Studňa (Dominik Dán) [SK]

Jeden múdry človek, ale nebol to policajt, raz odhalil tajomstvo vraždy a z tajomstva sa razom stalo najstaršie...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
12,95€
Zľava 7%
12,04€

Jeden múdry človek, ale nebol to policajt, raz odhalil tajomstvo vraždy a z tajomstva sa razom stalo najstaršie kriminalistické pravidlo. Je jednoduché: vraždí sa buď pre peniaze, alebo kvôli ženám. Krauz a Fischer odrobili na oddelení vrážd pekných pár rokov a mohli iba prikývnuť, prax staré kriminalistické pravidlá poväčšinou potvrdzovala. Aj na jar roku 2003, keď našli zohavené telá mileneckej dvojice, vedeli už od začiatku, že motív dvojnásobnej vraždy bude buď v peňaženke mladého tiežpodnikateľa, alebo v nohavičkách jeho milenky. Aby sa dostali ďalej, museli rozplietať klbko udalostí spred roka, ale to im neprekážalo, lebo rozpletať klbká bola ich každodenná rutinná práca, len im nešlo do hlavy, čo za sviňu v ľudskej koži dokáže inému človeku prestreliť hlavu a potom aj telo... Nebol to pekný pohľad, keď ich našli, a smradu sa vyvalilo toľko, že aj požiarnici v maskách sa dusili a súdny lekár, uznávaný svetaskúsený rutinér, si po naozaj dlhej dobe úprimne vzdychol: ježišukriste. Ale inak to bol veľmi pekný a milý príbeh...

Ukážka textu z knihy



August 2002

Obchodné rokovanie sa skončilo. Traja muži rozvalení v pohodlných kreslách boli spokojní. Konečne sa dohodli a to znamenalo, že zarobia.
Peniaze. To bolo to jediné, prečo sa dnes zišli. Žiadna zdvorilostná návšteva, žiadne kamarátske posedenie, žiadne pozvanie na golf alebo poľovačku. Úsmevy na ich tvárach nevyvolala radosť, že sa opäť vidia. Až tak dobre sa nepoznali, vlastne sa videli len po druhý raz. Ich úsmevy, to bola iba žiara zlatých mincí, čistý mamon, žiadne zbytočné city.
Bolo to profesionálne stretnutie dvoch obchodníkov a jedného právneho zástupcu, ktorého si priviedol hosť.
City sa k obchodníkom nehodia, k právnym zástupcom už vôbec nie, no napriek tomu sa teraz všetci traja usmievali a hrali sa na priateľov.
Muž v čiernych nohaviciach, čiernom roláku a čiernom saku vstal, priniesol fľašu koňaku, bez opýtania postavil pred každého napoleonku a nalial. Obsluhoval, hoci bol najstarší. Obsluhoval, lebo tu bol doma. Bola to jeho firma, čo celé to svinstvo vymyslela.
Hosť sa od neho líšil nielen oblečením, ale aj správaním. Sedel nepohnuto, strnulo vzpriamený ako kráľ na tróne. Rád dával najavo, že je kráľ, a od svojich poddaných vyžadoval, aby sa k nemu podľa toho správali. Mal nekrčivý oblek šitý na mieru z látky takej čiernej, až sa občas zaleskla do modra. Kravata so zlatou sponou s ním perfektne ladila a on si mohol bez ostychu prehodiť nohu cez nohu, lebo čierne lakovky sa leskli ako korunovačné klenoty. Na prvý pohľad pôsobil ako mimoriadne seriózny obchodný partner a jeho husté čierne vlasy pretkané šedinami mu dávali mimoriadne atraktívny vzhľad. Mal sotva štyridsať, takže k tým šedinám mu asi dopomohol šikovný kaderník, ale na celkovom dojme mu to neuberalo. Ak v tom aj mal prsty kaderník, odviedol perfektnú prácu.
Hosť sa namiesto poďakovania usmial, skontroloval si precízne upravené nechty, a až keď sa muž v roláku znova posadil a ukázal na stôl, vzal si pohár a zdvihol ho do výšky očí.
„Páni...“ muž v roláku si významne premeral návštevu a z pozície hostiteľa sa rozhodol predniesť krátky prípitok, „na naše úspechy! Pevne verím, že dnes sme položili základy našej dlhodobej a úspešnej spolupráce.“
Napili sa.
Právny zástupca hosťa zaklonil hlavu a vypil všetko na dúšok.
Domáci si odpil, pomaly prehltol a labužnícky pokýval hlavou.
Muž s melírom zovrel napoleonku v dlaniach a chvíľu ju zohrieval. Rozkrútil pohár a pozoroval, ako sa jantárová tekutina zachytáva na stenách a bezmocne steká dolu. Veľmi jemne a opatrne, akoby s obavami, privoňal a privrel oči. Poskočilo mu obočie. Otvoril oči, napil sa, chvíľu podržal dúšok v ústach a potom nesmelo prehltol. Opäť mu poskočilo obočie.
„Remy?“ skúsil hádať.
„Ménard,“ utrúsil domáci iba tak, akoby Ménard bola tá najsamozrejmejšia vec v každej domácnosti.
„Ach, áno,“ hosť ešte raz privoňal a prikývol.
„Kategória Ancestrale. Štyridsaťpäťpercentná koncentrácia, s vek päťdesiat rokov. Je to cítiť na výraznej chuti po dreve, hovoria tomu rancio.“
„Limousinský dub.“
„Som rád, že spoznávam znalca.“
„Iba konzumenta. Som náročný, ale iba konzument... aj keď čo-to som už o koňakoch čítal.“
„Oblasť Grande Champagne. Rodinná tradícia výrobcov siaha do polovice sedemnásteho storočia,“ pokračoval domáci vo vychvaľovaní.
„Úchvatné! Máte kontakt?“
„Bohužiaľ nie. Je to dar. Aj ja by som chcel patriť k vyvoleným, ale bohužiaľ.“
„Škoda. Veľká škoda. Naozaj unikátne! Lahodné!“ rozplýval sa hosť.
Muž v čiernom roláku dolial, pohodlne sa oprel a s povýšeneckým úsmevom triumfátora si vychutnával úspech. Pred druhým napitím si aj on podľa vzoru hosťa zohrial pohár v dlaniach a opatrne privoňal.
„Cigaru?“ spýtal sa s nosom zastrčeným v pohári.
„Nie. Napriek tomu, že sa to môže, mne kombinácia tých dvoch chutí nevyhovuje. Ostanem iba pri jednej.“
„V poriadku,“ pokračoval hostiteľ a s ohľadom na chute návštevníka si nezapálil ani on. „Teraz, keď sme skončili s oficiálnou časťou, chcel by som sa niečo spýtať, pán Capello. Niečo osobné, samozrejme, ak vám to nebude prekážať.“
„Nie, len smelo,“ zašomral hosť a nedal sa vyrušiť vo vychutnávaní lahodného moku.
„Mário Capello z Milána... Ako je možné, že Talian rozpráva tak perfektne po našom?“
Hosť sa usmial a prestal sa hrať s pohárikom.
„V Miláne bývam od revolúcie, slabých dvanásť rokov, a aj to nie stále. Narodil som sa a vyrastal som tu v Našom Meste. Aj som tu vyštudoval ekonómiu a začal pracovať v Omnii. Prekvapení? To máte tak... Otec bol taliansky komunista. Keď vyhral vojnu a prehral voľby, zbalil sa aj s tromi súdruhmi, s ktorými partizánčil v Bolzanských vrchoch a vybrali sa budovať komunizmus do Ruska. Mladí idealisti, po vojne ich bola plná Európa, a nielen východná. Keď dvoch z ich partie zavreli za špionáž, utiekol aj s tým posledným na západ. Zhodou okolností na západe bolo vtedy Československo. Tu sa usadil, oženil, splodil ma aj zomrel. Spolu s mamou ležia v Slávičom údolí.“
„Neuveriteľné. Znie to ako námet na dobrodružný román,“ pokrútil hlavou hostiteľ.
„Nepodarený román. Tých dvoch v Rusku odviezli na Sibír, už sa nikdy nestretli, a otec tu mal po šesťdesiatom ôsmom peklo, lebo ako každý slušný komunista bol za socializmus s ľudskou tvárou, takže prišiel o poriadnu prácu a šupli ho do Nováckych baní. Musel sa tam presťahovať aj s mamou. Ja som ostal u strýka, maminho brata. Ťažký komanč z úvé, ale normalizovaný a správne orientovaný, takže si žil. Iba vďaka nemu som mohol vyštudovať vysokú a prežiť bez opletačiek so Štátnou bezpečnosťou.“
„Veď hovorím, čistý námet na film.“
„Čo film, horor, ale s dobrým koncom. Už začiatkom deväťdesiateho som vycestoval za otcovou rodinou do Milána. V deväťdesiatom štvrtom a piatom mi dovolili reštituovať a priznali mi vilu aj pozemky, takže som sa tak trochu aj vrátil sem k vám... pardon, sem k nám. Odvtedy pendlujem medzi Milánom, Bolzanom a Slavínom.“
„Povedali ste, že sú pochovaní v Slávičom údolí,“ začudoval sa domáci.
„Pod Slavínom som reštituoval vilu a kúsok zeme, majetok po mame. Zrenovoval som si ju a teraz je už celkom obývateľná, ale nebolo to ľahké, nemyslite si, urobiť zo škôlky slušne obývateľné miesto dá zabrať. Je to výhoda... myslím vlastné bývanie. Nemusím strácať čas v hoteloch a hádať sa s recepčnými, či tá včerajšia blondínka v mojej izbe bola neter a tá dnešná je sesternica, alebo tá včera bola sesternica a táto dnešná je neter... Chápeme sa, nie?“
Domáci sa schuti zasmial. Aj zo slušnosti.
„Samozrejme! Takže ste často na cestách.“
„Stále. Biznis.“
„Jasné, biznis, poznám to. Mňa tento štýl života stál manželstvo. Táto druhá je prispôsobivejšia, stačia jej prachy, na ostatné si nároky nerobí a to mi vyhovuje. Mám rád slobodu, ak mi rozumiete.“
„Samozrejme, sme na tom podobne, iba s tým rozdielom, že ja som sa pre istotu neoženil ani raz. Tušil som, ako by to dopadlo. Možno neskôr, keď sa natrvalo usadím, uvidím...“
Chvíľu iba tak vychutnávali koňakovú atmosféru.
„Ste povedali, že táto druhá je prispôsobivejšia... teda bola aj prvá?“ spýtal sa asi iba zo zdvorilosti hosť.
„Bola, ale vadil jej... ako by som to,“ hostiteľ zaváhal, ale potom našiel vhodný výraz, „môj žoviálny vzťah k spoločnosti.“
„K ženskej spoločnosti,“ doplnil dosť netaktne hosť a obaja sa zasmiali.
„Asi tak, ale nespomínam na to obdobie v zlom. Dohodli sme sa na celkom rozumnom vyrovnaní a koniec koncov mám z toho vzťahu tú najkrajšiu spomienku akú otec vôbec môže mať. Alžbetku. Dcéra, má osemnásť a je to môj poklad.“
„Ja dcéru nemám, ale dokážem vás pochopiť. Aj ja považujem rodinu za to najdôležitejšie, čo človek v živote môže dosiahnuť. Držím vám palce, aby ste si ju udržali v zdraví a pohode na dlhé časy.“

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2010 Rozmer: 136×216 mm ISBN: 9788055601366 Počet strán: 327 Väzba: pevná s prebalom