Nová knižná akcia so zľavou až do 80%

Nanič mama

Krásy a úskalia materstva Toto nie je rodičovská príručka, ale skutočný život! Toto nie je rodičovská príručka, ale...

Sarah TurnerTatran (2017)

🍎 Vypredané, sú však dostupné iné vydania
11,90€

✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Krásy a úskalia materstva

Toto nie je rodičovská príručka, ale skutočný život!


Toto nie je rodičovská príručka, ale skutočný život!
Nanič mama je senzácia na Facebooku aj v blogerskom svete. Tisíce fanúšikov s nadšením sledujú jej príspevky, v ktorých prináša vtipný a dokonale úprimný opis materstva. Od najúžasnejších okamihov v živote rodiča až po najťažšie chvíle, keď sa človeka zmocní pocit, že nebol stvorený mať deti. Tento neprifarbený portrét materstva si získal srdcia rodičov na celom svete.
Nanič mama sa nevyhýba nijakej téme: od tehotenstiev, keď ani trošku nežiarila, po zdanlivo nekonečné nočné kŕmenie, od prvých ciest do materských centier po návrat do práce, od detských záchvatov vzdoru po praktické rady, ktoré sa vám zídu v pekle detských zábavných centier.
Táto kniha vám nepovie, ako byť rodičom, čo kupovať ani ako sa cítiť. Jej osviežujúca priamočiarosť vás však bezpochyby rozosmeje a možno aj rozplače. Navyše si pri nej s úľavou vydýchnete, že v tom nie ste sami.


http://theunmumsymum.blogspot.co.uk

Recenzie:



„Blog Nanič mama srší vtipom. Sarah si nedáva servítku pred ústa
a nahlas hovorí to, čo sa mamičky boja vysloviť – a za to ju milujem.“
Giovanna Fletcherová



Brilantná kniha pre mamičky malých detí

Zábavné čítanie, ktoré pozdvihne náladu každej mamičky. Sarah sa usiluje byť vzornou, čo najlepšou matkou, ale pomaly si začína zúfať. Nestíha! Zaspáva pri dojčení, bojuje s neporiadkom, v noci sa nevyspí, nedbá na seba a pomaly prepadá depresii.

Svoje pocity zverí Facebooku a odozva je nečakaná – získa si tisíce fanúšikov. Sarah presne vystihla pocity matky na materskej – šťastné a radostné chvíle sú vykúpené dennodennou lopotou. Úprimne a priamo hovorí o svojich chybách a prešľapoch, mamičkovských výčitkách svedomia, keď si myslela, že nie je dobrá matka, až nakoniec konštatuje: „Je v poriadku, že máš nervy v riti!‟

Nanič mama zábavne poukáže na všetky úskalia materstva a pritom povzbudí každú mladú
mamičku, aby si nezúfala. Usmiate, elegantné mamičky so smejúcimi sa bábätkami sú len návnadou, ktorá nezodpovedá skutočnosti. Na úskalia materstva sa nedá pripraviť, treba to vyskúšať na vlastnej koži. Sarah uzatvára svoje rozprávanie veľmi výstižnou kapitolou – Za nič na svete by som nemenila!


Ukážka textu z knihy



Debbie Sheppardovej, najlepšej mame na svete
(1954 – 2002)


O maminej knižke:
List mojim chlapcom

Najdrahší Henry a Jude!

Moji úžasní chlapci Henriško a Judinko.
Ak čítate tieto riadky, hádam sa prehryziete celou knihou. Keď si pomyslím, že sa vnárate do mojich najskrytejších myšlienok z uplynulých rokov, mám zmiešané pocity, ale asi to tak muselo byť, nuž poďme na to.
Začnime pekne po poriadku: Dúfam, že túto knižku čítate ako tínedžeri (a nie skôr), lebo si všimnete, že občas používam slová, ktoré vám zakazujem. Vždy som mala pocit, že keď napíšem presne to, čo mi prebehne hlavou, dodáva to môjmu písaniu istú autentickosť. Bohužiaľ, niekedy mi ako prvé napadne slovo „debil“. Alebo „magor“. Stále platí, že doma sa takto neoslovujeme – nikdy nebudete dosť veľkí, aby ste nemohli ísť do kúta.
Ako tínedžerka som si písala denník. Perom na papier. Viem, že pôsobím príšerne staro a vo vašich očiach som asi naozaj stará. Narodila som sa v inom tisícročí ako vy. Vyrastala som v deväťdesiatych rokoch, keď leteli Spice Girls, tamagoči a vlasové špirály. Nahrávala som si na kazety hitparády z rádia (pripomeňte mi, aby som vám ukázala, ako vyzerá kazeta). Nepoviem vám, čo bolo v denníkoch, lebo v rokoch po skončení školy som tam dopodrobna rozoberala predovšetkým flirtovanie s vaším otcom v baroch (nemusíte sa ošívať, spálila som ich).
Prestala som si písať denník krátko nato, ako som stretla vášho otca, a až keď som sa stala mamou, znovu som dostala chuť zaznamenávať si myšlienky. Tentoraz však nie voňavými gélovými perami do staros­tlivo vybraných zápisníkov z kvalitného papiernictva (ktoré som si schovávala pod vankúš). Začala som písať online blog, a prv ako som si uvedomila dôsledky toho, že vypúšťam svoje myšlienky do éteru, vymkli sa mi spod kontroly. Internet je fakt strašidelný.
Rada by som teda objasnila pár vecí. Hneď a zaraz. Nie preto, že musím, ale preto, že chcem, aby ste pochopili, prečo som tak otvorene písala o tom, aké je byť vašou mamou. Bola by som rada, keby ste pochopili, čo sa vtedy dialo v mojej hlave, lebo vy dvaja, vy moje trdielka, ste to celé spustili.
Byť mamou je naozaj ťažké.
Nech tieto riadky čítate v akomkoľvek veku, som si istá, že materstvo bude pre mňa vždy ťažké, ale prvé roky boli čosi celkom iné. V najhorších dňoch po bezsenných nociach – keď jeden z vás vrieskal, bola som podráždená a dom vyzeral ako vojnová zóna – som si chcela prečítať o niekom, kto má tiež náročný deň. O niekom, kto ma uistí, že sa z toho nezbláznim. O niekom, kto mi povie, že si nemusím od zúfalstva trhať vlasy, lebo všetko bude zase v poriadku (a že je v poriadku, keď to zatiaľ nie je v poriadku). To som potrebovala počuť. Namiesto toho som však väčšinou narážala na praktické rady, ako naučiť dieťa spať, a ponaučenia, ako si mám vážiť každú chvíľku s vami. Za každou vetou bol výkričník. Vaše dieťatko má teraz štyri mesiace! Tento mesiac sa máte na čo tešiť! Mohli by ste začať uvažovať o prvých príkrmoch!
(Nechcela som uvažovať o príkrmoch, chcela som si dať šálku horúceho čaju, trochu si pospať a byť znova sama sebou).
Podľa niektorých blogov bolo materstvo úžasné a štýlové – presne tak som si ho predstavovala. Všetci mali na sebe vianočné svetríky, nikto si nenakládol do pyžama a všetci sa nepretržite usmievali. Nepomohli mi.
Odrazu som sa rozhodla, že zosmolím čosi sama, a zrodil sa blog. Horúčkovito som písala jeden príspevok za druhým, o živote v domácnosti s batoľaťom Henrym, o tehotenstve s Judom, o materských centrách, o výletoch s vami dvoma a všetkom medzi tým. Nebolo to vôbec štýlové a občas mnou asi zalomcovala zúrivosť, ale vtedy som jednoducho bola neštýlovo zúrivá. Blog sa očividne stal mojím moderným denníkom.
Nepísala som ho vlastne pre nikoho, ale ľudia to začali čítať. Sprvu len hŕstka, potom boli z hŕstky stovky a zo stoviek tisícky, až napokon čítali moje nesúvislé drísty milióny ľudí, a ja som si uvedomila, že moje myšlienky sa dostali naozaj ďaleko.
Vtedy sa ma zmocnili obrovské pochybnosti a zrazu som si nebola istá, či som mala takto odhaľovať svoju rodičovskú dušu. Úprimne som sa chcela podeliť o svoje myšlienky – tie skutočné. No keď ich začalo čítať viac ľudí, zhrýzala som sa pri pomyslení, ako budú vyzerať čierne na bielom, navždy vyryté do celosvetovej siete. Každý z nás má občas myšlienky, na ktoré by najradšej zabudol. Niekedy nás strašia, inokedy sa za ne hanbíme, niekedy sú trápne a denník radšej spálime. Často sú osobné a to posledné, po čom túžime, je zvečniť ich na poondenom internete. Čo som to urobila?
Potom som sa však pozastavila nad všetkými správami, komentármi, tweetmi a e-mailmi a uvedomila som si – no doriti! –, že môj blog na niečo je.
„Ďakujem,“ stálo v správe, „že sa vďaka tebe cítim ako normálny človek.“
„Že som sa zasmiala.“
„Že si ma povzbudila uprostred fakt ťažkého týždňa.“
„Že si mi dodala odvahu pripustiť si, že tento týždeň je naprd a ja si neužívam každú sekundu.“
Niektoré správy od iných mamičiek (a celkom slušného počtu oteckov) ma rozplakali. Vpustili ma do svojho života, zdôverili sa mi s tým, ako bojujú s popôrodnou depresiou, ako podliehajú nepretržitému pocitu viny a zlyhania a cítia sa v tom všetkom ukrutne osamelo. „Myslela som si, že som v tom sama,“ povedali mi.
Najradšej by som ich zhromaždila na jednom mieste a zvrieskla do megafónu: „Nie si v tom sama!“ a poháňaná touto túžbou ďalej som zverejňovala svoje otvorené hodnotenie každodenného materstva – je pozoruhodné, že toto hodnotenie sa mi vymklo spod kontroly (dokonca získalo aj obal) a stálo za vznikom mojej prvej knižky.
Je zrejmé, že keď sa po rokoch pozriem znovu na svoj blog a túto knihu, poviem si: „Bože, ženská, veď ty si večne frflala.“ Určite sa obzriem do minulosti a poviem si: „Veď tie roky ubehli ako voda.“ Určite sa obzriem do minulosti a zistím, že veľa toho, čo som napísala, by som radšej zobrala späť, veci, ktoré boli vtedy veľmi reálne, ale keby som mohla, radšej by som ich spálila.
Možno som vás zo dvakrát nazvala mierne urážlivými menami ako zasrani (prepáčte!) a je mi to naozaj ľúto, ale keď budete mať vlastných malých zasranov, určite to pochopíte; možno som túžobne spomínala na dni, keď som pracovala na plný úväzok; možno som nahlas uvažovala, prečo to celé nie je prechádzka ružovým sadom, prečo ma nudia výlety do parku a materské centrá a prečo si, doparoma, neužívam každú sekundu.
Chcem však, aby ste vedeli, že bolo množstvo chvíľ, ktoré som si užívala. Chvíľ, ktoré sme si užívali všetci ako rodina. Keď sme sa objímali, čítali si knižky, stretávali sa s ľuďmi, cestovali a každý, každučký deň ste ma aj so svojím otcom rozosmiali. Veľmi rada by som vám ponúkla lichotivo zredigovanú verziu vašich raných rokov, skorigovaný text, v ktorom by ste sa nedočítali, že vaša mama nadávala ako pohan a občas plakala. Chcela som byť štýlová mama vo vianočnom svetríku, naozaj. Mrzí ma, ak som vás sklamala.
Niekedy ma skutočne ovládal pocit, že som nebola stvorená pre materstvo, vždy som však vedela, že nik by vás neľúbil viac. Ste nádherní, srandovní a totálne strelení, a ja som strašne hrdá, že patrím do takej úžasnej rodiny. Som hrdá, že som vaša mama. Nech dosiahnem v živote čokoľvek iné, vy dvaja ste moje veľdiela a nič významnejšie sa s mojím menom nespojí.
Na nás, drobčekovia moji.
Ľúbim vás najviac pod slnkom.
Mamina




Úvod:
pár slov o Nanič mame


Myslím, že keď som kedysi uvažovala o tom, aký bude môj život s deťmi, predstavovala som si svoj vtedajší bezdetný život s dvoma malými človiečikmi pridanými vo Photoshope: rozkošní kučeraví malí ľudkovia s bezočivými ústočkami zababranými od lekváru. Nebola som úplne mimo – vedela som, že prídu isté zmeny (menej spánku, viac plienok, menej štamperlíkov, viac času s kočíkom). Bolo mi jasné, že pôjdem na materskú, že sa nevyhnem kontaktu so sopľami, grckami a hovienkami druhého človeka a že je takmer povinné zadovážiť si chodúľku pre batoľatá aj s plastovým telefónom, nepredpokladala som však, že môj život sa zmení od základov.
Nepredpokladala som, že sa priženie hurikán.
Nečakal ho ani Michael Fish v roku 1987, a všetci vieme, ako to dopadlo.
Asi je vám jasné, že keď sa v zime 2012 prihnal hurikán Dieťa, nebola som pripravená. Fyzicky i materiálne som bola vybavená dosť slušne. Duševne a citovo nie. Dokonalý výstroj a ani šajn, do čoho leziem. To som bola ja.
Viac ráz sa ma pýtali, čo bolo pri zásahu prvého detského hurikánu najťažšie (a vlastne, aj čo je najťažšie, keď má človek deti, keďže teraz som hrdou majiteľkou dvoch malých ľudských bytostí, z ktorých má len jedna kučeravé vlasy). Mohla by som siahodlho hovoriť o nedostatku spánku, o detských záchvatoch vzdoru v obchodných domoch, o pocitoch frustrácie a nudy, keď som pri Poďme na vidiek dojčila nenásytné dieťa a pritom zúfalo túžila dať si sprchu.
Áno, tieto praktické výzvy boli skúškou samy osebe, ale ďaleko najnáročnejšou skúškou bolo vyrovnať sa s neprestajnými pochybnosťami o sebe.

Prečo občas nie som milujúca matka?
Prečo sú ostatné ženy vždy milujúce matky?
Je možné, že som chybná, že to jednoducho nezvládam?
Takto som si to vôbec nepredstavovala.

Keď som si raz o tretej ráno opäť zúfala pri dojčení, hodila som do Googlu „Chcem späť svoj starý život“, a vzápätí som vymazala históriu vyhľadávania v telefóne. Hanbila som sa sama za seba, najmä preto, že som vôbec nechcela späť svoj starý život. Bola som po uši zaľúbená do svojho zlatučkého plešivého uzlíčka a neskutočne vďačná za to, že sme rodina. Ale občas (napríklad, keď som bola už štvrtý raz za noc hore a malý obgrcal celú postieľku) som sa neubránila myšlienke: Čo sme to urobili? Občas som sa neubránila kriku a ziapala som na manžela: „Ja už toto robiť nebudem. Je to úplne nahovno!“ Z výrazu jeho tváre mi bolo jasné, že aj on si dobrodružstvo s bábätkom predstavoval inak.
Teraz, o niekoľko rokov neskôr, sa čarovné chvíle ešte vždy striedajú s chvíľami, čo sú trochu nahovno, stalo sa však čosi neuveriteľné. Hoci ma sem-tam žerú pochybnosti o sebe samej, už nemám pocit, že som v tom sama. Prečo? Lebo si uvedomujem neskutočnú odozvu na svoju internetovú rozpravu o rodičovských víťazstvách a prehrách.
Začalo sa to niekoľkými odkazmi, z ktorých boli zakrátko stovky a zo stoviek tisícky. V súčasnosti mi každučký deň zaplavujú inbox správy od rodičov, ktorí majú podobné skúsenosti ako ja. Sypú si popol na hlavu za to, že nie sú stále milujúci rodičia. Sú si istí, že by im to šlo, keby to nebolo také potvorsky ťažké. Škerila som sa, keď ktosi opísal rodičovstvo ako „najťažšiu prácu na svete“, to však bolo predtým, ako som to zažila, predtým ako som predčasne ukončila materskú a vrátila sa do práce na čiastočný úväzok, lebo, poviem to celkom otvorene, nezvládla som tráviť celé dni doma s dieťaťom.
Ľudia si často zle vysvetľujú názov môjho blogu The Unmumsy Mum, nemamičkovská mama. „Mamičkovské“ maminy som nikdy nevnímala negatívne. „Mamičkovská“ mamina bola v mojich predstavách úžasne prirodzená, šťastná a rodičovstvo zvládala ľavou zadnou. Presne taká som chcela byť. Preto som blog nazvala Nemamičkovská mamina, tak som sa vtedy cítila: ako podvodníčka, čo nepatrí do klubu. Začala som písať, čo mi vírilo hlavou, a bolo neuveriteľné, keď iní rodičia reagovali na moje slová „Aj ja“. Vďaka tomu som sa nevzdala (písania ani materstva, keďže som odvtedy mala ďalšie dieťa).
Táto kniha je pre všetkých rodičov, čo mi poslali správu, a pre mnohých ďalších. Pre rodičov všade na svete. Pre maminy, oteckov,* nevlastné maminy, pestúnske maminy, pestúnskych oteckov, staré mamy, starých otcov a kohokoľvek iného, kto má na starosti výchovu malého človeka.
Musím podotknúť, že táto kniha rozhodne nie je rodičovská príručka. Ak ste očakávali tipy, ako uspať dieťa, aby ste stihli Sudcu Rindera alebo praktické rady o prvých príkrmoch, asi by ste ju mali vymeniť za niektorý z titulov typu Ako z dieťaťa nevychovať úplného magora.
Táto kniha vám nepovie, ako byť rodičom, čo kupovať či ako sa cítiť. Aj tak však dúfam, že pre vás bude užitočná. Dúfam, že vďaka nej pochopíte predovšetkým, že nech cítite čokoľvek, môžete dať krk na to, že niekto iný sa cíti rovnako.
Tak, nech sa páči. Moja necenzurovaná rozprava o tom, ako som v priebehu troch rokov prešla od nula detí k dvom. Očakávania verzus skutočnosť. Krásy rodičovstva aj úskalia života s deťmi, napríklad keď cedíte rukou hovienka z vaničky. Nekompromisne otvorená rozprava, ktorú som tak potrebovala, keď som o tretej ráno zúfalo prehľadávala detské fóra. Veľmi sa usilujem nepoužiť slovo „cesta“, neznášam, keď ľudia melú o svojich posratých cestách. Ale keď ju nevnímame v zmysle zostrihu zo Superstar, asi by sa dalo povedať, že to je moja cesta.
Poďme teda ďalej.


„Keď si spomeniem, ako som si predstavovala samu seba v úlohe ženy v domácnosti, skôr než som mala deti (v štýle päťdesiatych rokov, odetá v zásterke, moje ružovolíce deti sa pekne hrali a ja som zatiaľ elegantne popíjala kávičku s kamarátkou, ktorá koštovala moje čerstvo upečené mafiny), len sa zasmejem a utriem si zaschnutý sopeľ z legín.”

Lara, Chorley



* Oteckovia sú tiež srdečne vítaní, asi by som vás však mala varovať, že hovorím aj o upchatých mliekovodoch a šuškách.



Prvá časť

Čo sme to urobili?


„Nočné kŕmenie je
skutočne výnimočný zážitok.
Pod ‚výnimočným’myslím,
že je dosť naprd.”


Len my dvaja


Dovoľte mi načrtnúť, ako vyzeral náš život bez detí. Je rok 2009.
Zavediem vás do roku 2009, lebo mám pocit, že dobre vystihuje nás dvoch v bezdetnej fáze. V tom roku sme si kúpili prvý dom a obaja sme mali seriózne, dospelácke zamestnanie. James pracoval na jednom zo svojich miest v štátnej správe, ktorých za uplynulé roky vystriedal viac než dosť, a mňa práve povýšili na vzťahovú manažérku v lízingovej spoločnosti, čo v praxi znamenalo, že som väčšinu času obchádzala farmy v Devone, kde sme financovali stroje, a brutálne ma to bavilo.
Tvrdo sme makali a popritom sme si dosť užívali. Občas sme sa vracali domov nacenganí o druhej ráno a razila z nás zmes vodky so šiškebabom. Keď sa však obzriem dozadu, mali sme si užívať ešte viac. (Trošku ma mrzí, že som nikdy nezažila šialené žúry na Ibize, hoci som nikdy netúžila dostať sa do tranzu na penovej párty v bare Amnesia, ale mohla som, keby som bola chcela.) Nevážila som si rozsah našej slobody.
Po náročnom pracovnom týždni sme si cez víkend objednávali donášky z Pizza Hut, chľastali pivo a víno, sem-tam sme sa šli prejsť po pláži alebo sa vybrali navštíviť niektoré z historických panských sídiel (najmä aby sme si dali čaj so šiškami s džemom), okrem toho sme polihovali na gauči pri čaji a džemových sušienkach s kulisou Sky Sports News. V rámci domácich prác sme povysávali auto (v tichu alebo pri zapnutom rádiu), nakúpili potraviny (kúpili sme si, čo sme chceli a kedy sa nám chcelo) a upratali dom, čo nám zabralo polhodinu, počas ktorej sme vytriedili kopy pracovného šatstva a dali do poriadku už aj tak usporiadanú obývaciu časť domu.
Život bol fajn a boli sme šťastní. Boli sme usadení.
Na druhý rok sme sa zobrali a začali koketovať s nebezpečnou kratochvíľou, ktorú rada nazývam „Pouvažujme, čo ďalej“. Práve debaty o izbách navyše, garážach a príjemných susedoch nás určite po prvý raz priviedli k Rozhovoru s veľkým R. Nás dvoch čakal už len jeden rozhovor, keďže fázu zvieratko sme už mali za sebou. Zachránili sme kocúra Floyda, ktorého sme brali takmer ako vlastné dieťa.
Čakal nás ďalší krok dospelého života.
Nespomínam si presne, kedy sme sa dostali k otázke „Myslíš, že by sme sa mali pokúsiť o bábätko?“, zato sa pamätám, ako sme sa dohodli, že prestanem brať antikoncepciu a „uvidíme, čo sa stane“. Ak si poviete, že „uvidíte, čo sa stane“, máte celkom jednoznačný plán. Od okamihu, keď sa rozhodnete neskúšať bábätko, sa oň dosť usilovne pokúšate.
Nie je mi dosť jasné, kam sme sa náhlili. Rozhodne nám netikali biologické hodiny, keďže som vtedy mala len dvadsaťtri. Na rozmnožovanie sme mali kopu času. Akýsi inštinkt nám však navrával, že prišiel správny čas. Mali sme za sebou len niekoľko mesiacov manželského života, ale už sedemročný vzťah. Keď sme sa dali dokopy, mala som iba šestnásť (v nočnom klube v priemyselnej zóne, romantika ako z rozprávky, ja viem).
Odrazu som si začala pozorne všímať bábätká v kočíkoch a tehotenské brušká v autobuse. Hoci som sa stále tešila z práce, vína i pravidelných piatkových donášok jedla, chcela som byť predovšetkým mamou.
Čakala som, že to príde hneď.
Po desiatich neúspešných mesiacoch, ktoré prebiehali v duchu: „Myslím, že ovulujem. Môžeš, prosím, zastaviť Top Gear a prísť hore?“ sme už boli trošku unavení z obdenných sex maratónov a nôh v lufte (šlo o moje nohy, James ani jediný raz neležal s nohami vo vzduchu, aby predišiel pôsobeniu gravitačnej sily).
Potom sme sa odrazu začali sústreďovať na iné veci, lebo sme práve predali dom a kúpili nový s izbou navyše a garážou, ako sme plánovali. Hurá! Boli to strašné zmätky, keďže sme mali len dva týždne voľna, aby sme sa zbalili, presťahovali a pripravili na týždňový pobyt na Kose. Dovolenku sme si kúpili skôr, než sme sa dozvedeli, že sa v ten mesiac budeme sťahovať. Boli sme viac-menej vybalení, ešte sme však nemali všetko celkom usporiadané, a už sme sa chystali na letisko v Cardiffe. Kým som si napúšťala vaňu (aby som sa pred dovolenkou patrične oholila), motala som sa po spálni a vtedy som pocítila, že sa zrejme blíži menzes: boľavé nohy, mierna žalúdočná nevoľnosť. Asi nepotrebujete vedieť, ako funguje môj menštruačný cyklus (v tejto knihe sa o mne aj tak dozviete priveľa), nikdy však nebol celkom pravidelný. Povedali nám, že to môže skomplikovať počatie, a bol to zároveň pádny dôvod, aby som si na týždeň v bikinách pre istotu zabalila tampóny.
Neviem, či bol ten pocit čímsi iný ako zvyčajné predmenštruačné útrapy, alebo som len potrebovala povolenie nalievať sa pochybným gréckym ouzom, čosi ma však prinútilo vybrať zo zásuvky s nohavičkami tehotenský test a ocikať ho. Zakričala som na Jamesa, ktorý bol dolu: „Myslím, že dostanem menzes, ale urobila som si pre istotu test, nech som si načistom, že si môžem dať víno.“
James sa vrátil hore. V tej chvíli som už bola celkom nahá (ako som spomínala, chystala som sa do vane) a prešľapovala nad jasnozrivou tyčinkou. „Tak čo hovorí?“ opýtal sa.
„Sú tam dve čiarky. Je pozitívny. Takže som tehotná. No doriti.“
„No doriti,“ zopakoval. „Si si istá? Urob si ešte jeden!“
„Nemôžem. Netreba mi cikať.“
Sadla som si teda do vane, kde som sa pokúšala stráviť správu o možnom rodičovstve, a James mi priniesol pol litra vody, aby som zo seba dostala ďalší moč. Urobila som si ďalšie dva testy.
Jeden test mohla byť náhoda.
Dva testy boli stále otázne.
Tri testy nepochybne ukazovali, že čakám dieťa.
Ach, Bože dobrý, nosila som v sebe bábätko.
A my sme sa ho alebo ju práve chystali odvliecť na Kos, kde sme, ako sa neskôr ukázalo, bývali v tom najmizernejšom hoteli, v akom sme kedy boli, s mizernou „plážou“ a mizerným jedlom. Tieto pocity ešte znásobovala myšlienka, že sme odmietli vilu v Toskánsku a navyše sme si vôbec neužili poslednú dovolenku vo dvojici.
Jediné, čo dodávalo čaro tejto fakt mizernej dovolenke (už som spomínala, aká bola mizerná? Cítim potrebu zdôrazniť tento bod, keďže Toskánsko zavrhol James, aby sme ušetrili), bolo dieťatko, čo sme si potajomky nosili so sebou. Mali sme sa stať rodičmi a boli sme vysmiati od ucha k uchu.
Podľa tehotenskej aplikácie BabyCentra, ktorú sme si stiahli cestou na letisko, som už bola v siedmom týždni. Meškajúca menštruácia nás na nič neupozornila, keďže to u mňa nebolo nič nezvyčajné. Nemala som nijaké iné príznaky, preto som pila Pinot Grigio a počas prvých siedmich týždňov existencie nášho plodu som nebrala kyselinu listovú, čo som sa chystala napraviť hneď po návrate do Anglicka, kde som plánovala v lekárni vyrabovať oddelenie pre budúce mamičky.
Tak sme v našom skvelom hoteli v podradnom letovisku debatovali o detských menách a izbičkách. Zároveň sme si pripomínali, že by sme sa nemali príliš radovať, kým nám nepotvrdia, že všetko je v poriadku. Napriek tomu sme už boli celí preč z našej malej fazuľky. Bolo úžasné po prvý raz zistiť, že som tehotná. Bolo to aj desivé a znepokojujúce, ale predovšetkým úžasné.
Doteraz si živo pamätám, ako sme sa so vzrušenými opálenými tvárami vracali autom z letiska v Cardiffe a hltali sendviče a gumené cukríky z pumpy. Hrdí na svoju malú tajnú fazuľku. Vedeli sme, že stojíme pred veľkou životnou zmenou.
O tom, aké to bude v skutočnosti, sme popri radostnom žuvaní gumených cukríkov nemali ani potuchy.

Recenzie a kritiky

Rok vydania: 2017 ISBN: 9788022208277 Rozmer: 140×210 mm Počet strán: 264 Väzba: pevná Jazyk: slovenčina

Zaradené v kategóriách