✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Dvadsiateho druhého novembra 1963 zazneli v Dallase tri výstrely, prezident Kennedy padol mŕtvy a svet sa zmenil. Čo keby ste dostali možnosť tomu zabrániť? Stephen King tentoraz berie čitateľov na neuveriteľnú cestu do minulosti. Jake Epping, tridsaťpäťročný učiteľ angličtiny z mestečka Lisbon Falls v štáte Maine, si privyrába vyučovaním v kurzoch pre dospelých. Požiada svojich študentov, aby napísali slohovú prácu o udalosti, ktorá zmenila ich život. Pri jednej z nich mu vyhŕknu slzy – číta srdcervúci príbeh o tom, ako sa raz večer pred vyše polstoročím vrátil otec Harryho Dunninga domov a kladivom zabil jeho matku, sestru aj dvoch bratov. Jake si pri čítaní tejto slohovej práce uvedomí, že dejiny – Harryho aj tie veľké americké – sa často zvrtnú na maličkosti... Onedlho mu jeho známy Al, majiteľ miestnej reštaurácie, prezradí tajomstvo. V jeho špajze sa nachádza brána do minulosti, do konkrétneho dňa v roku 1958. Al prehovorí Jaka, aby sa podujal na misiu, ktorej zasvätil veľkú časť života – zabrániť atentátu na Kennedyho. Tak sa začína Jakov nový život v minulosti. Stáva sa z neho George Amberson v ére Kennedyovcov, Elvisa Presleyho, veľkých amerických áut a všadeprítomného cigaretového dymu. Každá zákruta na ceste časom, zo škaredého malomesta Derry (kde musí Jake vyriešiť záležitosť s Dunningovcami) do milého mestečka Jodie v Texase, kde sa Jake nebezpečne zamiluje, ho vedie k samotárovi a čudákovi menom Lee Harvey Oswald a do Dallasu, kde sa minulosť stáva až neznesiteľne napínavou a kde sa dejiny už vôbec nemôžu nazývať dejinami. Z anglického originálu 11 22 63 (SCRIBNER, a Division of Simon & Schuster, Inc., 1230 Avenue of the Americas, New York 2011) preložili Marína Gálisová a Vladislav Gális.
Ukážka textu z knihy
V polovici prvej strany ma zaštípali oči a zložil som verné červené pero. Pri tej časti, keď opisoval, ako zaliezol pod posteľ a krv mu stekala do očí (aj do hrdla my stekala a bola hnusná), tam som sa rozplakal – Christy by na mňa bola hrdá. Dočítal som to do konca, nespravil som ani jednu opravu a utieral si oči, aby mi slzy nepadali na stránky, ktoré ho očividne stáli toľko námahy. Myslel som si o ňom, že je pomalší ako ostatní, možno tak pol kroka pred štádiom, ktoré sa kedysi označovalo za „vzdelávateľne zaostalého“? Nuž, Boh je svedkom, že to nebolo bezdôvodné, však? A bezdôvodné nebolo ani jeho krívanie. Vlastne bol zázrak, že žil. Ale žil. Bol to milý človek, ktorý sa na každého usmial a na deti nikdy nekričal. Milý človek, ktorý prešiel peklom a teraz sa usiloval – pokorne a s nádejou, ako to väčšinou býva – o stredoškolské vzdelanie. A napriek tomu zostane do konca života školníkom, chlapíkom v zelených alebo hnedých montérkach, buď s metlou, alebo s nožom na tmel, ktorý nosieva v zadnom vrecku a podchvíľou ním z dlážky oškrabáva prilepené žuvačky. Možno kedysi mohol byť niečím iným, no jednej noci sa mu život zvrtol a teraz je z neho len chlapík v pracovnom oblečení, ktorého decká prezývajú Žabiak, pretože pri chôdzi smiešne poskakuje.
