Nakúp aspoň za 39€ a poštovné máš úplne zadarmo!

Kniha Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva (Danielle Graf,Katja Seide) - Danielle Graf, Katja Seide

Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva (Danielle Graf,Katja Seide)

Dobrodružná cesta obdobiami vzdoru Nová biblia výchovy! o najdôležitejšie pri výchove malého dieťaťa je zachovať...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
12,90€
Zľava 7%
12,00€

Dobrodružná cesta obdobiami vzdoru

Nová biblia výchovy!

o najdôležitejšie pri výchove malého dieťaťa je zachovať pokoj, aj keď sme nervózni a v časovom strese. Rodičia zo skúsenosti vedia, že akonáhle ,vypenia‛, celú situáciu iba zhoršia. Katja Seide a Danielle Graf šarmantne a s vtipom na mnohých príkladoch objasňujú, ako zvládať aj najstresujúcejšie momenty, keď na naše ziapajúce slniečko zízajú okoloidúci a my sme na pokraji zrútenia. Aj týmto rodičom sú určené dobré rady v knihe Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva.
Dozvieme sa, ako upokojiť nielen seba, ale aj svoje dieťa a vybudovať si harmonický vzťah. Autorky sa pokúšajú nájsť hranice, keď môžeme k dieťaťu aj v návale hnevu láskyplne pristúpiť a zároveň trvať na určitých pravidlách, aby sa detský mozog postupne naučil venovať nielen vlastným záujmom, ale vnímať aj potreby ostatných. Kniha nielenže poskytne praktické rady, ale vysvetľuje reakcie dieťaťa aj z vedeckého hľadiska a na základe vlastného výskumu autoriek.
Autorky sa zamerali i na prapôvod detského správania (v biologickej aj citovej oblasti), aby vysvetlili rodičom vzdor detí a ukázali im, ako mu čeliť. Prinášajú nové, moderné a uskutočniteľné výchovné postupy a rozširujú zaužívaný pohľad na dlhodobé praktiky vo výchove. Prevedú nás aj dobrodružnou cestou obdobiami vzdoru, ktorá je pre rodičov bolestná, ale patrí ku skúsenostiam, ktoré deti potrebujú, aby dozreli.
Kniha na nemeckom knižnom trhu prekonala všetky očakávania. Už druhý rok sa drží v prvej dvadsiatke bestsellerov a nadšené ohlasy čitateľov pribúdajú
Keď naše malé slniečko hádže taniere
Nechce vaše dieťa zaspať?
A chodenie po schodoch neprichádza do úvahy? Namiesto toho, aby sa rodičia začali rozčuľovať, mali si by radšej prečítať túto knihu.
Autorky najčítanejšieho rodičovského blogu
v Nemecku ukazujú, ako upokojiť seba a tým aj dieťa. Ak sa obe strany zbavia hnevu a nájdu riešenia, zistia, čo sa deje v srdci a v hlave detí i dospelých.


Recenzie:

„Váš prístup je to najlepšie a najužitočnejšie, čo som doteraz čítala na tému výchovy… Ďakujem vám. Profesionálna pedagogička, ktorá sa obáva, že zlyhá ako matka…“ ČITATEĽKA BLOGU

„Nadchlo ma, ako sa autorkám podarilo zohľadniť také množstvo tém, ako detský mozog, empatia, obdobie vzdoru…Vynikajúca kniha pre rodičov, vychovávateľov, staré mamy a otcov…ktorí majú vzdorovité deti. Navyše mnohé praktické príklady, rodičom také povedomé, a k tomu cenné tipy a vysvetlenia, aby sme naše deti ľahšie pochopili.‟ Baby und Familie

„Obdobie hnevu privádza rodičov pravidelne do zúfalstva a môže natrvalo poškodiť ich vzťahy. Táto kniha je láskyplným odkazom, ktorý nás ochráni: Spolu to zvládneme!‟Dr.Herbert Renz-Polster


O knihe:



Logická, inteligentná, poučná a moderná… každý rodič si v nej nájde svoje

Vaše dieťa sa bráni zubami-nechtami, aby šlo do postieľky. Neprichádza do úvahy, aby vyšlo po schodoch. Prečítajte si Moje vymodlené dieťa a možno vás kniha presvedčí, aby ste aj v tých najstresovejších chvíľach reagovali pokojne. Autorky obľúbeného nemeckého blogu Elternblogs Deutschland ukazujú rodičom cestu, ako upokojiť nielen seba, ale aj svoje dieťa. Ukazujú, že harmonický vzťah môže vzniknúť len vtedy, keď všetci bez ohľadu na vek rovnako veľa dávajú aj berú.

Autorky sa pokúšajú nájsť rozumné hranice, keď môžeme k dieťaťu aj v návale hnevu láskyplne pristúpiť a trvať na určitých pravidlách, aby sa detský mozog postupne naučil venovať nielen vlastným záujmom, ale vnímať aj potreby ostatných.

Kniha sa už druhý rok drží v prvej dvadsiatke bestsellerov a čitateľky ju milujú. Nielenže poskytne mamičkám praktické rady, ale aj z vedeckého hľadiska a na základe vlastného výskumu autoriek vysvetľuje reakcie dieťaťa. Kniha je aj dobrým poradcom, nabáda k zamysleniu a rieši typické situácie, s ktorými sa stretne každý rodič.


Ukážka textu z knihy



Úvod

„Fúha, teraz si fakt presadila svoje!“ povedala som otcovi žmurkajúc. „Pekne si sa nechal zmaslovať. Robíš presne to, čo chcela!“ Otec na mňa len nechápavo hľadel. Myslím, že pochyboval o mojom zdravom rozume.
Práve sme sa celí vyčerpaní vrátili z víkendového nákupu. Najradšej by sme sa hneď hodili na pohovku, ale zabudli sme kúpiť maslo na koláč. Chystala sa veľká narodeninová oslava a moja mama už bola v kuchyni, aby pripravila cesto. Maslo potrebovala čo najskôr, a tak musel niekto ísť do obchodu. „Mohla by si ísť ty?“ spýtal sa otec mamy, „musím si trochu oddýchnuť, som úplne hotový.“ „Áno, mohla by som. Ale musím aj navariť. Nemohol by si ísť radšej ty? Buď taký dobrý!“ Otec si s povzdychom opäť obul topánky. Potichu si popod fúzy zamrmlal, že tentokrát si radšej vezme auto, pretože sa mu nechce zase ísť tak ďaleko pešo. „Nebudeš si predsa pre kúsok masla brať auto,“ zakričala zhrozene mama z kuchyne, „okrem toho, máme dobré parkovacie miesto rovno pred dverami. Veď zajtra musíme zbaliť do kufra veci na oslavu, preto by sme ho mali mať čo najbližšie.“ „To je pravda,“ skonštatoval otec, „na to som úplne zabudol.“ „Ale mohol by si ísť do toho malého obchodíka na rohu. Je síce trošku drahší, ale aspoň nemusíš chodiť ďaleko. Sľubujem, že potom si môžeš oddýchnuť na pohovke. Už budem mať všetko, čo potrebujem.“ Po krátkej úvahe sa otec rozhodol: „Dobre, idem. O chvíľu som späť!“ Obula som si topánky, aby som mohla ísť s otcom. Keď sme odchádzali z domu, povedala som mu: „Fúha, teraz si fakt presadila svoje! Pekne si sa nechal zmaslovať. Robíš presne to, čo chcela!“ Otec na mňa len nechápavo pozrel. „Čože? Dohodli sme sa na tom, čo bolo dobré pre obidvoch. Hovorí sa tomu kompromis. Tak to vo vzťahu chodí!“
Asi sa teraz pýtate, čo má tento príbeh spoločné s obdobím vzdoru. Možno ste sa pri čítaní dokonca znovu pozreli na obal, aby ste sa presvedčili, či máte v ruke správnu knihu. Samozrejme, že máte! Podľa mňa tento príbeh stojí za zmienku, pretože mi pripomenul nedávny rozhovor, ktorý som mala s dvojročným synom, hoci on svoje argumenty neprezentoval tak výrečne.
Po dlhom dni v škôlke sme zašli ešte na ihrisko. Prišiel tam za nami aj môj otec. Je to milujúci dedko, s vnúčaťom trávi veľa času a malý starého otca zbožňuje. Chcela som teda využiť príležitosť a skočiť do neďalekého obchodu po jogurty. Ale môj syn s tým nesúhlasil.
Syn trochu podráždene: „Aj ja chcem ísť! S tebou!“
Mama: „Chceš ísť so mnou nakúpiť?“
Syn plačlivo: „Áááno!“
Mama: „Ale no, veď len rýchlo zabehnem kúpiť jogurt. Raz-dva som späť. Zatiaľ sa môžeš s dedkom hrať na pies­kovisku.“
Syn ešte podráždenejšie: „Nieee. Chcem ísť! S tebou!“
Mama s povzdychom: „Dobre, ale sadneš si do buginy, bude to rýchlejšie.“
Syn nahlas plače: „Nieee. Na rukáááách!“
Mama mierne rozladená: „Prosím ťa, si pre mňa veľmi ťažký. Ako budem niesť nákup?“
Syn hlasno plače: „Ja! Bééé.“
Mama sa snaží prekričať rev: „Chceš niesť nákup?“
Syn o niečo tichšie: „Áááno!“
Mama rezignovane vzdychne: „Dobre, tak poď.“
Keď som brala syna na ruky, otec na mňa priateľsky žmurkol: „Vyhral! Myslím, že si naozaj presadil svoje…“

Rozprávka o detskom tyranovi
a dospelom, ktorý sa vie presadiť

Medzi predchádzajúcimi dvomi príbehmi v podstate nie je až taký veľký rozdiel, možno iba to, že môj syn vtedy ovládal verbálny prejav len obmedzene a nevedel mi presne vysvetliť, prečo je preňho také dôležité ísť so mnou. Ešte nedokázal svoje želanie tak dobre podložiť argumentmi ako mama v rozhovore s mojím otcom. Ale v zásade bola jeho argumentácia podobná argumentom dospelého. Môj otec aj ja sme pristúpili na kompromis, aby sme mohli zohľadniť potreby všetkých.
Skutočne podstatný rozdiel medzi rozhovormi predstavuje náš pohľad na ne. Pri rozhovore s dospelými sa nám zdá normálne, že zohľadníme želania obidvoch strán. Ale pri rozhovoroch rodičov s deťmi to už vnímame inak. Momentálne je v našej spoločnosti rozšírený názor, že keď malé deti presadzujú svoje želania plačom alebo krikom, chcú ostatných zmanipulovať ako malí králi, aby im ich splnili. Preto by dospelí nikdy nemali podporovať u detí takéto správanie, ale skôr z neho vyvodiť dôsledky.
Čím ráznejšie naše deti zdanlivo trucujú a niekedy možno aj rozdávajú údery, hryzú alebo pľujú, pretože sa nevedia vyjadriť slovami, tým neistejšie sa cítia. Naozaj ich vychovávame správne? Čo ak z nášho dieťaťa vyrastie malý tyran, ako nám to predpovedajú z každej strany? Nemali by sme stanoviť nejaké hranice? Veď naše deti nežijú iba vo svojej rodine, ale pohybujú sa aj v spoločnosti mimo rodiny. Musia zapadnúť medzi deti v škôlke alebo škole. Ani v budúcnosti, keď budú chodiť do práce, by sa nemali odčleňovať. Na poličkách kníhkupectiev nájdeme niekoľko poradcov, ktorí v súvislosti s takýmto vzdorovitým správaním propa­gujú návrat k starej dobrej dôslednej výchove. Annette Kast-Zahnová1 napríklad neistým rodičom radí, aby dieťa v podobných situáciách vzdoru vždy poslali do jeho izby, nech o sebe „popremýšľa“. Aj Michael Winterhoff či Bernhard Bueb2 vo svojich knihách prízvukujú, aké je dôležité deťom čo najskôr vysvetliť, že sa dospelým musia podriadiť a že ich tvrdohlavé správanie nebude nikto tolerovať.
Ak teda chceme svoje deti pripraviť na budúcnosť, musíme ich vychovávať tak, aby sa naučili nedbať na svoje potreby? Tvrdíme: Nie! V tejto knihe chceme zboriť staré mýty o nevychovanom malom tyranovi a podporiť rodičov a starých rodičov v tom, aby aj v ranom detstve presadzovali dnes už bežnú výchovu zameranú na potreby dieťaťa, ktorá sa začína už dňom jeho narodenia. Chceme vám ukázať pokojnú cestu takzvaným obdobím vzdoru. Je predsa úplne zbytočné neustále sa so svojím malým dieťaťom hádať pre maličkosti. Presne tak, nikdy ho netreba karhať! Sľubujeme vám, že keď si knihu prečítate a vaše dieťa sa bude najbližšie s hlasným škrekotom hádzať o zem v obchode pred regálom so sladkosťami, zareagujete láskyplne a s pochopením namiesto toho, aby ste naň zúrivo kričali. Budete sa len prizerať a pomyslíte si:
„Veď vlastne vôbec nemusím kričať!“ Keď hodí na zem takmer plný tanier jedla alebo si ráno nechce obuť topánky, hryzie, hoci v skutočnosti sa chce vlastne pritúliť, zakaždým strká prsty do zásuvky alebo okolo seba na ihrisku rozhadzuje piesok, budete vedieť, prečo to robí a ako postupovať, keď chcete, aby s tým prestalo.
Svoje tvrdenia sme sa rozhodli vedecky podložiť, a tak sme prelúskali mnoho kníh a prebrali mnoho článkov a štatistík. Zhromaždili sme najnovšie poznatky z psychológie, neurológie a pedagogického výskumu a v knihe sme dali priestor viacerým odborníkom z týchto oblastí. Všetci sa zhodujú v tom, že výchova, akú presadzuje Kast-Zahnová alebo Winterhoff, založená na chvále za dobré správanie a nepriaznivých dôsledkoch za zlé, vo všeobecnosti síce funguje, ale často má negatívny vplyv na vzťahy v rodine
a je spojená s možnými psychologickými následkami. Ak sa chceme tomuto riziku vyhnúť, musíme zmeniť svoje zmýšľanie o samotnej výchove.
Najskôr sa pozrieme na základné neurobiologické vlastnosti malých detí, aby sme videli, ako to funguje. V krátkosti si ukážeme, ako pracuje mozog, a vysvetlíme si, prečo deti dokážu reagovať na zlomenú sušienku iba vystrájaním, pri návaloch zlosti trieskajú vecami, alebo prečo vysypú odpadky zo smetného koša, hoci im rodičia práve povedali, aby to nerobili. Aj keď základné vedecké informácie o vývine detského mozgu môžu na prvý pohľad vyzerať trochu teoreticky, je dôležité poznať jeho fungovanie, aby sme vôbec mohli porozumieť správaniu našich detí. Sľubujeme, že táto kapitola vám otvorí oči!
Keď sa prepracujeme cez teoretickú časť, vysvetlíme si, prečo rodičov tak neuveriteľne rýchlo a do nepríčetnosti vytáča vzdorovité správanie ich detí. Na základe typických situácií, pri ktorých sa rodičia nahnevajú na svojich potomkov, si ukážeme, ako ovplyvňuje vlastné detstvo ich správanie a prečo je často také ťažké ovládať sa. Táto časť je pre nás mimoriadne dôležitá, pretože hnev rodičov má minimálne rovnaký podiel na vzdorovitom správaní ako chýbajúce neurologické predpoklady detí. Dalo by sa dokonca tvrdiť, že mnoho každodenných hádok vzniká iba preto, že tvrdohlaví sú rodičia. Sme toho názoru, že ak sa doteraz žiadny odborník na obdobie vzdoru nevenoval téme hnevu u dospelých, ide o vyjadrenie pohľadu spoločnosti na deti spomínaného v predchádzajúcom príklade. Musia sa meniť, prispôsobovať a vychovávať, zatiaľ čo dospelí majú automaticky pravdu, a preto na sebe už nemusia pracovať. Naša kniha chce takýto uhol pohľadu rozšíriť. Chceme ukázať, že harmonický vzťah môže vzniknúť len vtedy, keď všetci zúčastnení bez ohľadu na vek rovnako veľa dávajú aj berú.
V neposlednom rade sa pokúsime zistiť, aké hranice sú rozumné, ako môžeme k dieťaťu aj v návale hnevu lásky­plne pristúpiť a kedy je dôležité, aby sme ako rodičia trvali na určitých hraniciach alebo pravidlách, aby sa mozog dieťaťa postupne naučil nielen venovať vlastným záujmom, ale vnímať aj potreby ostatných a zaoberať sa nimi.
V praktickej časti opíšeme najčastejšie sa vyskytujúce neprispôsobivé správanie detí a poskytneme vám nie­-koľko rád odskúšaných na sebe, aby sme takýmto situáciám predchádzali, uvoľnene ich prekonali, dieťaťu čo naj­pokojnejšie ustúpili, alebo mu dovolili splniť si vlastné želanie.

Pritom nesiahame iba po vlastných skúsenostiach, zážitkoch a úvahách, ale použijeme aj mnohé príspevky z nášho blogu „Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva“, po ktorom je pomenovaná aj táto kniha. Už viac ako tri a pol roka sme v kontakte s mnohými čitateľmi a čitateľkami (momentálne 200 000 mesačne), ktorí každý deň oboha­cujú náš život väčšími i menšími starosťami, anekdotami a príbehmi, dojemnými i vážnymi zisteniami a rodinnými príhodami. V príkladoch sme zmenili mená a udalosti sú tiež trochu zostručnené, aby sme sa pridŕžali stanovenej témy. Aby sa vám kniha čítala plynulejšie, nebudeme ďalej používať tvar čitateľ/čitateľka.
Chceme sa tiež poďakovať lekárkam a čitateľkám blogu Nine Angenendtovej, Jördis Grafovej a Ricarde Wullenkordovej, ktoré sa s nami podelili o svoje vedomosti o detskom mozgu a psychologickom pozadí rodičovského hnevu, ako aj našej kamarátke Laetizii, ktorá tiež prispela vzácnymi postrehmi.
My, teda Katja a Danielle, ktorým život dennodenne obohacuje – no dobre, niekedy aj milým spôsobom komplikuje – dokopy päť detí vo vrcholnej fáze vzdoru vo veku dva až sedem rokov, sme vďačné za neustály kontakt s inými rodičmi, ktorý máme vďaka nášmu blogu, a za vzájomné prepojenie, z ktorého sa vďaka takmer každodennému kontaktu aj počas spoločného písania tejto knihy stal stabilný obohacujúci faktor v životoch nás oboch.
A tu sa opäť dostávame k príkladu zo začiatku: Môj malý syn mi celý deň pri nákupoch usilovne pomáhal. Keď som ho vzala so sebou do obchodu, čiže som mu splnila želanie, chcel vyhovieť aj on mne. Viedla som ho za ruku, v obchode si vykračoval vedľa mňa a ani nemukol. Poukladal jogurty na pás pri pokladni aj do nákupnej tašky a po­-mohol mi ich zaniesť do auta. Potom tašku podľa dohody celkom sám a s očividnou hrdosťou odniesol na ihrisko.
A hoci som pôvodne plánovala ísť na nákup sama, aby som ušetrila čas, polhodina, ktorú sme spolu strávili, bola neuveriteľne pekná.


Detský hnev

Malí zurvalci:
Začína sa snaha o samostatnosť

Keď sa z batoliat stávajú deti, zisťujú, že ich želania a záľuby nie sú vždy v súlade s tým, čo očakávajú ich blízki, a preto sa nie vždy splnia. Vo svojom mladom živote sa budú stále častejšie stretávať s pocitmi hnevu, smútku, sklamania a tiež strachu. Rodičia bývajú často prekvapení, že zdanlivý vzdor začína už tak skoro. Kdesi vo vnútri vlastne vieme, že fáza samostatnosti začína už vo veku okolo dvoch rokov. Mnohí rodičia si už od 11. mesiaca, ale najneskôr po prvých narodeninách všímajú, že ich deti mávajú zrazu návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam. Júlia, 29, rozpráva:

V poslednom čase zažívam so svojím synom Paulom (1) stále znova klasické vzdorovité situácie. Napríklad včera som mu dovolila zjesť malú čokoládovú tyčinku. Čokoládu zbožňuje. Sotva ju dojedol, zamieril k skrinke a s nárekom sa začal dožadovať ďalšej. Keď som mu celkom pokojne povedala, že ďalšiu čokoládu nedo­stane, prešiel od nariekania k hlasnému kriku, hodil sa na zem a plakal. Najprv som to chcela ignorovať, ale plakal čoraz hlasnejšie. Kopal nohami a rozhadzoval rukami. Plakal stále zlostnejšie. Po chvíli to začalo byť neznesiteľné. Mala som pocit, že to už nie je hra, ale že naozaj uviazol vo svojom hneve, a dostala som strach, že sa ukričí až do bezvedomia. Pokúsila som sa s ním rozprávať, aby som mu pokojne vysvetlila, prečo mu nechcem dať ďalšiu čokoládu, ale zdalo sa, že ma nepočuje. Vôbec nevnímal okolie. Skúsila som ho vziať za ruku. Často to nepomáha, buď sa ešte viac rozzúri alebo ma začne biť. Ale včera sa to podarilo. Vzala som ho za ruku a jemne som ho objala. Hneď som zbadala, že je to lepšie. Nedá sa povedať, že by sa utíšil – stále ziapal ako najatý, ale začal sa ku mne túliť a prestal divoko mykať rukami a nohami. I keď som mala pocit, že to trvá večnosť, po chvíli dokonca prestal aj plakať.


Takéto situácie pozná určite každý rodič dieťaťa vo veku od jedného do štyroch rokov. Deti sa často vedia neuveriteľne rozzúriť iba kvôli maličkostiam. Možno nechcú odísť z ihriska vtedy, keď ich rodičia, alebo sa hnevajú, že im na raňajky nalejeme mlieko do modrého namiesto do červeného hrnčeka. Intenzita a časový rozsah záchvatu zúrivosti, ktorý nasleduje po takýchto konfliktoch, nás dospelých často paralyzuje. Prečo je pre naše deti také neskutočne ťažké upokojiť sa?


Mozog ako stavenisko

Ak chceme pochopiť, prečo deti tak často nezvládnu svoje pocity pri maličkostiach, ako to bolo v Paulovom prípade, musíme si najskôr povedať niečo o štruktúre ľudského mozgu a úlohách jeho jednotlivých častí.
Náš mozog možno takpovediac rozdeliť na dve časti, pocitový, čiže emocionálny mozog a kognitívny mozog.3 Neu­rológovia samozrejme rozlišujú omnoho viac častí, ale tieto podrobnosti v tejto chvíli pre nás nie sú až také dôležité a stačí nám uvedené všeobecné rozdelenie. Predstavme si, že kútikom oka vidíme, ako na nás zozadu dopadá tieň. Náš pocitový mozog, nazývaný aj limbický systém, nám radí, aby sme od úľaku pred týmto tieňom odskočili nabok. Až o sekundu neskôr náš kognitívny mozog, mozgová kôra, resp. neokortex dokončí analýzu zrakom získaných informácií o tomto tieni a s úľavou si uvedomíme, že to iba neškodný psík samopašne vyplašil holuba. Na tomto príklade krásne vidno, ako fungujú „obidva mozgy“: Vďaka prvému môžeme spontánne zareagovať, keď sa dostaneme do zdanlivého nebezpečenstva, druhý situáciu racionálne analy­zuje a umožňuje nám robiť vedomé rozhodnutia. Toto rozdelenie úloh je základným problémom u detí vo fáze presadzovania samostatnosti.



Emocionálny mozog

Limbický systém patrí z vývojového hľadiska k starším častiam mozgu a skladá sa z rôznych ďalších častí. Na rozdiel od mozgovej kôry je jeho štruktúra skôr jednoduchšia, čiže nervové bunky reagujú priamo na podnety z okolitého prostredia. Vďaka jednoduchej štruktúre v ňom prebieha šírenie informácií mimoriadne rýchlo – podvedome plynulo prijímame informácie z okolia a limbický systém sa v zlomku sekundy rozhodne, či je náš život akýmkoľvek spôsobom ohrozený. Táto časť nášho mozgu súvisí s naším živočíšnym pôvodom. Zvieratá pomocou nej reagujú inštinktívne. Na internete sa napríklad dá nájsť veľa „vtipných“ videí ľudí, ako potajomky položia za svoju mačku zelenú uhorku a potom pobavene sledujú, že zviera vydesene vyskočí do vzduchu a utečie preč, pretože periférne zbadalo „nebezpečenstvo“. Limbický systém mačky si určite pomýlil uhorku s hadom a zviera sa tak okamžite dostalo do stavu pohotovosti. Jednou z hlavných úloh limbického systému je spracovanie emócií, preto ho nazývame aj „pocitový mozog“. V priebehu dospievania zažije človek rôzne situácie a pocity, ktoré aktivujú príslušné časti limbického systému. Emócie a situácie si pamätáme spoločne. Ak napríklad dieťa neustále zažíva v prítomnosti psov situácie vyvolávajúce strach, zapamätá si ich na základe svojho pocitového mozgu a pravdepodobne mu budú stretnutia so psami po celý život prinášať pocity strachu. No ak človek vyrastá
s krotkým, obzvlášť priateľským psom, zapamätá si tieto pozitívne pocity spoločne s obrazom psa. Limbický systém riadi aj telesné reakcie a funkcie: červenanie, tlkot srdca, dýchanie, rovnováhu, telesnú teplotu a spánok. Preto nie je udivujúce, že ak sa niekto pri psoch cíti nepríjemne, mimovoľne sa začne potiť, keď k nemu nejaký väčší pribehne, ani že večer sa mu možno dokonca bude ťažko zaspávať, pretože ho neustále bude prenasledovať spomienka na toto stretnutie.

Kognitívny mozog

Novšia časť ľudského mozgu je mozgová kôra, resp. neo­kortex (nový mozog), „sivá hmota“ v hlave jej vďačí za svoj charakteristický vzhľad so záhybmi. Nachádza sa po obvode limbického systému, čiže okolo nášho pocitového mozgu, zvonka ako ochranná vrstva. Neokortex sa nazýva aj kognitívnym mozgom, pretože funguje mimoriadne racionálne a precízne. Vďaka nemu môžeme uvažovať logicky a analyticky a zvažovať pre a proti v konkrétnej situácii. Kognitívny mozog pomáha deťom zvoliť si pri rozprávaní správne slová, vziať si väčšiu časť pri rozdeľovaní gumových medvedíkov a obliecť si najskôr bielizeň a potom rifle, a nie naopak. Stará sa aj o zachovanie pokoja po prvom šoku v potenciálne ohrozujúcej situácii. Na rozdiel od mačky, ktorá utečie pred uhorkou, my ľudia dokážeme ovládať svoje živočíšne pudy, keď náš kognitívny mozog vyhodnotí daný podnet ako bezpečný.
Mimoriadne dôležitá a vysoko rozvinutá je časť kognitívneho mozgu, ktorá sa nachádza v oblasti čela nad očami – prefrontálna kôra (kortex). K nej sa v tejto knihe budeme neustále vracať, pretože riadi telesné funkcie typické pre človeka. S jej pomocou dokážeme ovládať aj agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť aj rozhodovať sa morálne a empaticky.
Zaujímavé je, že náš pocitový mozog môže ten kognitívny takpovediac odstaviť. Vedci sa zhodujú, že z hľadiska evolúcie to dáva zmysel. Človek, ktorý si pri oberaní bobúľ nevšimol, že zozadu sa k nemu približuje nebezpečné zviera, jednoducho zomrel. Preto je pocitový mozog neustále
v strehu. Sleduje okolie a keď sa objaví niečo neobvyklé, okamžite zareaguje. Pocitový mozog zberača bobúľ by všetky jeho myšlienky zamerané na hľadanie potravy ihneď zablokoval. Rozhovory medzi členmi skupiny by utíchli, keby v danej chvíli už nedokázali sledovať svoje myšlienky a slová. Aj keby človek chcel pokračovať v rozprávaní, nedokázal by sa k tomu sám donútiť. Namiesto toho by sa zberači plodov inštinktívne otočili a siahli po zbrani, aby odvrátili útok zvieraťa. Aj v súčasnosti je takéto nadanie veľmi dôležité. Predstavte si, že beháte po okolí a pozornosť venujete smartfónu, ale nečakane sa dostanete do nebezpečenstva, pretože sa, povedzme, po chodníku priblíži cyklista alebo pred vami počuť hlasný rachot, inštinktívne sa pozriete hore a okamžite, bez premýšľania zareagujete. Aj v tomto prípade prerušil pocitový mozog činnosť kognitívneho.
Ak by – úplne zjednodušene – prevládali u dospelého človeka napríklad pocity strachu, pocitový mozog by odstavil kognitívny mozog dokonca na dlhší čas. Výsledkom by bolo, že tento človek by sa dokázal sústrediť iba na dlhodobé ciele a nedokázal by napríklad dodržiavať žiadne plány, pretože prefrontálna kôra by sa obmedzila iba na svoju analytickú funkciu. Daný človek by v stresových situáciách mohol reagovať agresívnejšie a podráždenejšie než pri zdravej rovnováhe medzi týmito časťami mozgu. Nepripomína vám to trochu malé deti? Impulzívne údery, emocionálne reakcie, krátke časové úseky sústredenia a takmer žiadne plány do budúcnosti – súvisia tieto typické vlastnosti našich malých „zurvalčekov“ s ich mozgom? Výskumy tomu nasvedčujú. A to omnoho výraznejšie, než si obhajcovia teórie o tyranoch a podobných veciach myslia.

Originálny názov: Das gewünschteste Wunschkind aller Zeiten treibt mich in den Wahnsinn: Der entspannte Weg durch Trotzphasen Jazyk: slovenský Rok vydania: 2017 Rozmer: 136×207 mm ISBN: 9788022208994 Počet strán: 272 Väzba: pevná

Zaradené v kategóriách