✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Sibír v roku 1919: sekta kastrátov, kanibali a československé légie. Výborne napísaný historický román nominovaný na Bookerovu cenu.
James Meek, britský spisovateľ a publicista vo svojom sibírskom románe opisuje roky ruskej revolúcie v mestečku obsadenom československými légiami, ktoré očakáva útok boľševikov blížiacich sa po Transsibírskej magistrále. Záhadný Samarin, hlavná z postáv románu do tohto mesta prichádza s príbehom o svojom úteku z pracovného tábora za polárnym kruhom a postupne odhaľuje svoju skutočnú podstatu.
Meekov román je verný historickým udalostiam. Odohráva sa v roku 1919, keď sa Rusko zmietalo v občianskej vojne medzi komunistickými červenými a monarchistickými bielymi. Dejiskom je odľahlé sibírske mestečko Jazyk, kde sa po svojej veľkej ceste z Rakúsko-Uhorskej monarchie dostali aj československí vojaci. Zostali tam ako odpadky v veľkej vojnovej kuchyne. Zvyšky, na ktoré novo vzniknutá Československá republika pravdepodobne zabudla.
Československí vojaci sa snažia zorientovať v novej situácii a skutočnosť, že zostali v meste, ktoré obývajú členovia zvláštnej kresťanskej sekty kastrátov, okolo ktorého sa neustále obšmietajú trestanci z cárových táborov na Sibíri, im život nijakým spôsobom neuľahčuje. Každodenná nerozhodnosť, túžba vrátiť sa domov a skutočnosť a fanatici schopní v mene lásky či nenávisti úplne absurdných skutkov, ich postupne privádzajú do šialenstva.
Ukážka textu z knihy
Poručík Josef Mutz z československých légií v Rusku sedel za stolom vo svojej izbe a pri svetle petrolejovej lampy niečo vyrýval ostrým dlátom do doštičky z čerešňového dreva. Takmer každú minútu si s nosom nalepeným na doštičku prezrel, čo vyryl a porovnal to s rozmazanou fotografiou Tomáša Masaryka vystrihnutou z novín. Zo svojej rytiny sfúkol jemné piliny a odtlačil ju do vankúšika s tušom. Z hŕby pred sebou vytiahol malý obdĺžnikový kus modrého papiera. Na papieri boli v ruštine, češtine a latinčine napísané slová Prvá jazycká slovanská socialistická sibírska banka: jedna miliarda korún a číslo. Mutz dýchol na doštičku a pritlačil ju na voľné miesto na papieri. Obraz prvého prezidenta Československa začal schnúť na bankovke. Masarykove okuliare sa na odtlačku rozmazali, ale jemné linky jeho vrások okolo očí zostali zachované a Mutzovi sa podarilo zachytiť vzdialený úsmev ukrytý pod briadkou, s ktorým prezident celé desaťročia načúval, kým blázni rozprávali. Mutz si zobral dláto s tenkým hrotom a pustil sa do opravy okuliarov. Hlavné bolo, aby Masaryk nevyzeral, akoby jeho okuliare boli tmavé. Na Mutzových bankovkách sú oči dobrých mužov vždy zreteľné.
Poručíkova výrobňa peňazí pozostávala z veľkej police s malými priehradkami postavenej vedľa stola, na spodku ktorej bola pribitá doska stolovej hry backgammon, postriekaná nezmazateľnými škvrnami od mozgu ľavicového socialistického revolucionára Čupkina. Jeho hlavu zasiahla guľka práve vo chvíli, keď ho Mutz išiel v tejto hre poraziť, čo nebolo nijako nezvyčajné, hoci Čupkin odmietal uznať akúkoľvek minulú prehru. Táto tvrdohlavosť prestúpila každú jednu nervovú bunku. A snažiť sa ju prekonať zmývaním škvŕn pieskom a vodou bolo rovnako zbytočné ako pokúšať sa, aby Čupkin ešte zaživa zmenil názor na úlohu buržoázie v triednom boji. V tejto doske boli uložené Mutzove dlátka a násady. Priehradky na polici dokumentovali krátku históriu inflácie v Jazyku spravovanom českým stanným právom a boli v nich naukladané bankovky v hodnote od jeden po sto miliónov korún spolu s príslušnými drevenými doštičkami. Priehradka s jednokorunovými bankovkami bola takmer prázdna. Vydržali celé dva mesiace, kým sa Mutzovi darilo Matulu presviedčať, že hodnota vytlačených peňazí musí byť previazaná s množstvom jedla v okrese. Tieto opotrebované bankovky, zodreté používaním, stratili všetku hodnotu. Mutz vybral doštičku na tlač jednej koruny a končekmi prstov prešiel po jemných žliabkoch. Tak dávno nebola použitá, že zaschnutý tuš sa už nedal odtlačiť. Mutz si vybral prázdny papier, doštičku natrel tušom a vyrobil novú bankovku. Na obrázku, ktorý pre jednokorunovú bankovku navrhol, bola žena predstavujúca Slobodu. Ak by slovo Sloboda nebolo pod jej obrázkom napísané, pripomínala by viac nejakú slávnu, či aspoň skutočnú ženu než symbol, pretože Mutz nenakreslil celú postavu prekračujúcu barikády, ale len hlavu a plecia. Bola prostovlasá a husté spletené vlasy mala zaviazané na zátylku. Mala špicatý nos a vrchnú pekne nakreslenú peru plnšiu než mierne vyhrnutú spodnú. Dívala sa z bankovky na jej majiteľa okrúhlymi tmavými očami, ktorými pozorovala svet už veľmi dlho a s potešením sa bavila na tejto komédii. Aj keď sa už nebolo na čom smiať, vyzerala, akoby od tohto predstavenia nebola schopná odtrhnúť oči.
Mutz sa chvíľu pozeral na Slobodu a tvár mu blčala. Studenými prstami si pomasíroval teplé svaly na krku, jednokorunovú bankovku si vložil do vrecka na košeli a jednomiliardovú medzi pery, postavil sa a začal upratovať veci na svojej posteli. Mamutie zuby, biele kly veľké ako tehly položil na zem, na policu vyložil kufríky so svojou zbierkou sibírskych nočných motýľov, roztriedil podľa dátumu kopu kresieb boľševickej propagandy a založil osnovu správy o geologickom podloží horného Jeniseja medzi podobné poznámky do kufríka pri dverách. Ľahol si na posteľ a miliardovú bankovku si prezeral oproti svetlu. Žiadna vodotlač. V Prahe teraz určite používajú nové československé peniaze s vodotlačou. A s oveľa menším počtom núl. Jedného dňa, kiežby už svitol, vystúpi v Prahe z vlaku stovka mužov v otrhaných uniformách a zamieri do krčmy. Pre okoloidúcich v oblekoch a ženy v nových šatách, ktorí sa na ulici zastavia, aby sa na vojakov pozreli, vojna už veľmi dávno skončila a budú vyvedení z miery pohľadom na ozbrojených vojakov kráčajúcich pomedzi ľudí oblečených podľa najnovšej módy, ktorí dookola ako blázniví opakujú, že za Československo bojovali na Sibíri. A muži z roty československých légií, ktorej velil kapitán Matula pokojne pôjdu do hostinca oblizujúc si pery a budú sa snažiť zaplatiť za pivo peniazmi starej monarchie, ktoré so sebou nosili päť rokov po vreckách cez celú Euráziu, Ameriku a Atlantický oceán, a krčmár pokrúti hlavou a ukáže im nové bankovky, československé peniaze, a opýta sa, či také nemajú. A jeden z nich opäť zaloví vo vrecku a vytiahne pokrčenú miliardovú bankovku prvej jazyckej slovanskej socialistickej sibírskej banky a hodí ju na barový pult a objedná sto pív. A hostinský ich obslúži. Možno mu ich bude ľúto, možno z nich pôjde strach, možno im naleje, pretože si na chvíľu svojich zákazníkov predstaví, ako v preriedených zástupoch v nejakom meste v stepi na druhom konci sveta čakajú na návrat domov.
Mutz začul hlasy z dvora pod oknom, kde kapitán Matula priviazal šamana na reťaz k psej búde. Bola takmer polnoc. Mutz sa postavil z postele a otvoril okno. Býval na hornom poschodí českého štábu, ktorý kedysi v Jazyku slúžil ako administratívna budova. Okrem svetla v jeho okne do tmy svietila strážna lampa zavesená pri vstupnej bráne do dvora. V bráne zazrel siluetu postavy seržanta Nekovara. Nekovar sa otočil a zmizol v tme.
Mutz zavolal na šamana. Nevidel ho, ale počul štrnganie reťazí a špliechanie blata, v ktorom sa šaman plazil.
Šaman vykašľal hnis zo svojich chorých pľúc a povedal: „Každý bude mať koňa.“
„Pili ste?“ opýtal sa Mutz.
Ticho, zakašlanie a odpoveď: „Nie.“
„Tak potom spite,“ povedal Mutz a zavrel okno. Kapitán Matula šamanovi závidel sny. V Prahe sa ešte pred vojnou zúčastňoval na špiritistických seansách a zviedol tmavookú ženu – médium s vlasmi farby karpatskej ropy, čo tvrdila, že pochádza z rodu brahmanov. Keď jedného rána ležali lapajúc po dychu, rozhorúčení a spotení v jej navoňaných hodvábnych a ľanových perinách na neustlanej posteli však na svoje veľké sklamanie prišiel na to, že jej rodokmeň nikdy nesiahal ďalej ako po Prešporok. Matula bol presvedčený, že šamanova duša počas spánku blúdi v tajge. Kapitán chcel vedieť, čo šaman videl, ako dokázal oddeliť svoju dušu od tela, a akými svetmi prechádzal. Pripadalo snáď do úvahy, že astrálna rovina, do ktorej sa európski spiritualisti tak ťažko snažili dostať, bola len rušným, hlučným, mondénnym miestom pripomínajúcim viedenskú kaviareň s vejármi z papradia a pštrosích pier a s lahôdkami, kde sa z priateľov stávali milenci a milenci upierali veľavravné pohľady k vedľajším stolom a ozvena sveta živých sa obmedzila na mrmlanie čašníka, ktorý vás prišiel zavolať k telefónu? Šamanove svety boli iné, nižšie či vyššie roviny boli ako široké pláne, kde sa preháňali a zápasili hrdinovia, démoni a soby – boli miestom krvi a železa. Keď šamana do Jazyka priviedol po prvýkrát smäd, kapitán mu dal izbu, posteľ a trochu vodky a prikázal mu, aby prezradil svoje šamanské tajomstvá, ktoré by Matulovi pomohli nastoliť poriadok v regióne na sever od železnice až k Severnému ľadovému oceánu, ktoré by stovkám Čechov umožnili spoznať záhady ukryté v smrekovcových lesoch. Šaman si popýtal viac vodky a zaspal. Keď sa prebudil, začal vykašliavať krv a Matulu nazval avachi, čo v jazyku Tunguzov znamená démon. Všetkých Čechov a Rusov volal avachi. Tvrdil, že v lese mu jeden avachi zastrel tretie oko a jeho duša už nič nevidí. Matula sa rozhodol, že mu to tretie oko otvorí a prikázal ho priviazať, aby neutekal alebo sa nešiel opiť, až kým znova neuvidí a neodhalí svoje tajomstvá.
Mutz si ľahol na posteľ. Pri dverách do izby začul kroky a potom Broučkov hlas, ktorý ho volal. Mutz mu povedal, aby vstúpil.
Brouček stál vo dverách pri tele s puškou, ktorej hlaveň sa hompáľala niekoľko centimetrov nad zemou. Druhou rukou si upravoval golier.
„Poslušne hlásim, bratu,“ začal, „že pán Balašov sa s vami chce rozprávať.“
„Už nemusíte hovoriť ,poslušne hlásim‛,“ odpovedal Mutz. Nohy spustil z postele, posadil sa na jej okraj a nahlas premýšľal, čo asi tak Balašov robil vonku po zákaze vychádzania.
„Pán Balašov je veľmi rozrušený,“ dodal Brouček.
„On je rozrušený.“
„Viac než zvyčajne.“
„Posaďte sa.“
Brouček sa posadil na posteľ vedľa Mutza a oboma rukami sa oprel o hlaveň svojej pušky. Pleť mal tmavú ako cigán, hoci tvrdil, že ním nie je a každého snaživo presviedčal, bez akéhokoľvek hnevu, že žiadny cigán sa k jeho matke nikdy nepriblížil natoľko, aby sa mohol podieľať na jeho počatí, či ho vymeniť za iné dieťa v kolíske. Bol vysoký a pohyboval sa s malátnym pôvabom. S večným, akoby potlačovaným úsmevom na perách sa veľkými čiernymi očami na každého díval nevinne a so záujmom. Nežartoval, nemal historky, ktoré by rozprával a nebol ani dobrý klamár, či lichotník. Na dlhej ceste z Čiech na Sibír však zistil, ako veľmi sa ženám páči a bez toho, aby sa o to snažil sa od nich naučil jazyku, ktorým ich bolo možné očariť. Jeho priateľ Nekovar, ktorý svoj život venoval štúdiu toho, čo opisoval ako mechanický základ ženského vzrušenia, z neho neustále vyťahoval údaje pre svoj výskum. V skutočnosti boli títo dvaja kamaráti roľníkom a kresličom, z ktorých niekto spravil vojakov. V najhorší deň tejto ich nedobrovoľnej výpravy, pri útoku na Starú pevnosť, Brouček zaostával, pretože sa na masakre nechcel zúčastniť a nemohol si teda všimnúť, ako ženy kričiace hrôzou pomaly stíchli a nechali sa umlčať hrozným strachom, keď medzi svojimi mučiteľmi zahliadli nebesky krásnu, žiariacu, čistú a hladkú Broučkovu tvár, keď si tieto ženy uvedomili, že diabli a anjeli majú k sebe oveľa bližšie, ako k nim kedy budú mať ony.
„Tu sú nové peniaze,“ povedal Mutz a Broučkovi ukázal miliardovú bankovku. Brouček si ju zobral a veľmi dlho prezeral.
„Je tam deväť núl,“ povedal nakoniec.
„Áno. To je miliarda. Všetci budeme miliardármi.“
„Miliarda je veľa.“
„To teda, že je veľa. Je to tisíc miliónov.“
„Tisíc miliónov!“
„Presne tak!“
„Keď som robil na statku v Čechách, dostávali sme desať korún. Desať!“ Brouček sa uškrnul a roztiahol prsty na rukách, aby ukázal desať. „Za desať korún ste si mohli kúpiť kadečo. Kilo kávy alebo karty alebo vreckovku, fľašku koňaku, topánky alebo lístok do Hradca Králové, noviny, anglický klobúk alebo sekeru, pascu na myši, fúkaciu harmoniku, kyticu klinčekov alebo vrecko pomarančov. A na poslednú výplatu sme dostali... koľko?“
„Päťsto miliónov korún.“
„Presne tak. A nebolo, čo kúpiť okrem slnečnicových semiačok a balíček tých stojí sto miliónov. Možno je to tak, lebo Sibír je taká veľká. Možno preto. Akoby sa tu peniaze rátali rovnako ako kilometre. V Čechách stačí prejsť desať kilometrov a všetko sa zmení. Tu môžete precestovať tisícky kilometrov a všetko je stále rovnaké. Rovina, brezy a vrany. To je Masaryk na tej bankovke?“
„Áno.“
„Dobre ste ho nakreslili. Kedy nás teda nakoniec pošle domov?“
„Neviem.“
Brouček potiahol nosom a naklonil sa dopredu, aby si ho poškrabal o hrot hlavne svojej pušky. „Určite sa má v Prahe dobre,“ povedal. „Bude teraz na hrade. Nemal by nás tu na Sibíri nechávať, nie? Možno na nás zabudol.“
„Nie,“ povedal Mutz. „Ale viete. Keď sa Francúzi a Briti a Američania dohodli, že rozkúskujú monarchiu, každý, kto chcel nejaký ten kúsok, musel na stôl niečo položiť. Niečo vzácne ako zlato alebo uhlie alebo krv. A Masaryk nemal ani zlato ani uhlie, ktoré by ponúkol.“
„Nemal?“ zadivil sa Brouček. „Myslel som, že je bohatý.“
„Nie, tieto veci nemá.“
„Tak potom je to krv.“
„Áno.“
„Naša krv.“
„Áno.“
„Porazili sme Nemcov. Tá krv im nestačí?“
„Dobre, ale teraz, keď sú Nemci porazení, sa Francúzi a Briti a Američania boja červených.“
„Za to, že zabili cára.“
„Viac sa ich boja preto, že sa chcú zmocniť bohatstva a rozdeliť ho.“
„No, to som počul,“ povedal Brouček a prikývol. „Znie to dobre. Nebude také aj Československo, keď sa vrátime?“
„Tým si nie som istý,“ odpovedal Mutz. „Chcete, aby také bolo?“
„Určite. Nemám žiadny majetok. Vždy som chcel kyvadlové hodiny. A klavír. A oblek, aký nosia Angličania na dostihy.“
„Zabudli ste na gramofón.“
Brouček mykol plecom. „Gramofón môže mať niekto iný. Ale rád by som sa vrátil, aby som sa prezvedel o tých hodinách. Je najvyšší čas. Červených sme už porazili. Všetci vyzerajú ako Rusi. Aj bieli. Nás tu nepotrebujú. Sami sa zabíjajú celkom dobre. Možno Masaryk plánuje vybudovať nejaké československé impérium, také ako majú Briti a Francúzi. Možno si myslí, že keď Angličania môžu zo svojho malého ostrova ovládať celú Indiu, Česi a Slováci môžu spravovať Sibír.“
„Nie, Masaryk nie,“ povedal Mutz.
„Tak kapitán potom?“ opýtal sa Brouček.
„Áno,“ odpovedal Mutz.
„Niektorí si myslia, že by sme ho mali zabiť.“
„To by bola vzbura.“
„Áno.“
„Smutného, Hanáka, Klimenta, Dezorta a Buchařa platí v dolároch za to, aby ho chránili, a oni majú maximku.“
„Vy by ste nás odtiaľto mohli dostať. Zaviedli by ste nás do Vladivostoku aj bez kapitána.“
Ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere.
„To je pán Balašov,“ povedal Brouček a postavil sa.
„Porozprávam sa s ním. Choďte dole a opýtajte sa Nekovara, či je šaman v poriadku.“
„Nekovar tu nie je, bratu. Dozerá na miestnych, ktorí sa zhromažďujú v sklade Balašovovho obchodu.“
„Takže na dvore nie je nikto na stráži?“
„Je tam len šaman a ten je priviazaný, takže neutečie.“
„A čo keby sa chcel niekto dostať dnu?“ opýtal sa Mutz
Vybehli na tmavú chodbu, nevšímali si Balašova, ktorý za nimi niečo kričal. Tichou chodbou sa ozývalo búchanie Mutzových a Broučkových čižiem o podlahu.
