Krutá rozlúčka (Michael Connelly) [SK]

Strhujúci príbeh o boji proti mocným sveta. Po tom, čo Harryho Boscha vyhodili z losangeleskej polície, udrží si štatút...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
11,95€
Zľava 5%
11,35€



Strhujúci príbeh o boji proti mocným sveta. Po tom, čo Harryho Boscha vyhodili z losangeleskej polície, udrží si štatút policajta na malej mestskej policajnej stanici. Vďaka nedostatku prípadov vrážd začne preverovať prípady znásilnení a zistí, že v malomeste vyčíňa deviant, ktorý sa zameriava na Hispánky istého typu. Bosch má ešte stále licenciu súkromného detektíva, a tak si ho najme istý multimiliardár a poverí ho, aby našiel jeho syna. Bosch postupne zisťuje, že na svete je aj oveľa nebezpečnejšie zlo než organizovaný zločin, a to organizovaný veľkokapitál.


Ukážka textu z knihy



Prológ

Všetci piati vybehli z úkrytu vo vysokej tráve. Rútili sa k mies
tu pristátia, zo všetkých strán sa snažili dostat do vrtulníka, je
den reval: „Idem, idem, idem!“ akoby niektorého z nich bolo treba
pohánat, akoby všetci do jedného nevedeli, že toto sú najnebezpec
nejšie sekundy ich života.
Prúd vzduchu spod rotora ohýbal steblá trávy a rozhánal dym
z dymovnice na všetky strany. Vrtulník ohlušujúco rachotil, pre
tože pilot zvyšoval turbíne obrátky na štart s tažkým nákladom.
Palubní strelci vtiahli chlapcov dovnútra a onedlho už zase stú
pali. Pri zemi sa zdržali iba tolko co vážka na vodnej hladine.
Z pravých dverí bolo vidiet líniu stromov ešte aj vo chvíli, ked
sa stroj vzniesol a zacal sa obracat. Medzi kmenmi fi govníkov sa
znenazdajky zablyslo. Ktosi zreval: „Ostrelovaci!“ – akoby palub
ný strelec potreboval pripomenút, s kým má do cinenia.
Bola to pasca. Tri záblesky, traja ostrelovaci. Pockali si, kým sa
vrtulník neodlepí od zeme a nepoletí rovno a nebude predstavovat
ideálny terc na dvesto metrov.
Strelec spustil palbu zo svojho gulometu M60, až zo stromov
lietalo drevo a olovo ich trhalo na kusy, ostrelovacov to však neza
stavilo. Vrtulník nemal pancierovanie, lebo pätnásttisíc kilomet
rov odtialto sa plánovaci rozhodli dat prednost rýchlosti a pohyb
livosti pred ochranou a dodatocnou hmotnostou.
Jedna strela zasiahla kryt turbíny. Jednému z bezmocných muž
ov na palube to znelo ako zatúlaná bejzbalová lopticka, co dopad
la na kapotu auta pri ihrisku. Nasledovalo rincanie skla, lebo další
projektil vletel do kokpitu. Bola to strela, aká sa podarí možno raz
za milión pokusov, a zasiahla naraz oboch pilotov. Prvý okamžite
zomrel a druhý si držal krk v inštinktívnej, no márnej snahe za
stavit striekajúcu krv. Helikoptéra sa zacala obracat okolo svojej
osi a coskoro sa celkom vymkla spod kontroly. Rútila sa prec od stromov
kamsi k ryžovým políckam. Muži v zadnej casti zúfalo
jacali. Ten, ktorému gulka pripomenula bejzbal, sa pokúšal zorien
tovat. Svet okolo stroja sa šialene krútil, a tak radšej uprel zrak
na jediné slovo vylisované v kovovej stene medzi kokpitom a ná
kladným priestorom. Bolo to slovo ADVANCE s prvým A preš
krtnutým tak, že vyzeralo ako šíp.
Upieral nan zrak aj v case, ked rev zosilnel a stroj rýchlo strá
cal výšku. Sedem mesiacov na prieskumných výpravách, a teraz
toto. Vedel, že to neprežije. Bol koniec.
Posledné, co pocul, bolo: „Držte sa! Držte sa! Držte sa!“ Ako
by bolo možné prežit náraz, nehovoriac už o požiari, ktorý bude
nasledovat. A Vietcong, ktorý skôr ci neskôr príde s macetami.
Kým ostatní jacali od hrôzy, on si ticho šepkal:
„Vibiana...“
Vedel, že ju už nikdy neuvidí.
„Vibiana...“
Vrtulník sa zrútil na hrádzu medzi dvoma polami a na všetky
strany vyletel milión kovových úlomkov. Hned nato sa vznietilo
rozliate palivo a vrak aj vodu na okolitých poliach zaliali plamene.
Do vzduchu stúpal cierny dym, takže miesto ich konca z dialky
vyzeralo ako miesto pristátia vyznacené dymovnicami.
Ostrelovaci si vymenili zásobníky a cakali, kedy príde rad na
záchranné helikoptéry.

1


Boschovi neprekážalo, že musí cakat. Bol tam fantastický
výhlad. Ani sa neunúval usadit na gauc pre návštevy. Na
miesto toho sa postavil tesne k sklenej stene a zahladel sa
na panorámu, ktorá siahala od striech centra Los Angeles
až po Tichý oceán. Stál na pätdesiatom ôsmom poschodí
mrakodrapu U. S. Bank Tower a Creighton ho nechával ca
kat, lebo to robil už od svojho pôsobenia v Parkerovom cen
tre, kde bol výhlad tak nanajvýš na zadnú stenu radnice. Od
úcinkovania v policajnom zbore sa posunul len o pät ulíc
dalej na západ, no stúpol do opojných výšav mestských fi
nancníckych polobohov.
Aj napriek výhladu však Bosch stále nechápal, ako sa
niekto dobrovolne rozhodne mat kanceláriu práve v tomto
mrakodrape. Bola to najvyššia budova na západ od Mis
sissippi a ako taká sa už dvakrát stala tercom neúspešného
teroristického útoku. Podla jeho predstáv musel pri práci
na cloveka pôsobit okrem bežného stresu ešte nepríjemný
pocit neistoty, len co prešiel sklenými dverami na príze
mí. Úlava mohla onedlho príst v podobe Wilshire Grand
Centra – sklenej veže týciacej sa k nebu o pár ulíc dalej.
Po dokoncení malo prevziat titul najvyššej budovy na zá
pad od Mississippi a spolu s ním zrejme aj záujem teroris
tov.
Miloval každú príležitost vidiet svoje mesto z výšky.
Ako zacínajúci detektív casto bral dodatocné šichty ako
pozorovatel v policajnej helikoptére, len aby sa mohol po
vozit nad Los Angeles a pripomenút si jeho zdanlivo ne
konecnú rozlohu.
Pozrel sa na dialnicu 110. Bola zapchatá až dolu k južné
mu centru. Všimol si aj množstvo heliportov na budovách
pod ním. Vrtulník sa stal dopravným prostriedkom elity,
co ešte vždy dochádzala do práce. Pocul, že sa ním dávajú
prevážat do Staples Centra dokonca aj niektorí vrcholoví
basketbalisti z Lakers a Clippers.
Sklo bolo také hrubé, že zvonku neprenikali vôbec žiad
ne zvuky. Mesto pod ním mlcalo. Jediné, co pocul, bola re
cepcná prijímajúca telefonáty stále s tým istým pozdravom.
„Trident Security. Želáte si?“
Zameral sa na hliadkové auto, ktoré sa rýchlo presúvalo
po Figueroa Street ku komplexu L. A. Live. Na kufri malo
velké oznacenie 01, takže patrilo centrálnej divízii. Onedl
ho sa k nemu pridala policajná helikoptéra, letela pod úrovn
ou poschodia, na ktorom stál. Aj tú sledoval pohladom,
kým ho od nej neodtrhol hlas spoza chrbta.
„Pán Bosch?“
Obrátil sa a uvidel v strede cakárne akúsi ženu. Nebo
la to recepcná.
„Som Gloria. Hovorili sme spolu po telefóne,“ poveda
la mu.
„Áno, jasné,“ prikývol. „Asistentka pána Creightona.“
„Rada vás poznávam. Podte so mnou, prosím.“
„Dobre. Ešte chvílu, a asi by som skocil.“
Neusmiala sa. Viedla ho cez dvere na chodbu s rovno
merne rozmiestnenými akvarelmi.
„To sklo je odolné proti nárazu,“ vyhlásila. „Odolá aj hu
rikánu piatej kategórie.“
„Dobre vediet,“ povedal. „Aj tak som len žartoval. Váš
šéf má vo zvyku nechat ludí cakat. Robí to už od cias, ked
bol policajným viceprezidentom.“
„Naozaj? Ja som si zatial nic také nevšimla.“
Harrymu to nedávalo zmysel, lebo ponho práve prišla
do cakárne, kde ho nechali trcat pätnást minút po dohod
nutom case stretnutia.
„Zrejme to cítal v nejakej manažérskej prírucke, ked ešte
stúpal po kariérnom rebrícku,“ pokracoval. „Ved viete – ne
chajte ich cakat, aj ked prídu nacas. Získate tým prevahu
vo chvíli, ked ich k vám konecne pustia. Dáte im najavo,
aký ste zaneprázdnený.“
„Takú manažérsku fi lozofi u nepoznám.“
„Asi bude skôr policajná ako manažérska.“
Vošli do vstupnej kancelárie s dvoma stolmi. Pri jednom
sedel dvadsiatnik v obleku a druhý bol prázdny, lebo zrej
me patril Glorii. Medzi nimi boli dvere. Gloria ich otvori
la a odstúpila o krok.
„Nech sa páci,“ povedala. „Mám vám priniest vodu?“
„Nie, vdaka,“ odvetil. „Netreba.“
Vošiel do ešte väcšej kancelárie. Na jednej strane mala
písací stôl a na druhej sedaciu súpravu pozostávajúcu
z dvoch gaucov a konferencného stolíka so sklenou doskou.
Creighton sedel za stolom – k Boschovi sa nechystal byt
neformálny.
Harry ho naposledy videl pred vyše desiatimi rokmi. Ne
pamätal si už, o co presne išlo, ale predpokladal, že asi o po
radu oddelenia, na ktorej im ten chlap prišiel oznámit, že
sa mení postup pri schvalovaní nadcasov. V tom case bol
hlavným policajným držgrošom – okrem iného mal na sta
rosti rozpocty jednotlivých oddelení. Poznali ho ako autora
prísnej politiky nadcasov, v rámci ktorej sa na zelenú kar
ticku muselo napísat podrobné zdôvodnenie, ktoré násled
ne schvaloval nadriadený. Kedže na schvalovanie zvycajne
došlo až po odpracovaní daného casu, radoví policajti vní
mali tento nový systém ako pokus odradit ludí od nadca
sov alebo, co bolo ešte horšie, prinútit ich robit nadcasy za
darmo, takže za ne dostanú nanajvýš tak náhradné volno.
Práve v tejto pozícii si medzi nimi vyslúžil prezývku Kre
tén. Relatívne krátko nato odišiel do lukratívnejšieho súk
romného sektora, no zelené karty sa používali aj nadalej.
Nezanechal v polícii stopu v podobe odvážnej záchrany
ludských životov, vítaznej prestrelky ci odhalenia mimo
riadne nebezpecného útocníka. Jeho dedicstvom bola zele
ná karticka na nadcasy.
„Podte dalej, Harry,“ povedal. „Sadnite si.“
Bosch pristúpil k stolu. Creighton zostarel, no bol v dob
rej forme. Postavil sa za stolom a podal mu ruku. Na sebe
mal sivý oblek ušitý presne na jeho šlachovitú postavu. Vy
zeral zámožne. Harry podávanú ruku prijal a posadil sa
pred stôl. Na toto stretnutie sa nijako výrazne nevyoblie
kal. Mal na sebe modré džínsy, košelu z rovnakého mate
riálu a antracitové mencestrové sako, ktoré nosil už prinaj
menšom dvanást rokov. Pracovné obleky z policajných cias
mal doma zabalené v igelite a nebol ochotný jeden z nich
vybalovat len kvôli stretnutiu s Kreténom.
„Ako sa máte, pán viceprezident?“ nadhodil.
„Už dávno ním nie som,“ opravil ho so smiechom Creigh
ton. „Dnes som už len John.“
„Tak John.“
„Ospravedlnujem sa, že som vás nechal cakat. Mal som
na linke klienta a klient má vždy prednost, no nie?“
„Iste. V pohode. Vychutnal som si výhlad.“
Výhlad z okna za Creightonom bol na opacnú stranu,
smerom na administratívne centrum a zasnežené vrcholky
kopcov San Bernardino. Bosch tipoval, že práve preto si Kre
tén vybral presne túto kanceláriu. Išlo mu o administratívne
centrum. Od svojho stola sa mohol zhora pozerat na vežu
radnice, Policajnú administratívnu budovu aj Los Angeles
Times. Bol nad tým všetkým.
„Je skutocne velkolepé vidiet svet z tohto uhla,“ vyhlá
sil Creighton.
Harry prikývol a prešiel k veci.
„Takže,“ zacal. „Co pre vás môžem urobit... John?“
„Nuž, v prvom a základnom rade si cením, že ste prišli
aj bez toho, aby ste vedeli, preco sa s vami vlastne chcem
stretnút. Gloria vravela, že mala co robit, kým vás presvedc
ila.“
„No, viete, je mi to lúto. Ako som však hovoril už aj jej, ak
ide o zamestnanie, nemám záujem. Už som zamestnaný.“
„Pocul som. San Fernando, ale to je len na ciastocný úvä
zok, nemám pravdu?“
Vyslovil to trocha posmešným tónom a Bosch si spome
nul na repliku z jedného fi lmu: „Ak nie si poliš, si malý clo
viecik.“ Pokracovala nejako v tom zmysle, že malý cloviec
ik je aj poliš z malého policajného zboru.
„Zamestná ma to presne tak, ako sám chcem,“ odvetil.
„Okrem toho mám aj licenciu súkromného detektíva. Z casu
na cas na nu dostávam prípady.“
„Ale všetko len od známych, však?“ opácil Creighton.
Bosch nanho chvílu mlcky hladel.
„Mám sa tvárit polichotene, že ste si ma preverovali?“
spýtal sa napokon. „Nemám záujem o prácu u vás. Je mi
jedno, kolko platíte a aké máte prípady.“
„Aj tak sa vás však na nieco spýtam, Harry,“ povedal
Creighton. „Viete, co tu robíme?“
Bosch sa chvílu pozeral na kopce v dialke, kým odve
til: „Poskytujete špickovú bezpecnost tým, co si ju môžu
dovolit.“
„Presne tak,“ prikývol Creighton.
Ukázal tri prsty na pravej ruke, asi ako znak trojzubca
z názvu svojej fi rmy.
„Trident Security,“ vyhlásil. „Špecializujeme sa na fi nanc
nú, technologickú a osobnú bezpecnost. Kalifornskú poboc
ku som založil pred desiatimi rokmi. Okrem nej máme dalš
ie v New Yorku, Bostone, Chicagu, Miami, Londýne a vo
Frankfurte. Onedlho by sme mali jednu mat aj v Istanbule.
Sme velmi velká spolocnost s tisíckami klientov a ešte väcší
m množstvom konexií v odbore.“
„To vás ctí,“ utrúsil Bosch.
Kým sa tam vybral, desat minút si na internete cítal o tej
fi rme. V roku 1996 ju ako luxusnú bezpecnostnú agentúru
založil lodiarsky magnát Dennis Laughton, ktorého svojho
casu na Filipínach uniesli pre výkupné. Na úvod prijal za
riaditela policajného komisára NYPD a potom to opakoval
všade, kde sa rozhodol otvorit pobocku. Zakaždým si vy
bral najvyššieho policajného velitela v danom meste, prípad
ne niektorého z jeho podriadených. Povrávalo sa, že v Los
Angeles sa pokúsil zlanárit policajného prezidenta, a až ked
neuspel, obrátil sa na Creightona.
„Vašej asistentke som už vravel, že o prácu pre Trident
nemám záujem,“ vyhlásil. „Lenže ona vravela, že sa to týka
niecoho iného. Co keby ste mi teda povedali, o co presne
ide, a mohli by sme sa obaja zase venovat tomu svojmu?“
„Môžem vás uistit, že vám neponúkam prácu pre Tri
dent,“ povedal Creighton. „Ak mám byt úprimný, potrebu
jeme zo strany LAPD úplnú spoluprácu a rešpekt, aby sme
dokonale zvládali veci, ktoré sa týkajú našich klientov, rov
nako ako polície. Keby sme vás zobrali do Tridentu, mohol
by s tým byt problém.“
„Myslíte pre ten môj proces?“
„Presne tak.“
Takmer celý minulý rok sa Harrymu vliekol súdny pro
ces s políciou, v ktorej pracoval vyše tridsat rokov. Dal ju
na súd, lebo bol presvedcený, že velenie použilo nelegálne
metódy, aby ho prinútilo odíst do dôchodku. Proces vyvolal
medzi policajtmi dost výraznú nevôlu. Akoby vôbec nezá
ležalo na tom, že pocas dlhorocnej služby dostal pred spra
vodlivost vyše stovky vrahov. Polícia mu nakoniec zaplati
la vyrovnanie, no pachut v niektorých kruhoch policajného
zboru ostala. Najmä v tých najvyšších.
„No a keby ste ma prijali do Tridentu, poškodilo by vám
to vztahy s LAPD,“ konštatoval Bosch. „Rozumiem. Ale
na nieco ma potrebujete. Na co?“
Creighton prikývol. Nastal cas vyložit karty.
„Poznáte meno Whitney Vance?“ spýtal sa.
„Samozrejme,“ odvetil Harry.
„Pán Vance je náš klient,“ prezradil mu Creighton. „Rov
nako ako jeho spolocnost Advance Engineering.“
„Whitney Vance musí mat prinajmenšom osemdesiat.“
„Osemdesiatpät. A...“
Creighton otvoril vrchnú strednú zásuvku svojho stola
a vybral z nej akýsi papier. Položil ho na stôl medzi seba
a Harryho. Bosch videl, že je to šek s potvrdenkou, nemal
však okuliare, takže nedokázal precítat sumu ani žiadne
iné detaily.
„Chce sa s vami porozprávat,“ dokoncil Creighton.
„O com?“ spýtal sa Bosch.
„Neviem. Vravel, že je to súkromná vec, a vyžiadal si
konkrétne vás. Vravel, že to bude rozoberat iba s vami. Po
siela vám tento potvrdený šek na desattisíc dolárov. Je za
to, že sa s ním stretnete – bez ohladu na to, ci vaše stretnu
tie povedie k dalšej spolupráci.“
Bosch nevedel, co povedat. Teoreticky mal penazí dost,
lebo polícia zaplatila, co mala, no väcšinu z vyrovnania vlož
il do dlhodobých investícií, ktoré mu mali zabezpecit po
kojnú starobu a nechat dostatocnú sumu aj pre jeho dcé
ru. Medzicasom ich však ešte cakali tri roky bakalárskeho
a dalšie dva magisterského štúdia. Dostala niekolko velmi
slušných štipendií, no zvyšok nákladov musel niest sám.
Nepochyboval, že desattisíc dolárov by mu s tým velmi vý
razne pomohlo.
„Kedy a kde sa s ním mám stretnút?“ spýtal sa napokon.
„Zajtra o deviatej ráno v jeho dome v Pasadene,“ odve
til Creighton. „Adresa je na príjemke. Mali by ste sa na to
obliect trocha lepšie ako dnes.“
Harry jeho poznámku ignoroval. Z vnútorného vrecka
saka vybral okuliare, nasadil si ich a natiahol sa po šek. Bol
vystavený na jeho celé meno. Uvažoval, odkial ho Vance
alebo Creighton poznajú.
V dolnej casti šeku bola perforácia a pod nou adresa, cas
stretnutia a poznámka: „Prídte bez zbrane.“ Harry prelož
il šek práve na nej, pozrel sa na Creightona a dal si ho do
vrecka.
„Pôjdem rovno do banky,“ vyhlásil. „Dám si ho prepla
tit, a ak to pôjde, zajtra idem do Pasadeny.“
Creighton sa uškrnul.
„To nebude problém.“
Harry prikývol.
„Takže sme asi skoncili,“ nadhodil a zdvihol sa na od
chod.
„Ešte nieco, Bosch,“ zastavil ho Creighton.
Neušlo mu, že Kretén stihol v priebehu desiatich minút
prejst z oslovovania krstným menom na priezvisko.
„Co?“ spýtal sa.
„Netuším, co od vás bude starý pán žiadat, ale strážime
si ho ako oko v hlave,“ odvetil Creighton. „Je pre nás viac
ako klient a nechcel by som sa prizerat, ako ho niekto v tom
to veku tahá za nos. Nech už bude chciet cokolvek, chcem
o tom vediet.“
„Tahat za nos? Pokial mi nieco neušlo, vy ste volali mne,
Creighton. Ak tu niekoho tahajú za nos, tak som to ja. Bez
ohladu na to, kolko mi ten clovek platí.“
„Ubezpecujem vás, že tak to rozhodne nie je. Nanajvýš
vás dotiahne do Pasadeny, a za to ste už dostali desattisíc
dolárov.“
„Dobre. Beriem vás za slovo. Zajtra pôjdem za starým
pánom a uvidím, o co tu ide. Ak sa však stane mojím klien
tom, tak to, co prenho budem robit – nech je to cokolvek –,
ostane len medzi mnou a ním. Nebudem nikoho informo
vat, pokial mi to výslovne neprikáže. Toto skrátka nero
bím. Bez ohladu na to, kto je momentálne mojím klientom.“
Zvrtol sa k dverám. Ked k nim došiel, ešte sa naposledy
obzrel po Kreténovi.
„Vdaka za výhlad.“
Vyšiel z kancelárie a zavrel za sebou dvere. Cestou von
sa zastavil pri recepcnej a dal si potvrdit lístok parkovacej
služby. Chcel mat istotu, že Creighton zaplatí tridsat do
lárov za parkovanie a umytie, s ktorým súhlasil, ked dolu
odovzdával auto.

Originálny názov: The Wrong Side Of Goodbye Jazyk: slovenský Rok vydania: 2017 Rozmer: 130×210 mm ISBN: 9788055627908 Počet strán: 320 Väzba: pevná s prebalom