Boj za láskavosť vo svete nemožných noriem

New York Times bestseller

Život dnešného človeka tvorí chaos radostí a prekážok, modrín a víťazstiev, rozhodnutí a zastrašovania. A situácia sa nezlepšuje. Spoločnosť nám núka protirečivé normy, podľa ktorých by sme mali hodnotiť svoj úspech. Jen Hatmakerová nás prevedie týmto zložitým svetom a my si vydýchneme od úľavy. Je jednou z nás. Čisto žensky sa porovnáva s inými ženami, ktoré urobili úspešnú kariéru, a hoci nedopadne najlepšie, neprepadá zúfalstvu a teší sa zo svojho naplneného života. Dnes nám ponúka riešenie našich životných útrap:
oslobodzujúcu milosť Božiu, ktorá uzdravuje dušu.
Pri múdrej a zábavnej jazde na horskej dráhe moderného života Jen nemilosrdne búra mýty, ktoré z nás robia zúfalcov, a dláždi nám cestu k slobode.
Toto je kniha pre každého, kto si občas povzdychne: „Všetko robím úplne zle.“ Jen nemilosrdne kritizuje všetko, čo s nami tento svet robí, a ukazuje nám cestu láskavosti, ktorá presvetlí život a prinesie doň radosť. A nájdeme tu aj pár chutných receptov spolu s dovolením nosiť legíny.

Autorka mnohých bestsellerov Jen Hatmakerová je presvedčená, že život môže byť rozkošný, zábavný, odvážny a milý. Vie, ako nás jeho každodenné zovretie premieňa na súťaživé a kritické bytosti, až napokon stratíme lásku k druhým a aj k sebe.

V knihe Pre lásku čitateľom prezrádza:
Ako sa oslobodiť od pocitov viny a hanby, keď odmietneme svoju túžbu po nedosiahnuteľnom živote, aký dennodenne vídame na Pintereste, Instagrame alebo Facebooku.

Ako pristupovať k riešeniam kontroverzných problémov našej kultúry a nebáť sa prejaviť láskavosť.

Ako sa nechať viesť láskou a zhodiť z pliec bremeno túžby mať pravdu za každých okolností.

Ako spoznať city ukryté v našom vnútri, ktoré nám umožnia rozvinúť skutočné priateľstvá, založené na vzájomnej úprimnosti a láske.

Ako uniknúť našim nemožným normám pri výchove detí a v manželstve, ak za normu prijmeme hodnotenie zväčša dobré.

Ako puknúť od smiechu.

Ukážka textu z knihy

Pre Ježiša, ktorý ma naučil milovať ľudí.

Úvod

Kamarátka mi nedávno vyrozprávala historku o rozhovore s mojou najmladšou dcérkou Remy:

Kamarátka: Remy, porozprávaj mi o maminej práci.
Remy: Hm, vlastne nijakú nemá.
Kamarátka: Ale choď, som si istá, že tvoja mama pracuje.
Remy: Áno, ale nemá prácu, kde by o niečom vedela.
Kamarátka: Takže píše knihy o ničom?
Remy: A navyše veľa varí.

Okrem zjavnej záľuby vo vlastnej domácnosti by azda bolo namieste, aby som uviedla na pravú mieru, na čo presne sa špecializujem, keďže môjmu vlastnému dieťaťu sa to zdá veľmi, veľmi nejasné. Určité typy ľudí milujú čísla, stĺpce a vyrovnávacie účty pre daň z pridanej hodnoty (sama poriadne neviem, čo tento výraz znamená). Niektorí z mojich dobrých priateľov milujú organizovanie a papierovačky a sú v tom zvláštnym spôsobom dobrí. V našej rodine máme členov, ktorí vynikajú vo webovom dizajne a tvorivých technológiách a ďalší sú zasa zruční remeselníci a stavitelia. Pedagógovia, šéfkuchári, odborníci na športovú medicínu, realitní makléri, to všetko sú ľudia z kruhu mojej rodiny, ktorí očividne čosi o niečom vedia.
O voľačo bližšie k môjmu miestečku v tomto kruhu stoja niektoré z mojich kamarátok, ktoré sú pravými teologičkami a milujú klady aj zápory otravného výkladu Biblie. Iné sú farárky s ohňom v bruškách. Ďalšie sú akademické pracovníčky a drú na získaní doktorátov v odbore štúdia Boha. Niektoré sú sociálne podnikateľky a odvádzajú skvelú prácu vo svojich firmách a organizáciách. A ďalšie zasa zasväcujú svoje životy boju za spravodlivosť na náročných postoch. V tom tkvie ich nadanie a to je práca, ktorú majú rady.
Ja mám rada ľudí.
A v ľuďoch sa vyznám.
Boh mi odjakživa dáva najväčší zmysel prostredníctvom ľudí, ktorých stvoril na svoj obraz. Dychtím po dôstojnosti, uzdravovaní, zmysle, slobode pre seba a svojich blížnych, ale aj pre vás. Želám si, aby sme sa tešili dobrému životu a láske, ktorú dávame aj dostávame. Podstatou života nie sú materiálne veci, uznanie, práca, dosiahnuté úspechy či nadobudnuté statky. Naozaj nie, hoci snahe dosiahnuť tieto ciele obetujeme veľa energie. Najnaplnenejšie úseky môjho života, najkrajšie spomienky, najuspokojujúcejšie kúsočky môjho príbehu sa vždy týkali ľudí. A platí to aj obrátene. Nič nezabolí viac či neochudobní človeka o viac radosti ako rozpadnuté medziľudské vzťahy. Máme schopnosť navzájom sa uzdravovať aj ubližovať si, a to aj robíme.
Dúfam, že pomôžem viesť rod, ktorý sa zaslúži o viac uzdravovania a menej ubližovania.
Považujem to za svoju prácu.
Vidím celú generáciu ľudí v problémoch. Človeče, sme tvrdí jeden na druhého a začíname rovno u seba. Nemyslím si, že keď nám Ježiš kázal „miluj blížneho svojho ako seba samého“, mal na mysli kritický, ba až odsudzujúci postoj. Lenže presne takto zaobchádzame s našou vlastnou dušou a naše správanie presiakne aj k ostatným. Ľudia, ktorí prosperujú v Božej milosti, darujú milosť ľahko, ale sebakritický jedinec sa stane kritickým aj k druhým. Ľudí „ľúbime“ spôsobom, akým „ľúbime“ samých seba, a ak nie sme sami dosť dobrí, potom nie je dosť dobrý nik.
My sami sa brutálne topíme v patáliách a ťaháme do nich aj svojich partnerov, deti, priateľov, naše cirkvi, našich vodcov, hocikoho ďalšieho. Keď si sami sebe určíme nerealistické ciele, je prirodzené, že ich chceme silou vynútiť aj od kohokoľvek iného. Ak máme zlyhať, môže nás aspoň utešiť vedomie, že očakávame zlyhanie aj od nich. A trápenie má rado spoločnosť, nemám pravdu?
Ja však verím, že dokážeme oveľa viac. Myslím si, že Boh si želá, aby sme sa dostali z ťažkostí, keďže Ježiš si to už vzal na svoje plecia za nás. Smiem vám prezradiť svoj sen o tom, aký účinok by mala mať táto knižočka? Pevne dúfam, že keď dočítate záverečnú stranu, vydáte zo seba obrovský výdych úľavy. Dúfam, že sa nahlas zasmejete, lebo si uvedomíte, že ste sa práve oslobodili. Potom sa, dúfam, pozriete čerstvým a vynoveným pohľadom na ľudí – tých, ktorých ste si vzali za manželov, ktorých ste priviedli na svet, ktorých stretávate na svojej ulici, v kostole, v práci a navôkol po celom svete – a budete ich môcť ľúbiť nespútane, akoby to bola vaša práca.
Možno môžeme odložiť strach a kritiku, či už je namierená do nášho vnútra alebo von. Možno ak vybŕdneme zo šlamastiky, budeme schopní dostať z nej aj druhých a zistíme, že Boh mal všetko od začiatku vo svojich rukách, presne ako sa nám snažil dať najavo. Boh si svoju prácu robí skvelo. Hurá! Nemusíme si byť navzájom spasiteľmi či kritikmi, pravdepodobne sme na tom oveľa lepšie ako ľúbení ľudia, ktorí si stoja po boku.
Nie sme dobrí bohovia, ale môžeme byť dobrí ľudia.
Upozornenie pred ďalším čítaním: Ste úžasní. Naozaj ste. Táto záležitosť s Božou milosťou nie je vtip. Dostali sme do vienka možnosť žiť slobodný život. A dostali ho aj ostatní ľudia, lebo Boh nám zoslal Ježiša, ktorý dal všetko do poriadku. Namiesto toho, aby sme konali „správne“ pri každom a po celý čas, môžeme jednoducho iba žiť tento náš krásny, vzácny život v úplnej slobode. Je to naozaj dobrá správa.
Mám jednu obľúbenú okrídlenú frázu, ktorú pravidelne zneužívam: pre lásku (k jej príbuzným patria preboha a prepánajána, a tiež ježišmáriajozef, lebo dramatické zveličovanie je môj vyjad-rovací prostriedok). Používam ju prakticky vždy v situáciách, keď dáva zmysel, a aj v takých, keď nedáva absolútne žiadny zmysel. Vnímam ju ako rozkošnú odozvu na hocičo:
Pre lásku Božiu.
Pre lásku k Tine Turnerovej!
Pre lásku Rhetta a Scarlett!
Tu sa vyratúvanie možností jej použitia naozaj nekončí. Keď táto kniha začínala nadobúdať jasné obrysy a uvidela som pred sebou jej obsah, názov knihy mi bol okamžite jasný: Pre lásku.
Presne pre toto žijeme a dýchame: pre lásku Ježišovu, pre lásku našej vlastnej duše, pre lásku našej rodiny a našich blízkych, pre lásku našich blížnych a tohto sveta. Toto všetko obstojí v skúške časom. A úprimne, je to to jediné, na čom záleží. Lebo ako apoštol Pavol v podstate napísal do Listu Korinťanom: O tisíc rokov si môžeme kúpiť všetko, po čom túžime, ale bez lásky zostaneme dočista na mizine. Vyložte si túto vetu správne a všetko dobré si k vám nájde cestu. Vyložte si ju nesprávne a život zostane trpký, poháňaný strachom a osamelý. Milí moji, nemusí taký byť.
Láska je naozaj najlepšia cesta.
Najlepšia vec na ľudskej existencii sú ostatní ľudia. Je to pravda, lebo život je ťažký. Lenže ľudia nám zakaždým vstúpia do života, ako nám to Boh prikázal, a razom si spomenieme, že nás niekto ľúbi, že Boh je nad nami a nie sme sami. Nemôžeme ich vytiahnuť z patálií, ale dozaista sa k nim môžeme dostať a počkať po ich boku, kým ich z nich vytiahne Boh. Žite dosť dlho a bude vám jasné, že hmotné statky nie sú podstatou života. Ľudia áno. Potrebujeme jeden druhého, takže by sme sa azda mali cvičiť v radikálnej milosti, lebo naše skostnatené názory sú studení spoločníci v situáciách, keď nás zasiahne surová sila skutočného života.
Preto prijmite moju ruku, milí čitatelia. Poviem vám, akí ste úžasní, aký šokujúco milostivý je Boh a akú slobodu máme v tom, že smieme naozaj ľúbiť. Dúfam, že vyvlečiem každú jednu slučku. Tú, čo ste si okolo krku ovinuli sami, ale aj takú, ktorú vám na krk zavesil dakto iný. Čaká nás úloha vyriešiť problémy seba aj iných a napokon nám nikto nebude brániť zabehnúť naše preteky, aby sme prežili bohaté a štedré dni a aby sme sa naučili viesť úprimné životy, pre ktoré sme boli stvorení.
Ach, takmer som zabudla! Budeme rozoberať aj rifle s vysokým pásom a závislosť od internetovej televízie, takže pred sebou máte veľa tém na zamyslenie.
Užijeme si spolu kopu zábavy.

VAŠE NAJVLASTNEJŠIE JA

1. kapitola

Najhoršia kladina v živote

Moja deväťročná dcérka Remy chodí na gymnastiku. Po druhej hodine sa ma spýtala, kedy pôjde na prvú súťaž. Boh jej žehnaj. Túto hviezdičku nikto nikdy neobvinil z nedostatku sebavedomia. (Práve sa rozhoduje medzi budúcnosťou profesionálnej gymnastky alebo speváčky a musím dodať, že tak plán A, ako aj plán B sú príšerne nedotiahnuté do konca.)
Najväčšmi zo všetkého sa trápi s rovnováhou na kladine. Nie je jasné, kto vynašiel toto konkrétne cvičebné náradie, ale rozhodne to nebola matka tretiačky „samá ruka, samá noha“ na prvom stupni, ktorá nerozumie toľkej ladnosti. Stále sa pokúša prejsť z jedného konca na druhý so zopár sklonmi, zdvihmi a náklonmi a nespadnúť pritom na žinenku. Zabudnite na ladné pohyby. Jediné zaseknutie v chôdzi jej rozhodí rovnováhu tak príšerne, že mi začína vŕtať v hlave, či sa niekedy stane olympijskou víťazkou s vedľajšou speváckou kariérou.
Keby som mala odrecitovať najčastejšie otázky, ktoré dostávam v rozhovoroch, diskusiách a elektronickej pošte, rozhodne by medzi ne patrila táto:
Ako dokážete nájsť rovnováhu medzi prácou, rodinou a komunitou?
A zakaždým si pomyslím: Poznáte ma vôbec?
Rovnováha. Je ako jednorožec – počuli sme o nej, každý o nej hovorí a vyrába pestrofarebné striekané tričká na jej počesť, zdá sa suprovo úžasná, ale nikdy sme nijakú nevideli. Začínam si myslieť, že z rovnováhy sa stáva veľká téma.
Časť problému tkvie v tomto, dievčatá: predali nám priveľa dobrôt. Za starých čias si ženy nešli zodrať nohy behaním, aby dosiahli dáky pôsobivo rozvinutý život v ôsmich oblastiach. Nikto nevytváral rozprávkové detstvo pre svojich potomkov, nerozvíjal vrodený potenciál osobných talentov, nepodporoval sľubnú kariéru schopnú zmeniť svet, nevytváral ohromujúci domov a dokonalú záhradu, neposkytoval vlastnoručne vyrábané pokrmy pre každý chod (z lokálnych surovín, pochopiteľne), neudržiaval všetky manželské ohne, nepestoval zmysluplné vzťahy v rozličných prostrediach, nenachádzal si hojnosť času na „starostlivosť o seba“, neslúžil blížnym, cirkvi, svetu a neudržiaval napĺňajúce a aktívne vzťahy s Ježišom, naším Pánom a Spasiteľom.
Pri takomto popise práce je nemožné nastoliť rovnováhu.
Dajte na moje slová: To nedokáže nikto. Nikomu sa to nedarí ani v súčasnosti. Ženy, ktoré na prvý pohľad rajtujú na tomto jednorožcovi, ukazujú svetu iba najlepšie úryvky svojich príbehov. Verte mi. Žiadna žena nevie rozkúskovať svoj čas a pozornosť na takéto veľké množstvo dielikov.
Problém je, že všade vidíme ženy, ktoré vo všeličom vynikajú. Na sociálnych sieťach prostredníctvom starostlivo zvolených príspevkov a správičiek vídame ženy karieristky, mamy remeselníčky, mamy šéfkuchárky, kresťanské duchovné vodkyne. Všetky „kraľujú“, „vládnu“, „víťazia na plnej čiare“, „machrujú“, „udierajú klinec po hlavičke“ a „zabíjajú to“. Všímame si ich prekrásne záhrady, ako vlastnoručne pripravujú zapekané plnené tortily so zelenými papričkami, usporadúvajú pre potomkov tematické narodeninové oslavy, osemtýždňové semináre štúdia Biblie, vypracúvajú tabuľky domácich povinností, rozvrhy posilňovania brušného svalstva, dávajú tipy na šťastné manželstvo, rady na dosiahnutie kariérneho rastu, povzbudzujú k dobrovoľníckej práci a ponúkajú nápady na zábavné rodinné večery. Robíme si poznámky o ich dosiahnutých úspechoch, katalogizujeme ich a pozorujeme ich nadanie. Potom si skombinujeme to najlepšie zo všetkého, čo máme pred očami, každú ženu obdivujeme v každom ohľade a dospejeme k jedinému záveru: Toto všetko by som mala zvládnuť.
Je to zaručene šialené.
Horší ako táto nedosiahnuteľná norma je pocit viny, ktorý sa človeka zmocní, keď sa ukáže, aké nemožné je dosiahnuť dokonalosť. Sestry, čo môže byť bláznivejšie ako žena, ktorá zobudí deti pred svitaním, nakŕmi a napojí ich a bude prikyvovať ich štebotaniu, oblečie ich a pošle do školy s podpísanými žiackymi knižkami, potom sa možno vyberie do práce, aby mohla na stôl priniesť jedlo, alebo zostane doma, aby vychovávala najmenších, ktorí si ešte nevedia utrieť zadočky, dokončí milión domácich prác, ktoré sa množia ako škrečky, rozpletie štyridsaťštyri ruvačiek, úmyselne zavedie disciplínu dvestodeväťdesiattrikrát za deň, stihne odpovedať na všetky e-maily, korešpondenciu, dodrží termíny dokončenia zákazky, pomôže s domácimi úlohami z matematiky, slohu, či prírodovedy, uvarí a naservíruje večeru, potom sa s deťmi zahrá jednu rundu Čierneho Petra, dohliadne na kúpeľňový a posteľovo-ukladací maratón, láskyplne deťom prečíta rozprávku na dobrú noc, poprikrýva ich a pomodlí sa s nimi, dokončí nekonečný každodenný zber rozhádzaného šatstva na každom centimetri štvorcovom, obráti svoju pozornosť buď telom alebo mysľou k manželovi a potom sa povenuje jedinej poslednej myšlienke dňa: Úplne všetko robím absolútne na prd.
Mám pocit, akoby som hltala tabletky proti šialenstvu.
Toto prekračuje hranice absurdity. Človeka to zruinuje. Už k našim životom viac nepristupujeme so zdravým rozumom. Stratili sme schopnosť vyhlásiť určitú prácu sa skvelo odvedenú. Meriame náš výkon podľa zavedenej normy a chceme sa jej vyrovnať, lenže toto iba ničí našu radosť z vykonanej práce. Nezáleží na tom, ako usilovne pracujeme či vynikáme v jednej, či dvoch oblastiach, nikdy s našimi výsledkami nie sme spokojné. Našimi primárnymi dôvodmi sú vyčerpanie a pocit viny.
Medzitým na nás čakajú naše nádherné životy a prosia, aby sme ich skutočne žili, úprimne si ich užívali, srdečne im tlies-kali – a je to oveľa jednoduchšie, ako sa odvážime dúfať. Musíme zoskočiť z kladiny.
Nemôžeme urobiť všetko, mať všetko, či dokonale si všetko osvojiť. O to tu jednoducho nejde. Smiem vám niečo povedať? Ženy sa ma ustavične pýtajú, ako to všetko zvládam, preto mi dovoľte ujasniť si jednu vec: MÁM POMOCNÍKOV. Asistentka sa mi stará o všetky podujatia, literárny agent mi spravuje veci spojené s vydavateľmi, mám osôbku, ktorá sa mi stará o všetko okolo internetu, moje výnimočné gazdiné zvládnu za dve hodiny, čo by mne trvalo dvanásť, a naša pestúnka na polovičný úväzok vypĺňa zvyšné medzery.
Nerobím všetko sama. Kto by to dokázal? Ja nie. Vy nie. Rozhodla som sa, ktoré závažia patria na moju kladinu, zvyšok som odhodila, alebo som objavila spôsob, ako ich delegovať na niekoho iného. Milujem písanie, ale neznášam spravovanie webovej stránky. Preč z kladiny. Nevedela som žonglovať medzi víkendovým cestovaním, večernými aktivitami v pracovnom týždni (vynásobené piatimi deťmi… stoj pri mne, Ježišu) a týždenne skupinkou ľudí, takže aj keď blížnych z kostola veľmi ľúbim, práve teraz nie sme v nijakej skupinke. (A ja som žena farára, takže nech z toho zaznie sloboda pre vaše uši, keď počúvajú „mala by si“.) Preč z kladiny.
Varenie a večere okolo rodinného stola? Dodávajú mi životnú energiu. Na kladinu.
Káva s každým, kto mi chce nazrieť do mozgových závitov? Nie, skrátka nemôžem. Dolu z kladiny.
Hodiny po záverečnej na terase s našimi najbližšími priateľmi? Nevyhnutné. Na kladinu.
Mama na rodičovskom združení? Na to nemám zručnosti. Dolu z kladiny.
Aj vy si takto môžete roztriediť priority. Máte povolenie preskúmať všetky závažia a rozhodnúť sa, ktoré zostanú. Ktoré sféry života milujete? V čom ste dobré? Čo vám dodáva životnú energiu? Čo musí zostať počas tohto ročného obdobia? Nehľadajte odpoveď mimo seba. Nestavajte na svoju kladinu namiesto seba niekoho iného. Vedela by som variť celé dni, to však neznamená, že vy by ste mali. Mama na rodičovskom by pre mňa znamenala nervové zrútenie. Pre vás zasa môže byť vrcholom vášho roka. Vy tu rozhodujete o sebe. Deň má iba dvadsaťštyri hodín.
Potrebujeme sa prestať usilovať byť úžasné, a namiesto toho buďme rozumné.
Rozhodnite sa, ktoré veci vám odsávajú energiu. Čoho sa desíte? Čo si prihadzujete na kladinu z nesprávnych dôvodov? Ktoré závažia vyžadujú schválenie? Sú medzi nimi také, ktoré môžete čiastočne delegovať alebo úplne prenechať niekomu inému? Uspokojíte sa s druhým miestom namiesto prvého? Vyhoďte každé mala by som a nemala by som a urobte nemilosrdné rezy. Len smelo. Vaša kladina je príliš preplnená. Viem to.
Orámujte svoj výber cez túto prizmu: životná etapa. Ak máte deti mladšie ako päť rokov, nemôžete v žiadnom prípade zaradiť veci, ktoré sa dajú robiť s deťmi na druhom stupni a so stredoškolákmi. Vládne vám drobná rúčka, ktorú ste sami stvorili. Presne takto to je práve teraz. Ak máte pubertiakov ako ja, s manželom prevádzkujeme taxislužbu prakticky každý podvečer od piatej do deviatej. Večerný obchod s realitami patrí nateraz rodine. O desať rokov, keď vyletia z hniezda, príbeh sa zmení (fňuk). Možnože máte dajaký famózny trik, ktorý už viac nezaberá, a možno vám príde vhod na jednu životnú etapu ho odsunúť nabok. Toto sú často tie najťažšie rezy. Rozhodnutia, ktoré urobíte dnes, sa môžu kompletne zmeniť o päť rokov, alebo už na budúci rok. Operujte v sekcii „práve teraz“.
Čo od vás táto etapa vyžaduje? Nie ste si isté? Spýtajte sa Boha. Je báječný poradca, ktorý vždy, úplne vždy vie, čo je pre vás najlepšia vec. Pomôže vám s triedením. Ak nedôverujete vlastnému úsudku, rozhodne môžete dôverovať Bohu. Boh nemá bočné úmysly a nezáleží mu na ničom inom okrem vášho najvyššieho dobra v jeho kráľovstve. Niet lepšieho sprievodcu, ktorý vás prevedie týmto mínovým poľom.
Minulý rok som doslova rodila nad rozvrhovým rozhodnutím a dráma, ktorú som si sama naprojektovala, ma naozaj vytáčala. Rozčuľovala som sa, trýznila a váhala som, kým som si nespomenula, že sa môžem pomodliť (som rozkošná voľba na pozíciu vašej duchovnej poradkyne, všakže?). Neuťahujem si z vás: napokon som prenechala rozhodovanie Bohu a do piatich sekúnd bolo všetko jasné ako facka. Odpoveď znela nie a pravdepodobne mi zachránila život.
Mimochodom, nikto iný neurobí tieto rozhodnutia za vás. Ľudia si vezmú presne toľko, koľko im ponúknete, nie preto, že sú to príšerné ľudské bytosti, ale iba preto, lebo si túžia uchmatnúť len tento jeden krajec z vás. Neprichodí im to ako veľa. Na papieri je to iba táto jedna vec, jeden večer, jeden záväzok. Navyše, pravdepodobne ste dobré v ich obľúbenej činnosti. Oni však nevnímajú rozsah vášho života a všetky závažia na vašej kladine. Túžia iba po tom jednom sklone, zdvihu, náklone, ale do rámca jedného dňa sa zmestí iba obmedzené množstvo závaží a pohybov.
Dobrá správa: väčšina ľudí prekvapivo dobre rešpektuje vymedzené hranice. Ľudia prijímajú nie oveľa lepšie, ako som tušila. Keď poviem nasledujúce vety, väčšina ľudí sa zachová úžasne chápavo: „Je to rovnako výnimočné ako vy sami. Ale každé nové áno, ktoré niekomu venujem, predstavuje nie mojej rodine a duševnému zdraviu. Prijmite, prosím, moju úprimnú ľútosť a rátajte s mojimi modlitbami.“ Môžete povedať nie a nikto nezomrie. V skutočnosti vľúdne nie podkopáva mýtus o zvládaní všetkého. Keď vidím inú ženu zápasiť s hľadaním rovnováhy na kladine, cítim inšpiráciu, lebo ak má ona povolenie, tak ho mám aj ja. Múdre ženy vedia, čoho sa majú držať a čo majú nechať plávať, aj ako sebavedome kráčať vo svojej koži – nijaké výčitky, nijaké ospravedlnenia, nijaký pocit viny.
Pevne verím, že Boh nám všetkým praje túto slobodu. Písmo nás učí, že máme žiť v prítomnosti a užívať si radosti života, vzdorovať trápeniu a veriť, že Ježiš nás vykúpil pre dobro našej slobody. Oplývame hojnosťou dobrých a dokonalých darov, ktoré často vyzerajú iba ako chaotické domy plné smiechu, desaťročný potomok cupitajúci po trávniku medzi spŕškami zavlažovacieho systému, srdce nezaťažené bremenom porovnávania sa s ostatnými, poobedňajšie zdriemnutie, radosť z používania našich darov a prenechávania tých zvyšných ľuďom, ktorým sa lepšie hodia. Naša generácia je taká ochromená snahou vyrovnať sa nemožným normám a pocitmi viny, že už viac nepoznávame dobré a dokonalé dary od Boha, ktoré nám gánia do tváre. Aká tragédia. Aká strata. Tieto nádherné roky nám už nikto nikdy nevráti.
Takže nie, nemôžete nájsť rovnováhu na preťaženej kladine. Nie je to možné. Ale možno ak odmietneme zaužívanú normu, ak sa prestaneme strachovať, že jedno nie spôsobí koniec sveta, ak naše životy zredukujeme na to, čo je prekrásne, podstatné, životodarné, ak sa odmietneme navzájom viniť z odlišných rozhodnutí a ak budeme oslavovať primerané úspechy obyčajného dobrého ťažkého života, tak zistíme, že sme vlastne na nijakej kladine nebalansovali, že Božie kráľovstvo nikdy nevyžadovalo nadobudnutie rovnováhy a že Ježiš sa po celý čas ukrýval medzi žinenkami.
V tejto disciplíne sme my všetci nádejnými olympionikmi.