namosúrene, Julij sa tváril iba nešťastne.
Po vypití vodky sa Stalin otriasol a znížil hlas skoro na normálnu úroveň. Ale stále bol rozčúlený.
– Pochopil to Stalin správne? – opýtal sa Stalin. – Stáli ste na Francovej strane, bojovali ste proti súdruhovi Maovi, vy... zachránili ste život tej svini v Londýne a vložili ste najsmrteľnejšie zbrane na svete do rúk zaprisahaných kapitalistov v USA.
– Súdruh Stalin to celé možno trochu vyhrotil, ale v podstate je to správne. Môj otec sa napokon pripojil k cárovi, to bolo posledné, čo urobil, to si tiež môže pán Stalin pridať proti mne.
– To by som, dočerta, mohol, – zamumlal Stalin a v hneve zabudol hovoriť v tretej osobe.
– A vy ste teraz tu, aby ste sa predali sovietskemu socializmu? Stotisíc dolárov, to je cena za vašu dušu? Alebo sa cena v priebehu večera zvýšila?

Allan práve stratil chuť pomáhať. Aj keď bol Julij stále dobrý muž a najmä on potreboval pomôcť. Ale nešlo prehliadnuť to, že výsledok Julijovej práce skončí v rukách súdruha Stalina, a to teda nebol nijaký kamarát. Naopak, zdalo sa, že je labilný a bolo by pravdepodobne lepšie, keby sa s tou bombou nemohol hrať.

– Nó, – povedal Allan, – už od začiatku nešlo o pen...
Viac nestihol povedať, pretože Stalin znova vybuchol.
– Čo si o sebe myslíš, ty skurvený potkan? – skríkol Stalin. – Myslíš si, že ty, predstaviteľ fašizmu, hnusného amerického kapitalizmu, všetkého, čím Stalin na celom svete najviac pohŕda, že ty, ty, môžeš prísť do Kremľa, do Kremľa, a vyjednávať so Stalinom, vyjednávať so Stalinom?
– Prečo všetko dvakrát opakujete? – zaujímalo Allana, zatiaľ čo Stalin pokračoval: – Sovietsky zväz je pripravený ísť znova bojovať, to by si mal vedieť! Bude vojna, nevyhnutne bude vojna, až bude americký imperializmus zničený.
– Ak to hovoríte vy, – povedal Allan.
– Na to, aby sme bojovali a vyhrali, nepotrebujeme tvoju skurvenú atómovú bombu! Potrebujeme socialistické duše a srdcia! Ten, kto vie, že nemôže byť nikdy porazený, nebude nikdy porazený!
– Pokiaľ naňho niekto nezhodí atómovú bombu, – povedal Allan.
– Rozdrvím kapitalizmus! Počuješ! Rozdrvím každého jedného kapitalistu! A začnem tebou, ty pes, ak mi nepomôžeš s bombou!

Allan konštatoval, že v priebehu niekoľkých minút sa stal aj potkanom, aj psom. A že Stalin určite nie je celkom zdravý, pretože sa teraz zrejme rozhodol využiť Allanove služby tak či tak.

No Allan tam nechcel iba sedieť a počúvať tie drzosti. Prišiel do Moskvy, aby pomohol, nie aby ho kritizovali.
– Rozmýšľam o jednej veci, – povedal Allan.
– Čo? – nahnevane sa spýtal Stalin.
– Nechceli by ste si oholiť tie fúzy?
Tým sa večera skončila, pretože tlmočník omdlel.

Originálny názov: Hundraaringen som klev ut genom Fönstret och försvann Jazyk: slovenský Rok vydania: 2013 Rozmer: 155×234 mm ISBN: 9788055135083 Počet strán: 328 Väzba: pevná