Biblický manželský poradca

Predaných viac ako pol milióna výtlačkov

Thomas Gary je presvedčený, že manželstvo je viac ako posvätná zmluva medzi dvoma ľuďmi. Je to duševná hodnota, ktorá nám pomáha, aby sme lepšie spoznali Boha, dôverovali mu a vrúcne ho milovali. Je nespočetné množstvo kníh, ktoré sa zaoberajú tým, ako sa dopracovať k vysnívanému a šťastnému manželstvu. Posvätné manželstvo je iné, kladie dôraz na vnútorné hodnoty a ako v manželstve prehĺbiť svoj osobný vzťah s Bohom.
Podľa autora je manželstvo pozvanie nielen k šťastiu, ale aj k svätosti, pretože nás učí láske a úcte k druhým. Je živnou pôdou pre dobrú modlitbu, ale odhaľuje aj naše hriechy. Vedie nás k tomu, aby sme odpúšťali, zdokonaľovali sa vo vytrvalosti a slúžili svojmu partnerovi. Manželstvo nám pomáha vnímať Božiu prítomnosť, prehlbovať duchovné poslanie a zmysel života.
Kniha Thomasa Garyho je povzbudzujúca, hlboká a skutočne úderná. Autor v nej uvádza množstvo manželských príbehov, biblických citátov a praktických skúseností zo svojho života. V každej kapitole nájdeme množstvo nových a podnetných myšlienok pre páry, ktoré bojujú s manželskou krízou.

Recenzie:

„Klasika! Posvätné manželstvo dvíha tento dôležitý zväzok posvätený Bohom na vznešený piedestál. Túto knihu by si mal prečítať každý, kto zamýšľa vstúpiť do manželstva, ale aj ten, čo doň vstúpil.“
Dr. Dennis Rainey, prezident spoločnosti Family Life

„Posvätné manželstvo je jedna z najlepších kníh o manželstve, akú sme kedy čítali – je to klasické dielo. Každý pár, ktorý si váži svoju vieru a svoje manželstvo, by si mal prečítať túto neuveriteľnú knihu.“
Dr. Les a Dr. Leslie Parrottovci, autori Saving Your Marriage Before It Stars

„Hodná zamyslenia, hlboká a skutočne úderná. Odporúčam Posvätné manželstvo snúbencom, ale aj dlhoročným manželom či novomanželom. Srdce tejto knihy osloví každého, kto si uvedomuje prítomnosť Boha vo svojom manželstve.“
Kevin G. Harney, autor kníh Empovered by His Presence a Organic Outreach series

„Mnohé výroky z Ježišovho učenia nám ukazujú cestu – ako žiť plnohodnotný život skôr, ako zablúdime, a že jedno z najväčších dobrodení je slúžiť, samozrejme, popri iných. V podobnom duchu nám Gary Thomas ukazuje cestu v manželstve. Posvätné manželstvo inšpirovalo mnohých, aby v manželstve nachádzali skôr svätosť ako šťastie. Nech nasledujúce generácie prijmú toto životne dôležité posolstvo.“
Dr. Juli Slattery, klinická psychologička a prezidentka Authentic Intimacy

„Osobne som cítil požehnanie a pomoc zo slov tejto knihy, ktorá vdychuje nádej do manželstva.“
Gregory Jantz, PhD, zakladateľ centra A Place of Hope

Ukážka textu z knihy

ČO AK JE BOŽÍM ZÁMEROM,
ABY SME V MANŽELSTVE BOLI NIELEN ŠŤASTNÍ,
ALE NAJMÄ SVÄTÍ?

Pre Lisu

1. KAPITOLA

NAJVÄČŠIA
VÝZVA

Pozvanie nielen k šťastiu, ale najmä k svätosti

Určite sa ožeň. Ak budeš mať dobrú ženu, budeš šťastný.
Ak zlú, bude z teba filozof.
Sokrates

Rozpitvem ho.
Historici sa nevedia zhodnúť, ktorý lekár sa ako prvý nechal zviesť touto myšlienkou a zapríčinil hotovú revolúciu v medicínskej praxi. Ochota zarezať do mŕtveho ľudského tela, odstrániť kožu, stiahnuť skalp, preseknúť kosť, vybrať, preskúmať a zmapovať orgány uložené vnútri, to všetko boli veľmi dôležité kroky smerujúce k zisteniu, čo sa deje v ľudskom tele.
Celé tisícročia lekári špekulovali, ako to v našom organizme funguje, ale neboli ochotní pitvať mŕtvolu, ba dokonca týmto nápadom celkom opovrhovali. Niektorým v tom bránilo náboženské presvedčenie, iní sa jednoducho nedokázali odhodlať a rozťať človeku hrudný kôš.
Hoci sa občas našiel nejaký odvážlivec, čo nahliadol do mŕtveho tela, až koncom renesancie (približne od 14. do 16. storočia) sa pitva stala bežnou súčasťou náplne práce európskych lekárov.
Práve vďaka pitvám sa dovtedajšie mylné predstavy celkom zrútili. V 16. storočí dostával Andreas Vesalius k dispozícii mŕtvoly zločincov, čo mu umožnilo vyvrátiť bývalé predpoklady o stavbe ľudského tela, ktoré predtým nespochybniteľne platili viac než tisíc rokov. Neoceniteľné nákresy anatómie človeka by však nikdy nevznikli, keby Vesalius nebol ochotný rezať.
Rád by som v tejto knihe urobil čosi podobné v duchovnej oblasti. Rozpitveme viacero manželstiev, pohrabeme sa v nich, zistíme, čo sa v nich naozaj deje, a potom budeme skúmať, ako možno uprostred problémov, ktoré manželstvo prináša, nájsť duchovný význam, hĺbku a rásť. Nečakajte jednoduché odpovede, ako napríklad „tri kroky k dôvernejšej komunikácii“ či „šesť krokov k vzrušujúcejšiemu milostnému životu“, pretože táto kniha nehovorí, ako dosiahnuť šťastnejšie manželstvo. Zaoberá sa tým, ako v manželstve využiť problémy, radosti, boje i víťazstvá, aby sme sa priblížili k Bohu a budovali svoj kresťanský charakter.

ZAOBERÁ SA TÝM,
AKO V MANŽELSTVE VYUŽIŤ
PROBLÉMY, RADOSTI,
BOJE I VÍŤAZSTVÁ,
ABY SME SA PRIBLÍŽILI
K BOHU A BUDOVALI
SVOJ KRESŤANSKÝ
CHARAKTER.

Necháme sa inšpirovať myšlienkami Františka Saleského, ktoré načrtol v 17. storočí. František bol mimoriadne nadaný duchovný vodca, a tak sa naňho ľudia v listoch často obracali so svojimi duchovnými zápasmi. Raz mu napísala istá žena, ktorá sa trápila a nevedela, čo robiť, pretože túžila po manželstve, ale jej priateľka ju nástojčivo presviedčala, aby zostala slobodná, lebo je „svätejšie“ postarať sa o otca a po jeho smrti sa zasvätiť Bohu v celibáte.
František Saleský túto ustarostenú mladú ženu upokojil a odpísal jej, že manželstvo ani zďaleka nie je ľahšou cestou, ba v istom zmysle môže byť tou najťažšou rehoľou. „Manželský stav si vyžaduje viac cnosti a vytrvalosti než akýkoľvek iný spôsob života,“ napísal. „Je to neprestajné cvičenie v zriekaní sa seba… Napriek trpkosti z neho môžete získať med svätého života.“1
Všimnite si, že František Saleský hovorí, že manželstvo je občas aj trpké. Preto ak chceme mať z manželstva duchovný osoh, musíme byť úprimní. Musíme sa pozrieť na svoje sklamania i ťažké zlyhania a postaviť sa zoči-voči svojmu sebectvu. Takisto sa musíme zriecť predstavy, že ťažkosti v manželstve sa jednoducho prekonajú úpenlivejšou modlitbou alebo dodržiavaním jednoduchých zásad. Väčšina z nás sa už presvedčila, že tieto „jednoduché kroky“ v skutočnosti nefungujú. Prečo je to tak? Lebo existuje oveľa zásadnejšia otázka než to, ako „vylepšiť“ manželstvo: Čo ak Boh neustanovil manželstvo, aby nám bolo „ľahšie“? Čo ak má s ním Boh v pláne niečo, čo presahuje naše šťastie, pohodlie i túžbu byť zaplavený radosťou, akoby tento svet bol dokonalé miesto?
Čo ak Boh stvoril manželstvo skôr preto, aby sme sa stali svätými, ako preto, aby sme boli šťastnými? Čo ak, ako naznačuje František Saleský, by sme mali prijať jeho trpkosť, pretože z nej sa môžeme naučiť získavať zdroje, ktoré potrebujeme, aby sme mohli stáčať „med svätého života“?
Vôbec nemám v úmysle tvrdiť, že šťastie a svätosť si odporujú. No na druhej strane si myslím, že najšťastnejší a najradostnejší život žijeme, keď kráčame v poslušnosti. John Wesley raz odvážne vyhlásil, že nie je možné, aby bol človek šťastný, ak nežije sväto. A jeho vysvetlenie naozaj dáva zmysel. Ako môže byť naozaj „šťastný“, kto je zároveň plný hnevu, zlosti a zloby, kto v sebe živí neprajnosť alebo závisť? Ako môže byť úprimne šťastný človek zmietaný nutkavou nenásytnou žiadostivosťou alebo ten, čo sa ženie len za materiálnymi vecami? Nenažranec sa síce môže tešiť z jedla, ale určite nie z toho, ako vyzerá.
Bolo by hlúpe opovrhovať šťastím. No chcem povedať, že „šťastné manželstvo“ (v zmysle zaľúbenosti a príjemných pocitov), ako sa s ním často stretávame v závere kníh o manželstve (dokonca aj niektorých kresťanských), je falošný prísľub. Cestou sebectva sa človek k šťastiu nedostane.
Táto kniha hľadí a poukazuje na to, čo manželstvo presahuje. Jej hlavnou témou je duchovný rast v kontexte manželstva. Na dosiahnutie cieľa (na zdokonaľovanie sa v službe, v poslušnosti, na budovanie charakteru, šírenie dobra a Božej lásky), pre ktorý zasvätené osoby využívajú celibát a nábožní pustovníci samotu, môže slúžiť aj manželstvo.
Po celé stáročia sa kresťanská spiritualita považovala za synonymum spirituality zasvätených osôb. Manželia si mysleli, že by mali duchovne rásť vo vzťahu k Bohu rovnako ako mnísi či rehoľné sestry, konať teda tie isté náboženské úkony. Tie sa však najlepšie konajú, ak je človek slobodný (dlhé modlitby, popri ktorých sa až tak nedá venovať výchove detí ani manželským rozhovorom; obdobia pôstu, kedy je dosť zložité zosúladiť prípravu jedál pre všetkých členov rodiny; čas na pokojnú meditáciu, ktorá sa zdá priam nemožná, kým sú deti akéhokoľvek veku doma). A akosi sa zabúdalo, že treba hľadať spôsoby, ako by Boh mohol využiť naše manželstvo a pomôcť nám, aby sme sa stávali lepšími, aby sme rástli v modlitbe, v bázni a v službe. Cirkev sa viac zameriavala na to, ako by sa ľudia žijúci v manželstve mohli bez zanedbávania rodiny čo najviac pripodobniť „spiritualite slobodných“ a zanedbávalo sa rozvíjanie spirituality, v ktorej by manželstvo mohlo slúžiť ľudskému úsiliu o svätosť. Rodina sa tak stala skôr prekážkou ako živnou pôdou duchovného rastu.
Dôvod, prečo sa na manželstvo niektorí dívajú ako na čosi sebecké, je ten, že naša motivácia vydať sa alebo oženiť naozaj je často sebecká. Ja by som ale veľmi rád poukázal na manželstvo ako na jeden z najmenej sebeckých spôsobov života, do akého kresťan môže vstúpiť. Táto kniha sa na manželstvo pozerá tak, ako stredovekí autori hľadeli na kláštory; ako na prostredie plné možností pre duchovný rast a službu Bohu.
Možno ste si už dávno uvedomili, že aj to vaše manželstvo má účel, ktorý ďaleko prevyšuje pozemské šťastie. Možno by ste to nenazvali svätosťou, ale chápete, že za tou povrchnou romantickou láskou, ktorú tak často ospevuje moderná kultúra, je pravda, ktorá vás presahuje. A my to spolu preskúmame.
Rozpitveme viaceré manželstvá, zistíme, kde to škrípe, prehľadáme skrýše skazených postojov, pohrabeme sa aj tam, kde sme nútení čeliť vlastným slabostiam a hriechom, a cez to všetko sa budeme učiť rásť.
Nahliadneme aj do Svätého písma, do dejín cirkvi a do klasických kresťanských diel. Uvidíte, že tieto diela nám v mnohom majú čo povedať a že minulosť ovplyvňuje súčasnosť oveľa viac, než si niektorí myslia.
Cieľom tejto knihy nie je prinútiť vás, aby ste svojho manžela alebo manželku mali radšej (hoci si myslím, že aj to príde), ale pomôcť vám viac milovať svojho Boha a čoraz viac sa pripodobňovať jeho Synovi. A popritom si začnete viac vážiť človeka, s ktorým ste sa na túto púť vydali.

CIEĽOM TEJTO KNIHY NIE
JE PRINÚTIŤ VÁS, ABY STE SVOJHO MANŽELA ALEBO MANŽELKU MALI RADŠEJ
(HOCI SI MYSLÍM, ŽE AJ TO PRÍDE), ALE POMÔCŤ VÁM
VIAC MILOVAŤ SVOJHO BOHA A ČORAZ VIAC SA PRIPODOBŇOVAŤ JEHO SYNOVI.

Dúfam, že vďaka nej nájdete väčšie zaľúbenie v manželstve a že vás inšpiruje, aby ste ešte intenzívnejšie budovali vzťah s manželom či manželkou. Keď si uvedomíte, že manželstvo je „posvätné“, určite nedovolíte, aby vám zovšednelo, začnete si ho viac vážiť práve pre to dych vyrážajúce zistenie, že niečo, čo ste možno doposiaľ brali ako samozrejmosť, je podstatne hlbšie, oveľa životodarnejšie a má moc meniť život viac, ako ste si kedy mysleli.
Vážim si manželstvo a som vďačný za to moje. Mám v ňom rád všetko pekné, jednoduché a príjemné, ale aj to ťažké – čo ma frustruje, no zároveň mi pomáha spoznať seba a svoju manželku hlbšie; čo mi spôsobuje bolesť, ale popritom pribíja na kríž tie stránky mojej povahy, ktoré nenávidím; čo ma núti padnúť na kolená a dáva mi šancu spoznať, že mám odložiť svoje urputné snahy a musím sa učiť milovať Božou láskou. Manželstvo ma priviedlo k hlbšiemu poznaniu, k väčšej úcte a pocitu spolupatričnosti, ktorý som predtým vôbec nepoznal.
„Posvätné manželstvo“ nie je len fráza, je to moja životná cesta. Vďaka tejto perspektíve sa mi úplne zmenilo manželstvo a verím, že to isté sa môže stať aj vám.

2. KAPITOLA

NÁSTRAHY ROMANTIKY

Ako nás manželstvo vedie k ozajstnému naplneniu

Rovnako ako všetko, čo nevzniklo len náhodným vzplanutím prchavej emócie,
ale pôsobením času a vôle, aj každé manželstvo, bez ohľadu na to, či je šťastné
alebo nešťastné, je neporovnateľne zaujímavejšie ako ten najvášnivejší
milostný románik.
W. H. Auden

Hoci sa môže zdať, že považovať svätosť za cieľ manželského života je radikálne odlišný pohľad, než na aký sme v súvislosti s manželstvom zvyknutí, samotný koncept „romantickej lásky“ ospevovaný vo filmoch, piesňach a románoch bol pre našich predkov prakticky neznámy. Samozrejme, existovali výnimky –, stačí si napríklad prečítať knihu Pieseň piesní – ale vo všeobecnosti sa myšlienka, že v manželstve nesmie chýbať vášeň, naplnenie a vzrušenie začala dostávať do povedomia až koncom jedenásteho storočia, a preto sa z historického hľadiska považuje za relatívne novú.1
Nechcem tým naznačiť, že zaľúbenosť a túžba po romantike je čosi zlé; veď predsa Boh stvoril aj prežívanie zaľúbenosti ako súčasť chemických procesov v mozgu a dobré manželstvá sa usilujú nestratiť zmysel pre romantiku. No na predstave, že manželstvo môže „prežiť“ z čistej romantiky, alebo že pocit zaľúbenosti je pri výbere životného partnera najdôležitejší, stroskotala nejedna manželská loď.
Romantizmus dosiahol najväčší rozmach najmä zásluhou romantických básnikov osemnásteho storočia, ku ktorým patria Wordsworth, Coleridge a Blake, ako aj ich literárni nasledovníci Byron, Shelley a Keats. Títo básnici vášnivo zdôrazňovali, že človek pácha zločin sám proti sebe, ak sa vydá alebo ožení z akéhokoľvek iného dôvodu než z „lásky“, (ktorá sa chápala najmä ako vzplanutie citov a emócií), ibaže životy mnohých z nich boli paródie plné nezodpovednosti a tragédie.
Jedným zo spisovateľov, ktorí naplno prijali spomínanú romantickú predstavu, bol zmyselný románopisec D. H. Lawrence, ktorého heslom bolo: „Slová mal by som a musím mi nič nehovoria!“ Lawrence sa zamiloval do vydatej ženy, Friedy Weekleyovej, a jeho „láska“ ho pobádala k tomu, aby ju odvábil od manžela. Aby Lawrence uskutočnil svoje nekalé úmysly, poslal Friede odkaz, v ktorom jej napísal, že je tá najúžasnejšia žena v celom Anglicku.
Vydatá žena s tromi deťmi, ktorá už v tom čase sama niesla následky viacerých milostných románikov, prekukla Lawrenceove city a odmerane odpovedala, že jej je jasné, že ešte asi veľa Angličaniek nestretol.2
Spisovateľka dvadsiateho storočia Katherine Anne Porterová sa vo svojej prekvapujúco hlbokej eseji o manželstve so zaujímavým názvom Potrebný nepriateľ (The Necessary Enemy), ktorú napísala v roku 1940, zamýšľa nad tým, ako sa romantická láska po stáročia celkom nenápadne vkrádala do manželských postelí a priniesla so sebou absurdné predstavy o večne mladej láske a o manželstve ako osobnom dobrodružstve, ktoré má človeka urobiť šťastným.3 Avšak podľa Porterovej (i podľa mňa) to je v reálnom živote tak, že si uprostred trápení, ktorým sa nevyhneme, musíme chrániť úlomky šťastia.4
Porterová dopodrobna skúma krásy i úskalia manželstva a prináša napríklad tieto postrehy o neveste:

Táto moderná mladá žena čelí najstaršej a najnástojčivejšej manželskej dileme. Je zdesená, vystrašená, plná viny a zlovestných predtúch, lebo krôčik po krôčiku zisťuje, že hoci svojho manžela verne miluje, je schopná ho nenávidieť. Občas ho nenávidí rovnako zlostným a tajomným spôsobom, ako kedysi v detstve nenávidela svojich milovaných rodičov, bratov a sestry… Myslela si, že už z toho vyrástla, ale teraz je to tu zas; zákutie povahy, ktorú nedokáže ovládať, alebo si aspoň myslí, že nedokáže. Tieto pocity bude musieť pred svojím manželom všemožne skrývať, ako ich skrývala pred rodičmi, a navyše z toho istého pochybného sebeckého dôvodu; aby ju neprestal mať rád.5

Porterová upozorňuje na to, že ak sa mladá žena díva na manželstvo iba z pohľadu romantickej lásky, ľahko môže prísť o „pokoj v duši“. Obáva sa, že jej manželstvo stroskotá, pretože občas cíti priam neznesiteľný odpor voči svojmu manželovi, no nemôže si ho reálne priznať, aby sama v sebe nezničila vlastnú predstavu o tom, aká má byť láska.6
Romantickej láske chýba pružnosť. Až natoľko, že i pri tej najmenšej zmene sa rozsýpa, zostanú z nej len črepy. Zrelá láska, ktorá je predpokladom dobrého manželstva, musí byť pružná a počítať s tým, že každý človek je hriešny a v každom z nás sa občas vynárajú protichodné emócie. Porterová ďalej vysvetľuje, že nenávisť mladej ženy voči mužovi je rovnako skutočná ako jej láska.7 Srdce človeka je už raz také a zväzok dvoch hriešnych ľudí, čo sa rozhodli spolu kráčať po zvyšok života, sa tomu nevyhne.

ROMANTICKEJ LÁSKE
CHÝBA PRUŽNOSŤ.
AŽ NATOĽKO, ŽE I PRI TEJ NAJMENŠEJ ZMENE SA ROZSÝPA, ZOSTANÚ Z NEJ
LEN ČREPY.

Svadba nás pozýva k najvyšším a najlepším – no v skutočnosti takmer neuskutočniteľným – ideálom. Takto chceme žiť. Ale sobáš nám pripomína aj každodennú realitu života hriešnych ľudských bytostí v nedokonalom svete. Túžime milovať, ale často sa uchyľujeme k nenávisti či apatii.
Zrelý a racionálny duchovný pohľad na manželstvo nemožno budovať na zaľúbenosti, ale na zrelej láske. Lenže to nás okamžite núti ísť proti prúdu.
Vo svojom klasickom diele Rady skúseného diabla, sa C. S. Lewis satiricky vysmieva z toho, aká je naša kultúra posadnutá romantikou. Démon Krutodlak radí začínajúcemu démonovi Svrabomilovi:

V prvom rade tak môžeme ľuďom, ktorí nemajú dar zdržanlivosti, zabrániť, aby hľadali manželstvo ako riešenie, pretože sa necítia „zaľúbení“. Vďaka nám sa im iný motív na uzavretie manželstva zdá nízky a cynický. Áno, presne to si myslia. Úmysel lojality partnerovi, vzájomnú pomoc, zachovanie cudnosti a odovzdávanie života považujú za čosi nižšie než búrku citov.8

Myslím si, že väčšina z nás, ktorí už nejaký ten rôčik žijeme v manželstve, si uvedomuje, že jazda na horskej dráhe zaľúbenosti a dvorenia sa časom vyrovná ako terén medzi štátmi Stredozápadu, kde prevládajú dlhé rovinaté úseky a kde len zriedkakedy natrafíte na nejaký nadjazd. Keď sa to stane, páry reagujú rôzne. Mnohé s takým vzťahom skoncujú a pokúšajú sa prežiť vášnivú lásku s niekým iným. Iné páry sa uchýlia k „manželskej zákopovej vojne“, keď každý z partnerov obviňuje z vlastného pocitu neuspokojenia či nedostatku zanietenia toho druhého. Niektoré páry sa rozhodnú, že to spolu nejako „vydržia“. No sú aj takí, čo chcú nájsť hlbší zmysel, duchovnú pravdu ukrytú v prehlbovaní manželskej intimity.

MÔŽEME PRED
MANŽELSKÝMI PROBLÉMAMI UTEKAŤ – ALEBO NAOPAK, MÔŽEME UZNAŤ, ŽE TIETO PROBLÉMY SA TÝKAJÚ KAŽDÉHO MANŽELSTVA
A OD NÁS SA OČAKÁVA,
ŽE ICH S NASADENÍM VYRIEŠIME.

Môžeme pred manželskými problémami utekať – ako kedysi lekári bočili od ľudského tela, odmietali pitvať mŕtvoly a zistiť, ako to v nás funguje –, alebo naopak, môžeme uznať, že tieto problémy sa týkajú každého manželstva a od nás sa očakáva, že ich s nasadením vyriešime.
Ak si uvedomíme, že všetky manželstvá sa boria s podobnými problémami, máme dôvod nazdávať sa, že Božím zámerom s touto výzvou je čosi oveľa väčšie než prchavé ľudské šťastie.
Táto kniha hľadá nielen tento zámer a zmysel, ale aj odpoveď na otázku: Ako môžeme uprostred problémov, ktoré manželský život prináša, objaviť príležitosti spoznávať Boha a rásť v tomto poznaní a v láske k nemu?
Mnohé manželské páry nám prostredníctvom tejto knihy umožnili nahliadnuť do svojich životov, a tak sa mi zdá vhodné, aby som ako prvé rozpitval moje manželstvo.

NEČAKANÉ ZÁSNUBY
Spolu s Lisou sa často pýtame, čo by sa stalo, keby bola vtedy povedala „áno“.
Keď sme s Lisou chodili, opýtal som sa jej, či by si s našou skupinkou z vysokoškolského pastoračného centra nešla poobede zahrať discgolf.
„Nie, ďakujem,“ povedala Lisa. „Ja sa radšej pôjdem prejsť.“
Nedávno sa vrátila z misijnej cesty v Mexiku, kde strávila celé leto, a ja som si myslel, že voľný čas by sme mohli využiť na opätovné zblíženie. Poznali sme sa od strednej školy, chodili sme spolu asi rok a začínalo to medzi nami byť „vážne“. Bez toho, aby o tom Lisa vedela, poprosil som svojho najlepšieho kamaráta, Roba Takemura, aby sa modlil za to, aby som vedel, či mám Lisu požiadať o ruku. Zároveň som zas ja nevedel, že pred týždňom Lisa s mamou celé sobotné popoludnie obzerali svadobné šaty pre prípad, „že by ich náhodou“ Lisa niekedy potrebovala.
Bol som trochu sklamaný, že sa k nám nechce pridať, a povedal som: „Dobre, tak nejdem hrať discgolf ani ja.“
„Ale môžeš,“ povedala Lisa. „Ja sa prejdem aj sama.“
„Nie, pôjdem s tebou,“ povedal som.
Kráčali sme popri rieke, čo preteká nádhernou dolinou rozprestierajúcou sa na okraji národného parku Glacier, a asi trištvrte hodiny sme sa zhovárali. Zrazu som sa zastavil, hodil som do vody pár kamienkov a z ničoho nič som Lise povedal: „Chcem sa s tebou oženiť.“
Lise padla sánka.
„To ma žiadaš o ruku?“ spýtala sa udivene.
Pokýval som súhlasne hlavou a bol som rovnako prekvapený ako ona. Lisa prišla ku mne a objala ma.
„To znamená ,ánoʻ?“ opýtal som sa a Lisa prikývla.
„Páni,“ povedala po chvíli. „Predstav si, že by som súhlasila s tou ponukou hrať discgolf.“
Rozosmialo nás to, a potom som zažil jednu z najemotívnejších chvíľ v živote. Bolo to čosi zvláštne, priam mystické splynutie duší. Čo sa dialo v nás, okolo nás a skrze nás, prevyšovalo akékoľvek telesné spojenie. Bolo to hlbšie, zmysluplnejšie a úžasnejšie ako čokoľvek, čo sme dovtedy zažili.
Počas nasledujúcich deviatich mesiacov sme plánovali ako asi všetci zasnúbení. Hovorili sme o misijnej činnosti, o rodine, štúdiu, službe Bohu – o všetkom, na čo si len spomeniete. Bolo to úžasné obdobie a často sme sa modlili: „Pane, chceme ísť, kam nás chceš poslať; použi nás, ako chceš, sme celí tvoji.“
Prvýkrát sme spolu spali až v svadobnú noc, a aj preto boli pre nás medové týždne poriadne opojným zážitkom, no po nich sme vhupli do reality a tá nás pohltila ako hustá hmla.
Mal som v pláne našetriť peniaze na školu, a tak sme sa na
prvých pár mesiacov nasťahovali do maličkého bytu, ktorý nám zadarmo požičali naši priatelia. Dva dni po návrate zo svadobnej cesty som nastúpil do práce. Lisa zostala medzi štyrmi stenami sama a plakala.
Bol slnečný deň. Zavolala mi do práce a pýtala sa, či by som mohol prísť domov skôr, aby sme mohli ísť k jazeru. „Tá sa asi zbláznila,“ pomyslel som si. „Nemôžem predsa len tak odísť z roboty, lebo je pekné počasie!“ namietal som. „A navyše tu ešte len začínam!“
„Načo sme sa vôbec brali, keď sa teraz vidíme menej, ako keď sme spolu chodili?“ posťažovala sa.
Načo vlastne?
Desať rokov ubehlo ako voda. Mali sme tri malé deti, dve z nich ešte v plienkach. Pracoval som pre kresťanskú organizáciu a ešte vždy nám to finančne ledva vychádzalo. Bývali sme v radovej zástavbe v severnej Virgínii. Chystali sme sa na náš piatkový večerný rituál; zaniesť šaty do práčovne a požičať si film.
„Čo chceš pozerať?“ Spýtal som sa Lisy, keď som si bral kľúče a zamieril k dverám.
„Hm, čo povieš na romantickú komédiu?“ spýtala sa Lisa.
Zľakol som sa. Posledné tri razy sme spolu pozerali romantickú komédiu. Nedokázal som sa pozerať na ďalší neskutočne
nádherný párik, čo sa stretne za extrémne nepravdepodobných okolností, zamiluje sa, poháda sa, a potom sa ďalších šesťdesiat minút udobruje.
Vzdychol som, pozrel na Lisu a povedal:. „Prepáč, ale ja to pozerať nemôžem. Musí tam vyletieť do vzduchu aspoň jed-na budova a minimálne jedno auto havarovať. Keď sa mi podarí nájsť niečo, čo má k tomu ešte aj trochu romantiky, tak to môže byť.“
Asi na treťom schode som si vonku pomyslel: Kedy sa z toho nášho „Prosím, Bože, zmeň svet skrze nás“ stalo „Pozrieť si film s Arnoldom Schwarzeneggerom alebo Juliou Robertsovou?“ Nevedel som si spomenúť na žiadny konkrétny míľnik ani na blikajúci neónový nápis, ktorý by mi ukázal, kedy a kde približne k tomu došlo.
Spomenul som si, ako intenzívne sme prežívali večer, keď sme sa zasnúbili, aké radostné objavovanie sprevádzalo naše medové týždne, ako sme vypĺňali žiadosť o zaradenie do misijnej organizácie, ako sme domov priniesli naše prvorodené dieťa… No teraz, o desať rokov neskôr, sme sa „dopracovali“ k tomu, že v piatok večer sledujeme, ako sa podľa vymysleného scenára z Hollywoodu ľúbia iní.
ČO JE VLASTNE MANŽELSTVO?
AKO TO, ŽE SME TAKTO SKONČILI?
NAOZAJ ZA TÝM NIE JE
NIČ VIAC?

V ten večer som na nič neprišiel, ale keď som sa skutočne zamyslel nad našou situáciou, rozhodne to so mnou zatriaslo a precitol som. Čo je vlastne manželstvo? Ako to, že sme takto skončili? Naozaj za tým nie je nič viac?