✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup Roku 1978 vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v poradí štvrtá kniha Jána Johanidesa Nepriznané vrany. Od vydania jeho predchádzajúcej novely Nie uplynulo jedenásť rokov. Veľmi dlhý čas, ktorý rozdelili ruské tanky roku 1968. Spoločnosť sa delila na tých, ktorí sa s tankami zžili, a tých, ktorí pre tanky nežili. Slovenská literárna situácia, na rozdiel od českej, nebola poznačená takým príkrym rozdelením na dobrých a zlých a vymazaním tých druhých z dejín. Slovenský literárny disent sa dal porátať na prstoch jednej ruky. Na druhej strane preniklo do kultúrneho života farizejstvo a otupnosť, timravovské ťapákovstvo. Johanides stál v čase “normalizácie” literatúry medzi tými, s ktorými komunisti nemohli celkom spoľahlivo rátať. Dostal sa do šedej zóny, v ktorej sa nepublikovalo, aj keď to nebolo priamo zakázané… Ten trpno-neosobný tón je na mieste, nikto priamo nezakazoval, nikto priamo neobmedzoval. Spoločnosť sa však dostala do opatrníckych koľají, kde pravda a rozhodnutie výboru strany sa zlievali bez ohľadu na skutočnosť. A občasná horlivosť straníckych aparátčikov presahovala zlovôľu komunistických špičiek.
Teda, desať rokov po nastolení pravdo-straníckej diktatúry za pomoci tankov vychádza kniha Nepriznané vrany. Na prvý pohľad ide o – vtedy ešte nemódnu – ekologickú tému. Akási nemenovaná chemická továreň (jej predobrazom bola Johanidesovi šalianska chemička Duslo) vypúšťa do povetria ekologicky škodlivé splodiny. Aj keď súdruhovia v závode tvrdia, že to nemôže byť pravda. Čomu však má veriť spisovateľ – reportér, ktorý má o závode napísať pravdivú reportáž? Tomu, čo sa dozvedá? Mŕtve vrany, alergické a bronchitické deti, alebo tvrdenia kontrolórov, že sa normy neprekračujú? Všetky informácie sú také rôznorodé a tak si protirečia, že zaujať jednoznačný postoj sa ani nedá. Respektíve – dá, ale… A za tým “ale” sa skrýva manipulácia, moc, trest, sila.
