Od detstva som nechcel byť sám sebou. Chcel som byť ako Marco Cancelli, hoci som sa Marcoví Cancellimu ani nepáčil. Chodil som ako on, hovoril som ako on, zapísal som sa na tú istú strednú školu ako on.
No potom sa Marco Cancelli zmenil. Začal sa motať okolo Gianniho Ferrariho. Miatlo ma to. A tak som teda začal chodiť a hovoriť ako Marco Cancelli, ktorý chodil a hovoril ako Gianni Ferrari.
Zakrátko som si však uvedomil, že Gianni Ferrari chodí a rozpráva ako Carlo Alvoni. A Carlo Alvoni chodil a rozprával ako Alberto Sabina.
Takže som chodil a rozprával imitujúc Marca Cancelliho, ktorý napodobňoval Gianniho Ferrariho. Ten zasa robil všetko ako Carlo Alvoni, ktorý sa snažil chodiť a rozprávať ako Alberto Sabina. A čo myslíte, koho napodobňoval v chodení a rozprávaní Alberto Sabina?
Spomedzi všetkých ľudí práve Dada Celliniho, toho chudáka, ktorý chodil a rozprával ako ja!
„Keď zomrieme a pôjdeme do neba, stretneme sa s naším Stvoriteľom. On sa ťa však nespýta, prečo si sa nestal mesiášom, prečo si nevynašiel liek na to alebo ono. Jediné, čo sa ťa v tej rozhodujúcej chvíli opýta, bude: ,Prečo si sa nestal sám sebou?"' (E. Wiesel)
