Zatmenie
Stephenie Meyerová (slovenský jazyk)

Kúpil(a) Jana pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Jana pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Jana pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Jana pár sekúnd dozadu

Kúpil(a) Jana pár sekúnd dozadu

pointa?“ pripomenula som mu.
„Využi svoju novú vo¾nos� na to, aby si sa stretla aj s inými kamarátmi. Udržuj rovnováhu.“
Pomaly som prikývla. „Rovnováha je fajn. Mám aj nejaké konkrétne termíny, ktoré treba dodrža�?“
Zatváril sa podráždene a pokrútil hlavou. „Nebudem ti to komplikova�. Len nezabúdaj na svojich kamarátov...“
S touto dilemou som sa už aj sama pasovala. Moji kamaráti. ¼udia, ktorých v záujme ich vlastnej bezpeènosti po maturitách nikdy viac neuvidím.
Tak akým smerom by som sa mala ubera�? By� s nimi, kým môžem? Alebo sa zaèa� od nich izolova� už teraz, aby to bol pozvo¾ný proces? Pri pomyslení na tú druhú alternatívu som sa zachvela.
„... hlavne na Jacoba,“ dodal Charlie skôr, ako som si to celé stihla ïalej premyslie�.
Tak to je ešte väèšia dilema. Chví¾u mi trvalo, než som našla tie správne slová. „S Jacobom to asi bude... zložité.“
„Bella, Blackovci sú prakticky ako naša rodina,“ povedal opä� vážnym a otcovským hlasom. „A Jacob bol tvoj ve¾mi, ve¾mi dobrý kamarát.“
„Ja viem.“
„To ti vôbec nechýba?“ opýtal sa znièene Charlie.
Zrazu akoby som mala v hrdle hrèu; musela som si dvakrát odkaš¾a�, aby som mohla odpoveda�. „Áno, chýba mi,“ pripustila som so sklopenými oèami. „Ve¾mi mi chýba.“
„Tak preèo je to zložité?“
Nieèo také som mu nemohla proste vysvetli�. Bolo proti pravidlám, aby obyèajní ¾udia – ¾udské bytosti ako ja a Charlie – vedeli o nepoznanom svete plnom mýtov a netvorov, ktorý existoval okolo nás v utajení. Ja som o tom svete vedela všetko – a vïaka tomu mám teraz celú kopu problémov. Nemienim do nich zatiahnu� aj Charlieho.
„S Jacobom máme malý... konflikt,“ zaèala som pomaly. „Konflikt oh¾adne priate¾stva, chápeš. Nie vždy Jakovi staèí iba priate¾stvo.“ Vo svojom vysvetlení som nezachádzala do detailov, ktoré sú síce pravdivé, no nepodstatné, najmä v porovnaní s tým, ako zaryto Jacobova svorka vlkolakov neznáša Edwardovu upíriu rodinu – a tým pádom aj mòa, keïže som pevne rozhodnutá patri� do tejto rodiny. Nieèo také sa nedá vybavi� posielaním odkazov, no on mi proste nedvíha telefón. A so svojim plánom, že by som sa sama porozprávala s vlkolakom, som u upírov vôbec neuspela.
„Žeby Edwardovi vadilo trochu zdravej konkurencie?“ ozval sa Charlie sarkastickým tónom.
Oplatila som mu to škaredým poh¾adom. „Žiadna konkurencia neexistuje.“
„Keï sa Jacobovi takto vyhýbaš, zraòuješ jeho city. Radšej by bol s tebou aspoò kamarát, to je lepšie ako niè.“
Aha, takže zrazu sa ja vyhýbam jemu?
„Som si celkom istá, že Jacob vôbec nemá záujem o kamarátstvo.“ Tie slová ma v ústach pálili. „Ako si na to vôbec prišiel?“
Zrazu sa Charlie zatváril zahanbene. „Možno sme sa o tom dnes bavili s Billym...“
„Vy dvaja s Billym klebetíte ako babky na trhu,“ namietla som a zabodla som vidlièku do stuhnutých špagiet na tanieri.
„Billy si robí o Jacoba starosti,“ povedal Charlie. „Jake teraz prežíva dos� �ažké obdobie... Má depresie.“
Strhla som sa, ale oèi som naïalej upierala na kôpku cestovín.
„A okrem toho, ty si vždy bola taká š�astná, keï si bola s Jacobom.“ Charlie si vzdychol.
„Ja som š�astná teraz,“ zúrivo som zavrèala cez zuby.
Nesúlad medzi obsahom mojich slov a tónom, akým som ich vyslovila, prelomil napätú situáciu. Charlie sa rozosmial a ja som sa pridala.
„Dobre, dobre,“ súhlasila som. „Tak teda rovnováha.“
„A Jacob,“ trval na svojom.
„Pokúsim sa.“
„Dobre. Bella, hlavne nájdi tú rovnováhu. Aha, ozaj, došla ti nejaká pošta,“ povedal Charlie a tým tému nekompromisne uzavrel. „Máš ju pri sporáku.“
Ani som sa nepohla, myšlienky sa mi vírili okolo Jacobovho mena. Najskôr to bude nejaká nevyžiadaná pošta; balíèek od mamy mi došiel iba vèera a niè iné neèakám.
Charlie odsunul stolièku od stola, vstal a pona�ahoval sa. Odniesol svoj tanier do drezu, ale ešte než pustil vodu a dal sa do umývania, zastavil sa a hodil mi hrubú obálku. List sa kåzal po stole, až mi buchol do lak�a.
„Ehm, vïaka,“ zašomrala som, jeho nasadenie ma vyviedlo z miery. Vtom som zbadala adresu odosielate¾a – list poslali z juhovýchodnej poboèky Aljašskej univerzity. „To bolo rýchle. Mala som pocit, že aj na tejto som prepásla termín.“
Charlie sa zasmial.
Otoèila som obálku a potom som sa naòho zamraèila. „Je otvorená.“
„Bol som zvedavý.“
„Pán šerif, ja som šokovaná. To je federálny zloèin.“
„Ale, len si to preèítaj.“
Vytiahla som list a poskladaný rozvrh kurzov.
„Gratulujem,“ povedal ešte než som stihla nieèo z toho preèíta�. „Prvá škola, èo �a prijala.“
„Ïakujem, oci.“
„Mali by sme sa porozpráva� o školnom. Mám nieèo nasporené.“
„Hej, niè také. Ocko, na tvoj dôchodok nesiahnem. Mám svoje úspory na školu.“ To èo zostalo – a ani na zaèiatku tam toho ve¾a nebolo.
Charlie sa zamraèil. „Tieto miesta bývajú pekne drahé, Bells. Chcem ti pomôc�. Nemusíš chodi� až na Aljašku len kvôli tomu, že je to lacnejšie.“
Vôbec to nebolo lacnejšie. Ale bolo to dos� ïaleko a v Juneau mávajú v priemere tristodvadsa�jeden zamraèených dní v roku. Vzdialenos� bola moja podmienka, poèasie Edwardova.
„Mám dos� peòazí. Okrem toho, existujú aj rôzne finanèné podpory. Pôžièka sa dá ¾ahko získa�.“ Dúfala som, že môj blaf nebol príliš okatý. Ešte som si o týchto veciach ve¾a nezis�ovala.
„No...“ zaèal Charlie, ale potom zavrel ústa a pozrel sa inam.
„No èo?“
„Niè. Len som...“ Zamraèil sa. „Rozmýš¾al som... aké má Edward plány na budúci rok?“
„Aha.“
„Takže?“
Zachránilo ma rýchle zaklopanie na dvere. Charlie prevrátil oèi a ja som vyskoèila na rovné nohy.
„Idem!“ zakrièala som, zatia¾ èo Charlie èosi zamrmlal – znelo to ako „Choï preè.“ Nevšímala som si ho a išla som Edwardovi otvori�.
Prudko som rozrazila dvere – celá trápne dychtivá – a tam stál on, môj osobný zázrak.
Ani po èase som nezostala imúnna voèi jeho dokonalej tvári a s urèitos�ou som vedela, že ani jeho ïalšie stránky nebudem nikdy bra� ako samozrejmos�. Oèami som kåzala po jeho bledých, bielych èrtách: po tvrdej hrane sánky, mäkších krivkách plných pier, ktoré sa teraz roztiahli do úsmevu, po rovnej linke nosa, ostrom uhle lícnych kostí, hladkom mramorovom èele, sèasti zakrytom rozstrapatenými bronzovými vlasmi, ktoré mu na daždi trochu stmavli...
Jeho oèi som si nechala nakoniec, pretože som vedela, že len èo sa mu do nich pozriem, ve¾mi pravdepodobne stratím ni� myšlienok. Sú ve¾ké, hrejivé, ako z èíreho zlata a orámované hustými èiernymi mihalnicami. Vždy, keï som sa mu pozrela do oèí, cítila som sa akosi neobyèajne – akoby sa mi kosti menili na špongiu. Tiež sa mi trochu zatoèila hlava, ale to mohlo by� pre to, že som zabudla dýcha�. Opä�.
Bola to tvár, za akú by každý mužský model na svete zapredal svoju dušu. Pochopite¾ne, taká by zrejme aj bola jej skutoèná cena: jedna duša.
Nie. Tomu neverím. Cítim sa previnilo, že mi to vôbec napadlo a ako zvyèajne som rada, že som jediná osoba, ktorej myšlienky ostávajú pre Edwarda záhadou.
Natiahla som k nemu ruku a vzdychla som, keï sa svojimi chladnými prstami dotkol mojich. Pri jeho dotyku sa mi zvláštne u¾avilo – akoby som mala bolesti a odrazu ustúpili.
„Ahoj.“ Pousmiala som sa, ako nemiestne môj pozdrav vyznel.
Zdvihol naše prepletené ruky a pohladil ma chrbtom dlane po líci. „Aké si mala popoludnie?“
„Pomalé.“
„Ja takisto.“
Pritiahol si moje zápästie k tvári, ruky sme mali stále prepletené. Privrel oèi, keï mi nosom skåzol po pokožke a jemne sa pousmial. Vychutnáva si buket, a odoláva vínu, ako mi sám kedysi povedal.
Viem, že vôòa mojej krvi – ktorá mu vonia ove¾a sladšie ako hocaká iná, asi ako alkoholikovi zavonia víno na rozdiel od vody – mu spôsobuje skutoènú boles�, pretože v òom vyvoláva spa¾ujúci smäd. No už sa jej tak nestráni ako kedysi. Sotva si dokážem predstavi�, aké herkulovské úsilie sa skrýva za týmto prostým gestom.
Zarmucovalo ma, že sa musí tak ve¾mi premáha�. Utešovala som sa myšlienkou, že už mu nebudem dlho spôsobova� takéto muky.
Vtom som zaèula, že sa k nám blíži Charlie a dupe, aby vyjadril svoju zvyèajnú nevô¾u s naším hos�om. Edward okamžite otvoril oèi a spustil naše ruky, ale nechal ich prepletené.
„Dobrý veèer, Charlie.“ Edward bol vždy dokonale slušný, hoci Charlie si to vôbec nezaslúžil.
Charlie pohàdavo odfrkol a ostal tam stá� so založenými rukami. V poslednej dobe svoj rodièovský doh¾ad preháòa do extrémov.
„Priniesol som ïalších pár prihlášok,“ oznámil Edward a ukázal mi napchanú žltú obálku. Okolo malíèka mal ako prsteò omotanú rolku poštových známok.
Zaúpela som. Je vôbec možné, že existujú univerzity, na ktoré ma ešte neprinútil prihlási� sa? A ako vždy dokáže nájs� tieto mimoriadne termíny? Veï už je ve¾mi pokroèilý dátum.
Usmial sa, ako keby mi vedel èíta� myšlienky; zrejme sa mi ve¾mi jasne odrážali na tvári. „Ešte stále je zopár termínov k dispozícii. A na pár miestach sú ochotní spravi� výnimku.“
Viem si predstavi�, èo ich k takýmto výnimkám motivovalo. Aj tie príslušné sumy peòazí.
Edward sa na mojom výraze zasmial.
„Ideme na to?“ opýtal sa a vliekol ma ku kuchynskému stolu.
Charlie si odfukol a pobral sa za nami, hoci dnes veèer sa na náš program môže sotva s�ažova�. Sám ma každý deò otravuje, aby som sa rozhodla, kam pôjdem na vysokú.
Rýchlo som upratala stôl a Edward zatia¾ rovnal kôpku formulárov, ktorá mi až naháòala strach. Keï som prekladala Búrlivé výšiny na pult, zdvihol jedno oboèie. Bolo mi jasné, èo si myslí, ale než stihol nieèo poveda�, Charlie ho predbehol.
„Keï už hovoríme o prihláškach na vysokú, Edward,“ povedal ešte nev¾údnejšie – snažil sa nehovori� priamo na Edwarda, a keï už musel, iba mu to zhoršilo aj tak zlú náladu. „S Bellou sme sa práve bavili o budúcom roku. Už si sa rozhodol, kam pôjdeš na školu?“
Edward sa na Charlieho usmial a odpovedal priate¾ským hlasom. „Zatia¾ nie. Na pár škôl ma už prijali, ale stále zvažujem možnosti.“
„Kam �a prijali?“ naliehal Charlie.
„Syracuse... Harvard... Dartmouth... a dnes mi prišlo potvrdenie o prijatí na juhovýchodnú Aljašskú.“ Edward nepatrne pootoèil hlavu nabok, aby na mòa mohol žmurknú�. Už-už som sa chcela rozosmia�.
„Harvard? Dartmouth?“ šomral Charlie, nemohol skrýva�, ako to naòho zapôsobilo. „No, to je pekné... to už nieèo znamená. Hej, ale tá Aljašská... nad tou by si hádam neuvažoval, keï môžeš ís� na tie najlepšie univerzity. Chcem poveda�, tvoj otec by urèite chcel, aby si...“
„Carlisle nemá voèi mojim rozhodnutiam námietky,“ odvetil pokojne Edward.
„Pche.“
„Edward, vieš ty èo?“ nadšene som sa opýtala, hrala som spolu s ním.
„Èo, Bella?“
Ukázala som na hrubú obálku na pulte. „Aj mne práve prišlo, že ma prijali na Aljašskú univerzitu!“
„Gratulujem!“ Usmial sa. „To je ale náhoda.“
Charlie prižmúril oèi a zazeral raz na jedného, raz na druhého. „Fajn,“ zašomral po chvíli. „Bella, ja si idem pozrie� zápas. Do pol desiatej.“
To bolo jeho obvyklé upozornenie na rozlúèku.
„Ehm, ocko? Spomínaš si na ten nedávny rozhovor o mojej slobode...?“
Vzdychol si. „Dobre. Tak teda do pol jedenástej. Ale cez pracovný týždeò máš stále zákaz vychádzania.“
„Bella už nemá domáce väzenie?“ spýtal sa Edward. Aj keï som vedela, že v skutoènosti ho to neprekvapilo, v jeho náhle vzrušenom hlase sa neozval jediný falošný tón.
„Podmieneène,“ opravil ho Charlie cez zuby. „Èo teba do toho?“
Zamraèila som sa naòho, ale nevšimol si to.
„Dobre vedie�,“ povedal Edward. „Alice zháòa spoloènos� na nákupy a Bella by urèite rada videla svetlá ve¾komesta.“ Usmial sa na mòa.
No Charlie zavrèal, „Nie!“ a tvár mu úplne oèervenela.
„Ocko! V èom je problém?“
Musel sa premáha�, aby nezatínal zuby. „Nechcem, aby si teraz chodila do Seattlu.“
„Ha?“
„Hovoril som ti, èo písali v novinách – v Seattli sa potuluje nejaký vraždiaci gang a ja chcem, aby si sa tomu mestu vyhýbala, jasné?“
Prevrátila som oèi. „Ocko, to ma skôr zasiahne blesk, než že by som práve za ten jeden deò v Seattli...“
„Nie, to je v poriadku, Charlie,“ povedal Edward a skoèil mi do reèi. „Nemal som na mysli Seattle. Vlastne skôr Portland. Ani ja by som Bellu do Seattlu nepustil. Samozrejme, že nie.“
Neveriacky som sa naòho pozrela, ale v rukách už držal Charlieho noviny a pozorne èítal prednú stranu.
Urèite sa iba snažil môjho otca uchlácholi�. Predstava, že by ma mohli ohrozi� nejakí ¾udia, hoci aj tí najvražednejší, kým som bola s Alice alebo Edwardom, bola totálne komická.
Zabralo to. Charlie sa ešte sekundu díval na Edwarda a potom pokrèil plecami. „Fajn.“ Hrdo odkráèal do obývaèky, už mal trochu naponáhlo – asi nechcel zmeška� zaèiatok zápasu.
Poèkala som, kým zapne telku, aby ma nemohol poèu�.
„Èo...,“ zaèala som.
„Vydrž,“ povedal Edward a ani nezdvihol zrak od novín. Oèi upieral na stránku a po stole mi posunul prvú prihlášku. „Myslím, že pri tejto môžeš použi� eseje, èo už máš hotové. Sú tam tie isté otázky.“
Charlie nás teda ešte stále poèúva. Vzdychla som si a zaèala som vypåòa� informácie, ktoré sa neustále opakujú: meno, bydlisko, stav... Po pár minútach som zdvihla hlavu, ale Edward iba zamyslene h¾adel von oknom. Keï som sa znova sklonila nad prihlášku, po prvý raz som si všimla názov školy.
Zafuèala som a odstrèila som papiere nabok.
„Bella?“
„Edward, nežartuj. Dartmouth?“
Edward zdvihol odhodenú prihlášku a znova ju jemne položil predo mòa. „V New Hampshire by sa ti urèite páèilo,“ povedal. „Pre mòa tam majú širokú ponuku veèerných kurzov a pre dychtivých turistov sú tam ve¾mi príjemné lesy. Bohaté na divú zver.“ Vytiahol na mòa svoj lišiacky úsmev, vedel, že tomu nedokážem odola�.

Èíta� ïalej

Skryt text