Zárezy smrti (Veronica Roth) [SK]

Prvý diel novej sci-fi fantasy dilógie od Veroniky Roth, autorky najpopulárnejšej dystopickej série Divergencia –...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
14,95€
Zľava 25%
11,25€

Prvý diel novej sci-fi fantasy dilógie od Veroniky Roth, autorky najpopulárnejšej dystopickej série Divergencia – Rezistencia – Experiment.
Vo svete, kde panuje násilie a neprávo, v galaxii, v ktorej niektorí nažívajú v priazni osudu, má každý človek špeciálny dar. Kým väčšina dokáže vyťažiť zo svojho daru čo najviac, Akosa a Cyru pre ich dary zneužívajú. Cyra je sestrou tyrana, čo vládne bojovnému národu. Má dar bolesti a sily, čo jej brat zneužíva, aby tyranizoval svojich nepriateľov. Cyra má však na viac, ako byť nástrojom v bratových rukách. Vzdoruje, je rýchlejšia a bystrejšia, než hockto predpokladá. Akos pochádza z mierumilovného národa a je nadovšetko oddaný rodine. Hoci ho ochraňuje jeho neobyčajný dar, keď ho s bratom chytia vojaci vyslaní Cyrinou rodinou, Akos sa snaží len o jediné – zachrániť brata na úkor vlastného prežitia. Akos sa tak v sekunde ocitá uprostred Cyrinho sveta, kde panuje neopísateľné nepriateľstvo medzi ich rodinami a národmi. Akos a Cyra stoja pred rozhodnutím – pomôcť si navzájom a prežiť, alebo priniesť jeden druhému skazu.

Ukážka textu z knihy



KAPITOLA 7 CYRA
Bratov Keresetovcov som prvýkrát videla z chodby pre služobníctvo,
ktorá sa tiahne pozdĺž zbrojnej siene. Od maminej smrti
už uplynulo dosť času a ja som pomaly dosahovala plnoletosť.
Otca som stratila o pár obehov neskôr, zahynul pri nečakanom
útoku počas púte. Môj brat Ryzek teraz pokračoval na ceste,
ktorú mu otec vytýčil, a snažil sa šotetskému národu vybojovať
oficiálne uznanie. Prípadne aj nadvládu nad planétou.
Otega mi o príchode Keresetovcov povedala ako prvá, vždy
mi prinášala klebety, ktoré si služobníctvo šepkalo nad hrncami
a panvicami v kuchyni.
„Zajal ich Vas, pobočník tvojho brata,“ prehodila, keď mi kontrolovala
esej, či tam nemám gramatické chyby. Ešte ma učila literatúru,
ale v ostatných predmetoch som ju už predstihla. Študovala
som samostatne a Otega sa vrátila k práci správkyne kuchyne.
„Neposlal Ryzek vojakov, aby zajali jasnovidku? Tú vyslúženú?“
spýtala som sa.
„Máš pravdu,“ prikývla Otega, „ale tá si radšej vzala život,
aby sa vyhla zajatiu. Vas a jeho muži teda dostali rozkaz, aby namiesto
nej zajali bratov Keresetovcov, čo sa im aj podarilo. Vraj
sa bránili celou cestou cez Medzu. A ten mladší, Akos, sa nejakým
spôsobom vyvliekol z pút, ukradol zbraň a zabil jedného
z Vasových vojakov.“
„Ktorého?“ spýtala som sa. O mužoch, s ktorými sa Vas najčastejšie
vydával na výpravy, som kadečo vedela. Jeden obľuboval
sladkosti, druhý mal oslabené ľavé plece, tretí vycvičil skroteného
vtáčika, aby mu vyzobával dobroty z úst. Človek nikdy
nevie, kedy sa mu taký detail môže zísť.
„Kalmeva Radixa.“
Teda milovníka sladkostí.
Zdvihla som obočie. Kalmev Radix, elitný vojak, na ktorého
sa môj brat často spoliehal, sa nechal zabiť thuvhesitským chlapcom?
To nebola dôstojná smrť.
„Prečo bratov zajali?“ vyzvedala som ďalej.
„Pre ich osud.“ Otega zdvihla obočie. „Aspoň sa to povráva.
A keďže proroctvá podľa všetkého presne pozná len Ryzek, narozpráva
sa kadečo.“
Nepoznala som osud Keresetovcov ani žiadny iný okrem
vlastného a bratovho, hoci Zhromaždenie ich pred niekoľkými
dňami dalo odvysielať v správach. Ryzek nakázal zablokovať vysielanie
pár sekúnd po tom, ako sa na obrazovke objavil predseda
Zhromaždenia. Oznam predniesol v otyrčine, a hoci v našej
krajine už pred desiatimi obehmi zakázali šírenie všetkých jazykov
okrem šotetského, Ryzek sa pre istotu postaral, aby ho nikto
nepočul.
Keď sa prejavil môj dar prúdu, otec mi môj osud oznámil,
nerobil okolo toho žiadne ceremónie. Druhé dieťa rodiny Noavekovcov
prekročí Medzu. Výnimočne nezáživné proroctvo pre
obľúbenkyňu osudu!
Chodbami pre služobníctvo som sa už nezakrádala tak často
– v dome sa diali veci, ktoré som vôbec nechcela vidieť –, ale pre
zajatých bratov Keresetovcov som urobila výnimku.
Okrem toho, že sú to naši nepriatelia, som o Thuvhesitoch
vedela len toľko, že majú tenkú kožu, čo sa dá ľahko prebodnúť,
a že si radi doprajú priveľa ľadových kvetov, od ktorých závisí
ich ekonomika. Na mamino naliehanie som sa naučila ich reč.
Prirodzene, pre privilegovaných Šotetov otcov zákaz štúdia cudzích rečí
neplatil. Jemná a dynamická thuvhesitčina mi vôbec
nešla na jazyk, zvyknutý na rázne a drsné šotetské slabiky.
Vedela som, že Ryzek dá Keresetovcov zaviesť do zbrojnej
siene. Odtisla som pohyblivý panel v stene len o kúštik, aby som
cez štrbinu videla do miestnosti, a prikrčila som sa v prítmí. Akurát
načas, už som počula kroky.
Rovnako ako vo zvyšku rezidencie, dlážka a steny boli obložené
tmavým drevom, takým vylešteným, že vyzeralo ako tenká
vrstva ľadu. Z vysokého stropu visel zložitý luster zo sklenených
gúľ a pokrúteného kovu. V dutom skle poletovali drobné
mušky fenzu a zapĺňali miestnosť mihotavým, trochu strašidelným
svetlom. Sieň sa takmer nepoužívala, na béžové vankúše
uložené na nízkych drevených stolčekoch už napadalo toľko prachu,
že zosiveli. Rodičia tu usporadúvali večierky, ale Ryzek sem
vodil iba ľudí, ktorým chcel nahnať strach.
Vasa som zbadala ako prvého. Vlasy mal na jednej polovici
lebky dlhé a mastné, na druhej vyholené až na kožu, žiletkou si
ju doškriabal dočervena. Vedľa neho sa šuchtal chlapec so svetlou
pokožkou posiatou modrinami. Bol omnoho nižší než ja,
chudý, s úzkymi plecami. Z jeho tela vyžarovalo ustráchané napätie,
akoby v každom okamihu očakával úder.
Spoza neho sa ozvali priškrtené vzlyky. Za prvým chlapcom
sa potkýnal druhý s hustými kučeravými vlasmi. Bol vyšší a mohutnejší,
ale tak sa hrbil, že takmer vyzeral menší.
Bratia Keresetovci, obľúbenci osudu zo svojej generácie. Nebol
na nich ktovieako vábny pohľad.
Môj brat ich čakal na opačnom konci miestnosti, rozvalený
na schodoch, ktoré viedli na vyvýšené pódium. Hruď mu pokrývalo
brnenie, ale ruky si nechal odhalené a hrdo ukazoval rad zárezov,
ktorý sa mu ťahal po celom predlaktí. Urobil si ich aj za popravy,
ktoré vykonal na otcov rozkaz, aby sa ľudia neodvážili šíriť
fámy o jeho zbabelosti. V pravej ruke držal malý prúdonôž, podchvíľou
si ho zvrtol v dlani a zakaždým ho šikovne chytil za rukoväť.
V modrastom svetle jeho pokožka vyzerala mŕtvolne bledo.
Usmial sa na svojich zajatcov, ukázal im všetky zuby. Môj brat
bol celkom pekný, keď sa usmieval, hoci to väčšinou znamenalo,
že sa chystá niekoho zabiť.
Oprel sa dozadu o lakte a naklonil hlavu.
„Koho to tu máme?“ prehovoril. Hlas mal hlboký a chrapľavý,
akoby celú noc vrieskal na plné hrdlo. Kývol na dobitého Kereseta
a odmerane ho oslovil thuvhesitčinou: „To o tebe som už
toľko počul? Ty si ten krpec, čo si vyslúžil zárez, ešte než sme ho
posadili do vznášadla?“ Zachechtal sa.
Zaškúlila som na chlapcovu ruku. Tesne pod lakťom mal hlbokú
ranu, šmuha zaschnutej krvi sa mu tiahla dolu zápästím až
pomedzi prsty. Zárez smrti. Veľmi čerstvý. Ak boli chýry pravdivé,
za Kalmeva Radixa. Takže toto je Akos a ten ufňukaný bude
Eijeh.
„Akos Kereset, tretie dieťa rodiny Keresetovcov.“ Ryzek vstal,
zvrtol si nôž na dlani a zišiel dolu schodmi. Prevýšil dokonca aj
Vasa. Ryzek vyzeral ako obyčajný muž, ktorého natiahli do dĺžky,
plecia a boky mal na svoju neprirodzenú výšku priúzke.
Aj ja som vysoká, ale tým sa moja fyzická podoba s bratom
končí. Naše gény sú veľmi zmiešané, šotetskí súrodenci sa navzájom
často ktovieako nepodobajú, ale my vyzeráme výnimočne
odlišne.
Akos zdvihol hlavu a pozrel na Ryzeka.
Meno Akos som prvýkrát zazrela v knihe o šotetskej histórii.
Volal sa tak významný náboženský vodca, kňaz, ktorý si radšej
vzal život, než by mal zneuctiť prúd a vziať do ruky prúdomeč.
Ako prišiel thuvhesitský chlapec k šotetskému menu? Žeby jeho
rodičia zabudli, odkiaľ meno pochádza? Alebo si chceli uctiť nejakého
vzdialeného šotetského predka?
„Prečo sme tu?“ spýtal sa Akos chrapľavo a po šotetsky.
Ryzek sa neprestával usmievať a odpovedal v rovnakom jazyku.
„Chýry sú teda pravdivé, naozaj ovládaš jazyk poznania. Fascinujúce!
Odkiaľ sa v tebe nabrala šotetská krv?“ Štuchol Akosovi
do modriny pri oku, až ho myklo od bolesti. „Za vraždu môjho
vojaka ťa riadne vytrestali. Predpokladám, že rebrá tiež dostali
zabrať.“
Ryzek rozprával s náznakom odporu, ktorý by postrehol len
ten, kto ho pozná tak dobre ako ja. Môj brat totiž nerád pozeral
na trpiacich ľudí. Niežeby ich ľutoval, ale nepáčilo sa mu, keď
mu niečo pripomenulo, že bolesť existuje a môže ho postihnúť
ako kohokoľvek iného.
„Ledva sa sem dovliekol,“ ozval sa Vas. „A do lode sme ho
museli vyniesť.“
„Za bežných okolností by si za vraždu môjho vojaka zaplatil
životom,“ povedal Ryzek a sklonil sa k Akosovi ako k malému
dieťaťu. „Ale keďže ti je súdené zomrieť v službách rodiny Noavekovcov,
zomrieť v mojich službách, najprv z teba vytlčiem pár
obehov roboty.“
Akos bol napätý, odkedy som ho prvýkrát zazrela, ale teraz
ho všetka tvrdosť opustila. Zostal zraniteľný ako dieťa. Skrútil
prsty, ale nie do pästí, ruky mal bezvládne ako v spánku.
Svoj osud zrejme nepoznal.
„To nie je pravda,“ hlesol Akos, akoby čakal, že Ryzek poprie
vlastné slová a zbaví ho strachu. Brucho mi zovrel prudký kŕč,
pritisla som si naň dlaň, aby som bolesť utíšila.
„Uisťujem ťa, že áno. Mám ti prečítať oficiálny prepis proroctva?“
Ryzek vytiahol zo zadného vrecka papier poskladaný
do štvorca a rozložil ho. Na psychologické týranie svojich obetí
sa zjavne dobre pripravil. Akos sa roztriasol.
„Tretie dieťa rodiny Keresetovcov...“ začal Ryzek v otyrčine,
najpoužívanejšom jazyku galaxie. V jazyku, v ktorom ho vyhlásilo
Zhromaždenie, mi proroctvo pripadalo skutočnejšie. Zaujímalo
ma, či sa Akos cíti rovnako. Mykol sa pri každej slabike. „...
zomrie v službách rodiny Noavekovcov.“
Ryzek pustil papier na zem. Akos sa k nemu vrhol a schmatol
ho tak prudko, že ho takmer roztrhol. Zostal prikrčený a čítal
svoj osud stále dokola, akoby ho tým mohol zmeniť. Akoby mu
smrť v službách našej rodiny nebola predurčená.
„Nesplní sa to,“ vyhlásil Akos ráznejšie a vstal. „Radšej... radšej
by som zomrel, než...“
„Myslím, že to nie je pravda,“ zasyčal Ryzek takmer šeptom
a naklonil sa tesne k nemu. Akos zarýval prsty do papiera, až ho
pretrhol, ale inak sa ani nepohol. „Viem, ako ľudia vyzerajú, keď
si želajú okamžitú smrť. Mnohých som k tomu dohnal osobne.
Ty ešte zúfalo túžiš prežiť.“
Akos sa nadýchol a pozrel na Ryzeka s novým odhodlaním.
„Môjho brata ti osud nesľúbil. Nemáš naňho žiaden nárok. Pusti
ho a... a ja sa ti nebudem priečiť.“
„Zdá sa, že si veľmi nesprávne odhadol, prečo sme vás sem
priviedli,“ pokračoval Ryzek. „Neprešli sme cez Medzu, len aby
sme urýchlili tvoj osud. Ak by sme ťa náhodou zabili, nikoho by
to netrápilo. Hľadali sme jeho, nie teba.“
„Ty si nikam nešiel,“ odsekol Akos. „Sedel si doma a nechal
svojich poskokov, nech za teba spravia špinavú robotu.“
Ryzek sa zvrtol a vyšiel na pódium. Stena za ním bola ovešaná
všetkými možnými zbraňami, väčšinou prúdomečmi dlhými
ako moja ruka. Ryzek si vybral hrubý, široký nôž s masívnou rúčkou,
vyzeral takmer ako sekáč na mäso.
„Tvoj brat má výnimočný osud,“ podotkol Ryzek a obzeral si
pritom nôž. „Predpokladám, že o ňom nič nevieš, keďže si nepoznal
ani svoj vlastný.“
Ryzek sa prešibane zaškeril – ako vždy, keď vedel viac než
ostatní.
„Vidieť budúcnosť galaxie,“ povedal tentoraz po šotetsky.
„Inými slovami, má sa stať novým jasnovidcom tejto planéty.“
Akos mlčal.
Odtiahla som sa od škáry v stene a privrela oči, aby ma svetlo
nerušilo pri premýšľaní.
Odkedy bol Ryzek malý, počas každej púte sa s otcom pokúšali
zmocniť jasnovidca, no nikdy sa im to nepodarilo. Človek,
ktorý predvída, že si poňho idú, sa zrejme nedá tak ľahko chytiť.
Alebo sa radšej zabije vlastnou zbraňou, aby ho nezajali, ako vyslúžená jasnovidka z Thuvhe,
ktorú sa chystali uniesť predtým,
než chytili Keresetovcov.
Zdá sa, že Ryzek napokon našiel riešenie: zaútočil na dvoch
jasnovidcov naraz. Najstaršia jasnovidka si namiesto zajatia vybrala
smrť, ale Eijeh Kereset ešte nevedel, kto je. Ešte je dosť
tvárny na to, aby ho noavekovská krutosť zmenila.
Zase som sa nahla dopredu, aby som ho počula rozprávať.
Sklonil kučeravú hlavu k bratovi, opakom ruky si utrel nos
a spýtal sa uhladenou thuvhesitčinou: „Akos, čo to hovorí?“
„Hovorí, že neprišli po mňa,“ odpovedal Akos, ani naňho nepozrel.
Ešte som nepočula, aby človek rozprával oboma jazykmi
tak dokonale, bez akéhokoľvek prízvuku. Závidela som mu tú
schopnosť. „Prišli po teba.“
„Po mňa?“ Eijeh vytreštil svetlozelené oči. Mali zvláštnu farbu
ako krídla chrobákov či stuha prúdu po hodine umŕtvenia.
Na pozadí jeho svetlohnedej pokožky, ktorá mi pripomínala
pôdu z planéty Zold, takmer žiarili. „Prečo?“
„Lebo si budúci jasnovidec našej planéty,“ povedal Ryzek
v Eijehovom materinskom jazyku a zostupoval z pódia s novým
nožom v ruke. „Uvidíš budúcnosť v jej nespočetných podobách.
Jednu konkrétnu potrebujem spoznať.“
Cez chrbát ruky mi prebehol tieň ako chrobák, vlastný dar
prúdu mi spôsoboval bolesť, akoby sa mi lámali hánky. Potlačila
som vzdych. Dobre som vedela, o akú budúcnosť má Ryzek
záujem: budúcnosť, v ktorej porazí nepriateľov, dobyje Thuvhe
a Zhromaždenie ho uzná za oficiálneho vládcu celej planéty. Podobne
ako odteraz nad Akosom, jeho predurčený osud nad ním
visel ako ťažký kameň, lebo diktoval, že podľahne nepriateľom
namiesto toho, aby ich porazil. Ak tú budúcnosť chcel odvrátiť,
potreboval jasnovidca. A teraz ho získal.
Ja som rovnako túžila, aby Zhromaždenie uznalo Šotetov
za samostatný národ a nepovažovalo ich len za bandu povstalcov.
Čo ma teda rozrušilo, prečo bolesť z môjho daru každou sekundou
silnela?
„Ja... ja nie som jasnovidec.“ Eijeh sledoval nôž v Ryzekovej
ruke. „Nikdy som nemal víziu, ja predsa nemôžem...“
Znovu som si pritisla ruku na brucho.
Ryzek si položil čepeľ noža na dlaň a ťuknutím ho roztočil.
Pomaly, knísavo sa rozhýbal do kruhu. Nie, nie, nie, protestovala
som v duchu, ani som nevedela proti čomu.
Akos skočil medzi Eijeha a Ryzeka, akoby môjho brata mohol
zastaviť vlastným telom.
Ryzek sa blížil k Eijehovi a sledoval otáčajúci sa nôž.
„Tak sa to musíš rýchlo naučiť,“ zahučal Ryzek, „lebo mi musíš
nájsť verziu budúcnosti, ktorú potrebujem, a povedať mi, čo
mám urobiť, aby som ju uskutočnil. Mohli by sme začať verziou,
v ktorej túto planétu ovládajú Šoteti, čo ty na to?“
Kývol na Vasa, ktorý Eijeha zrazil na kolená. Ryzek chytil nôž
za rukoväť a pritisol ho Eijehovi zboku k hlave, tesne pod ucho.
Eijeh zafňukal.
„Ja ne...“ jachtal, „ne-neviem privolať vízie, ja netuším,
ako...“
Vtom Akos zboku vrazil do Ryzeka. Nebol by dosť silný na to,
aby ho strhol na zem, ale zastihol ho nepripraveného a Ryzek
stratil rovnováhu. Akos napriahol lakeť na úder – hlupák, pomyslela
som si –, ale Ryzek bol prirýchly. Zo zeme ho kopol
do brucha a potom vyskočil na nohy. Schmatol Akosa za vlasy,
vyvrátil mu hlavu dozadu a prerezal mu kožu na čeľusti, od brady
až k uchu. Akos zvrieskol.
Na tom mieste Ryzek rezal najradšej. Keď chcel niekomu
urobiť jazvu, postaral sa, aby bola dobre viditeľná. Aby sa na ňu
nedalo zabudnúť.
„Prosím,“ modlikal Eijeh. „Prosím, naozaj neviem, ako to
urobiť, prosím, neubližuj mu, neubližuj mi, prosím...“
Ryzek pozeral na Akosa, ktorý si dlaňami zvieral tvár, dolu
krkom mu stekala krv.
„Neviem, čo znamená to vaše thuvhesitské slovo prosím,“ zahrmel.
Neskôr v noci sa opustenými chodbami noavekovskej rezidencie
rozliehali ozveny výkrikov. Nevydal ho Akos, toho Ryzek poslal
na výcvik k nášmu bratrancovi Vakrezovi, vraj aby mu narástla
hrubšia koža. Spoznala som Eijehov hlas plný bolesti, ktorú mu
spôsoboval môj brat, keď sa mu snažil vypáčiť z hlavy budúcnosť.
Ešte dlho sa mi o tom snívalo.

Originálny názov: Carve the Mark Jazyk: slovenský Rok vydania: 2017 Odporúčaný vek: 15+ Rozmer: 130×210 mm ISBN: 9788055625157 Počet strán: 416 Väzba: pevná s prebalom