✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

„Román Strážkyňa príbehov má pozoruhodnú hĺbku a silu. Už dávno ma žiadny príbeh tak nezasiahol. Budete si ho chcieť čítať znovu a znovu a posuniete ho všetkým svojim známym.“
Colleen Cobleová, autorka románu Bez stopy
„Lisa Wingateová vie, ako písať. Jej román nikdy nesklame.“
USA Today

Voľné pokračovanie románu Listy do neba. Úspešná newyorská editorka Jen Gibbsová je na vrchole kariéry a užíva si nové miesto vo vydavateľstve Vida House, až kým sa jej na stole neobjaví záhadný rukopis. Jeho príbeh, odohrávajúci sa v Apalačských vrchoch na prelome storočí, ju vtiahne do sveta miešanky Sarry, ktorú má v moci skupinka nebezpečných mužov. Jen sa rozhodne vypátrať neznámeho autora diela, ale keď ju stopy zavedú do srdca Modrých vrchov, na miesto, ktoré by najradšej vymazala zo svojej pamäti, uvedomí si, že cena za ďalší knižný trhák bude možno vyššia, ako je ochotná zaplatiť.

Ukážka textu z knihy

Poďakovanie

Kniha Strážkyňa príbehov začala ako sen. Myslím si, že je to tak so všetkými
príbehmi, no v tomto prípade to platí doslovne. V jedno septembrové
ráno som sa prebudila zo sna, v ktorom sa odohral tento príbeh. Pred očami
sa mi premietali jednotlivé scény. Bolo to čarovné ako nečakaný dar.
Ale ani príbehy, ktoré začali takýmto tajuplným spôsobom, sa nedostá-
vajú do knižnej podoby bez dlhých hodín práce a pomoci viacerých ľudí.
Konečný produkt je výsledkom spoločného úsilia – ku ktorému prispeli
moji priatelia, susedia, kolegovia, ba dokonca aj celkom neznámi ľudia.
Kruh sa uzatvára vami, mojimi čitateľmi.
Ako vždy, chcem sa poďakovať za podporu najprv svojej rodine.
Mami, ďakujem, že si mi tak ochotne pomáhala a povzbudzovala ma.
Je úžasné, ako výstižne dokážeš skritizovať môj text a zároveň poznamenať,
že nemám zabúdať jesť zeleninu. Vďaka patrí aj mojej skvelej svokre
za pomoc s vypisovaním adries a vyváraním pre mojich veľkých chlapcov
v „babičkinej pyžamovej reštaurácii“.
Ďakujem aj príbuzným a priateľom za všetko, čo robia, aby som sa
cítila milovanou. Ďakujem, že zastavujete ľudí v rade pri pokladnici alebo
v čakárni u lekára, aby ste sa s nimi rozprávali o mojich knihách.
Som vďačná grafi čke Terese Lomanovej za krásnu grafi ku, Edovi Stevensovi
za neustálu podporu a pomoc s technickými záležitosťami a mojej
jedinečnej tetuške Sandy (známej aj ako Sandy z Mušličkova) za pomoc
pri úpravách textu a rozkošnú bižutériu, ktorou môžem obdarúvať svoje
čitateľky.
Poďakovanie si zaslúžia aj moje priateľky a blogerky z internetovej
stránky www.SouthernBelleView.com, a hlavne talentovaná spisovateľka
a priateľka Julie Cantrellová, ktorej vďačím za to, že si našla čas na prečí-
tanie rukopisu tejto knihy.
Za všetko, čo súvisí s tlačou a vydaním knihy som nesmierne vďač-
ná šikovnému vydavateľskému tímu z Tyndale House Publishers: Karen
Watsonovej, Jan Stobovej, Sarah Masonovej, Maggie Roweovej a Cheryl
Kerwinovej. Bez vašej vízie a tvrdej práce by knihy boli iba zhlukom popísaných
strán, ktoré by sa nikdy nedostali do rúk čitateľov. Chcem sa
poďakovať aj svojej agentke Claudii Crossovej z Folio Literary za všetko,
čo pre mňa robí.
Na záver ďakujem svojim čitateľom, ktorí mojim knihám vytvárajú
príjemné domovy. Ste pre mňa motiváciou k písaniu nových príbehov.
Ďakujem, že sa o knihy delíte s priateľmi, odporúčate ich v čitateľ-
ských kluboch a nachádzate si čas na to, aby ste ma povzbudili mejlom,
cez Facebook alebo stránku SouthernBelleView.
Som nevýslovne vďačná každému, kto číta moje knihy, a všetkým kníhkupcom,
ktorí ich predávajú. Ste splnením nádeje, ktorú vo mne vzbudila
pani učiteľka v prvom ročníku základnej školy, keď mi na vysvedčenie napísala:
„Nech sa tvoja ceruzka aj naďalej hýbe po papieri s takou úžasnou
predstavivosťou. Jedného dňa uvidím tvoje meno v novinách.“
Boh tento sen rozvinul mnohými fascinujúcimi spôsobmi. Jedným
z nich je možnosť prežívať spojenie s vami, mojimi čitateľmi.

Čitatelia, ktorí sa so mnou vydávate na tieto cesty,
ďakujem vám,
že ma podnecujete hľadať stále nové príbehy,
ktoré nás tak vzájomne spájajú.

Strážkyňa príbehov je dielom autorkinej predstavivosti.
Reálne osoby, udalosti, organizácie a miesta sú použité
vo fi ktívnych súvislostiach.
Ostatné prvky románu sú vymyslené.

∙ 1 ∙

Toto je skutočný okamih slávy, pretože sa práve tu určite budú diať zá-
zraky. Táto myšlienka sa mi pomaly usídlila v mysli, ako keď sa za portré-
tovanou osobou vo fotoateliéri rozvinie plachta s namaľovaným pozadím.
Jej lesklé záhyby vo mne vyvolali spomienku na radu Wildy Culpovej
– ženy, bez ktorej by som skončila úplne inde. Pravdepodobne tragicky.
Je zaujímavé, ako vám jeden človek a hŕstka príbehov môže zmeniť život.
Počúvaj, Jennia Beth Gibbsová, fi nta je v tom, že ak sa objavia okamihy
slávy, musíš im nastaviť svoju tvár. Opäť som v ušiach počula jej
chrapľavý hlas s južanským prízvukom – nečakanú melódiu dávnych dní.
Najsmutnejšie je, keď ich iba vidíš mihnúť sa okolo. Sú také prchavé…
Moje prvé popoludnie v hlavnej zasadacej miestnosti vydavateľstva Vida
House Publishing bolo tým okamihom slávy. Cítila som to, vedela som
to ešte skôr, ako do miestnosti dokrivkal George Vida a sadol si za vrch
stola, aby začal týždennú poradu – moju prvú vo Vida House Publishing.
Táto porada bude iste iná ako všetky ostatné, na ktorých som sa zúčastnila
za posledných desať rokov. Pracovala som už v šiestich spoločnostiach –
v šiestich rôznych mrakodrapoch roztrúsených po celom Manhattane. Vo
vzduchu som cítila čosi čarovné.
George Vida sa najprv zaprel rukami o dosku stola a potom sa posadil.
Očami sliedil po miestnosti s vycibrenou presnosťou starého capa,
ktorý vetrí čosi na zahryznutie. Pohľad sa mu na okamih zastavil na hŕbe
starých obálok, škatúľ s rukopismi a hárkov spojených gumičkami, ktorá
sa nachádzala v zadnej časti konferenčnej miestnosti. Táto divná kopa,
spolu s mnohými ďalšími vecami, bola dôvodom úspechu Vida House
Publishing a zároveň kuriozitou, o ktorej som dodnes iba počula. Vraj to
bola jedna z posledných takýchto kôp v celom New Yorku, ak nie v celom
vydavateľskom svete. Takéto hromady papiera zastihol, v dobe elektronickej
komunikácie, rovnaký osud ako dinosaury. Digitálne súbory sú men-
šie a jednoduchšie sa upravujú, preto je to efektívnejšie. Sú tiež neviditeľ-
né, nesadá na ne prach a nikdy nezískajú patinu starobylosti, ako pomaly
žltnúce stránky pokladu Georgea Vidu.
„Hľa… Papierová hora,“ povedal mladý stážista, ktorý ma vzal na
prehliadku nového pracoviska, pričom nezabudol pridať afektované gesto.
„V podstate ide o turistickú atrakciu.“ Naklonil sa ku mne a povedal:
„A len tak medzi nami, ten názov nikdy nepoužite pred šéfom. George
Vida tú kopu miluje. Nikto, ale naozaj nikto, sa jej nesmie dotknúť. Nik
sa nepýta, prečo ešte vždy zaberá miesto v zasadačke. Všetci jednoducho
predstierame, že tu nie je…“
Papierová hora sa však nedala prehliadnuť. Vzhľadom na nadpriemernú
cenu za štvorcový meter kancelárskych priestorov na Manhattane mala
skutočne pozoruhodné rozmery. Jej vrchol sa takmer dotýkal starobylého
stropného cínového obkladu. Odtiaľ sa zbierka pomaly rozširovala do strán
a zatláčala konferenčný stôl a stoličky do zvyšných troch štvrtín miestnosti.
Informácia, ktorú mi poskytol stážista, nebola žiadnou novinkou.
George Vida (všimla som si, že všetci ho volajú krstným menom aj priezviskom,
nikdy nie iba jedným z nich) si horu ponechal preto, aby mladým
kolegom, príslušníkom digitálnej generácie, pripomínala dve veci: po prvé,
nevratné rukopisy sú nevratné, čo znamená, že sa nevracajú iba preto, lebo
si niekto neprečítal pokyny vydavateľstva na predkladanie rukopisov a po
druhé, úspech vo vydavateľskom svete spočíva v tom, že žiadnu stranu
nenecháte neprečítanú a obálku neotvorenú. Papierová hora tam stála ako
pamätník pripomínajúci fakt, že vydavateľská činnosť je drinou, ktorú
človek musí milovať – s dôrazom na slovo „drina“. Vydriapať sa na miesto,
kde možno objavíte nový americký bestseller, nie je hračka.
„Takto si si ju predstavovala?“ naklonil sa ku mne Roger, nenápadne
ukazujúc na Papierovú horu. Pred desiatimi rokmi sme boli kolegovia.
Spolu sme začínali vo vydavateľstve, ktoré bolo tak veľké, že malo vlastné
poštové smerovacie číslo. On bol vtedy čerstvým absolventom Princetonu,
ostrieľaným a svetaskúseným chlapcom z Long Islandu, ktorý mal vydavateľský
biznis v krvi. Ja som skôr bola tmavovlasou začiatočníčkou s veľ-
kými nevinnými očami, vyzerajúc skôr ako komparzistka z fi lmu Prvá
dáma country music, než ako Newyorčanka.
Prikývla som, ale oči som nespúšťala s Georgea Vidu. Nemala som
v úmysle nechať sa vtiahnuť do rozhovoru počas prvej porady na novom
pracovisku… či zízať na Papierovú horu. Nikdy som si nebola celkom istá,
či mám Rogera považovať za priateľa alebo súpera. Možno za to mohla
moja žiarlivosť. Roky ma „škatuľkovali“ a označovali ako odborníčku na
literatúru faktu a životopisy, kým Rogerovi sa darilo plávať od náučnej
literatúry k beletrii a späť – zjavne podľa toho, ako sa mu chcelo. Vo veku
tridsaťjeden rokov som túžila po niečom novom – po zmene.
Keď mi môj mobil hlučne oznámil prijatie esemesky, tak som ho okam-
žite schmatla, aby som to vypla. Bolo však neskoro. Všetky oči prítomných
sa upreli na mňa. Ten okamih sa zdal dlhší, než v skutočnosti bol. Srdce mi
zrazu vyskočilo do hrdla a bilo desaťkrát rýchlejšie ako zvyčajne. Ozvala sa
vo mne podvedomá reakcia scvrknúť sa a cúvnuť ešte skôr, ako ma niečia
ruka zdrapí za plece a moje svaly stuhnú. Niektoré návyky sa ťažko vykore-
ňujú, hoci miesto a ľudí, s ktorými spájali, ste už pred rokmi opustili.
Pod stolom som vypla zvuky. „Prepáčte. Telefón si počas porád zvy-
čajne nechávam v kancelárii, ale aktuálne som sa ešte nestihla vybaliť.“
Moje vysvetlenie vyznelo totálne úboho. Zvonenie mobilu Georgea Vidu
istotne nikdy nenarušilo poradu. Okolo stola nastalo šuchotanie a šomranie,
všetci sa na niečo pripravovali. Mysľou mi prebleskla desivá myš-
lienka. Čo ak je zazvonenie telefónu počas porady priestupkom, ktorý sa
trestá výpoveďou? Trocha som preháňala, ale moje obavy boli prirodzené.
V predošlom zamestnaní som totiž dala výpoveď a týždenne potrebujem
zaplatiť nájomné. Posledných pár rokov som si aj niečo málo šetrila pre
prípad zhoršenia mojej fi nančnej situácie.
Škatuľu!“ George Vida ukázal na prázdnu škatuľu od kancelárskeho
papiera, otočenú hore dnom. Andrew, stážista, ktorý mi poukazoval fi rmu,
vyskočil na nohy, schmatol škatuľu a nechal ju kolovať okolo stola. Prítomní
do nej opatrne, ale neochotne, vkladali svoje smartfóny. Nik z nich sa nesťa-
žoval, ale reč ich tiel bola výstižnejšia ako slová. Považovali ma za hlupaňu.
Dokonalý spôsob, ako sa zoznámiť s kolegami. Skvelé. Teraz už na teba nikdy
nezabudnú, pomyslela som si. Keď sa na to pozriem z tej lepšej stránky,
možno sa na tom zasmejú. A rozosmiať ľudí nie je nikdy zlé.
Stážista, sediaci na opačnom konci stola, zdvihol ruky nahor. George
Vida sa nepozeral. Smutne sa usmial a žmurkol na mňa. Dvadsaťdvaročný
mladík si zrejme takto predstavuje fl irtovanie. Zaškľabila som sa a dúfala,
že z môjho pohľadu vyčíta toto: Zabudni na to, chlapče. Si ešte len dieťa
a okrem toho, nemám v úmysle chodiť s kolegom. Už nikdy viac.
Následne začala porada. Rozpútala sa zvyčajná presilová hra: vplyvní
editori sa snažili získať podporu pre veľké obchody, lepšie obchody
a obchody so skutočným potenciálom. Členovia rôznych edičných tímov
vstupovali do diskusie, aby podporili projekty svojich kolegov, s ktorými
ťahali za jeden povraz. Obchodní a marketingoví guruovia sa počas niektorých
príspevkov nakláňali dopredu, počas iných sa zaborili do kresiel.
Všímala som si dianie v miestnosti, mapovala územie na úpätí Papierovej
hory a, čo bolo veľmi múdre, držala som jazyk za zubami. Na stole predo
mnou i v mojej kancelárii ležali fi remné katalógy, rukopisy, iPad a laptop,
ktoré mali pomôcť môjmu rýchlejšiemu aklimatizovaniu sa. Zatiaľ sa mi
to ešte nedarilo, no iste to zvládnem. Tak rýchlo, ako to len pôjde. V podvečer,
keď sa budova vyprázdni, sa nerušene zavŕtam do práce, pokým ma
ospalé oči a škvŕkajúci žalúdok nevyženú do newyorského metra, v ktorom
budem pokračovať v čítaní.
Krátka noc, skoré vstávanie… napeniť, opláchnuť… Zopakovať.
Koncom týždňa už budem v obraze. Snáď. Na najbližšej pondelňajšej
porade by som mohla niečím prispieť – pomaly, postupne, opatrne. George
Vida nemá rád chvastanie – to som si už zistila za domácu úlohu. Ak
chcem získať podporu na vydanie knihy, musím si v prvom rade získať
priazeň starého leva.