✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
William Stoner, chlapec z farmárskej rodiny, na začiatku 20. storočia nastupuje na poľnohospodársku fakultu, ale na povinných prednáškach z anglickej literatúry pre druhý ročník zisťuje, že oveľa viac ako ťažká práca so zemou ho priťahuje práca so slovom. S pomocou mentora, ktorý v ňom prebudil túto vášeň mení odbor štúdia a opúšťa život, ktorý mu bol od narodenia predurčený. Namiesto roboty na farme ho čaká údel akademika.
Kniha sa pred pár rokmi znova vynorila zo zabudnutia a svojím precíznym až nemilosrdným jazykom si získala tisíce čitateľov v mnohých európskych krajinách.
Ukážka textu z knihy
V univerzitnej knižnici sa prechádzal medzi regálmi s tisíckami kníh, vdychoval stuchnutý pach kože, súkna a suchých stránok, ako keby to boli exotické vône. Niekedy zastal a vybral z políc náhodný titul. Chvíľu ho podržal, veľké ruky sa mu chveli od nezvyčajného pocitu, ako sa dotýkal chrbta knihy, tvrdej väzby a poddajných stránok. Potom začal listovať, tu a tam si prečítal odsek, meravé prsty otáčali stránky opatrne, ako keby vo svojej nemotornosti mohli roztrhať a zničiť to, čo sa s veľkou námahou usiloval objaviť.
Niekedy v noci vo svojej podkrovnej izbe zdvihol zrak od knihy, ktorú práve čítal, a zahľadel sa do tmavých kútov miestnosti, kde sa svetlo lampy mihotalo v šere. Ak hľadel dostatočne dlho a uprene, tma sa mu pred očami začala meniť na svetlo a preberala na seba nejasný tvar toho, čo práve čítal. Minulosť a mŕtvi prúdili do súčasnosti medzi živých, a na krátky okamih videl hustú masu, ktorej sa stal súčasťou, a z ktorej nedokázal a nechcel uniknúť. Tristan a Izolda sa pred ním prechádzali. Paolo a Francesca krúžili v tme. Helena a žiarivý Paris vstávali zo šera, ich tváre trpké, preto, že si uvedomovali následky svojich činov. Bol s nimi tak, ako nikdy nemohol byť so svojimi spolužiakmi, ktorí sa presúvali z prednášky na prednášku, obrovskú univerzitu považovali za svoj dočasný domov a nevšímavo kráčali životom spôsobom typickým pre americký stredozápad.
…
Sloane sa k nemu naklonil, až mali tváre blízko seba. Stoner videl, ako sa vrásky na dlhej tenkej tvári obmäkčili, a počul, ako zvyčajne suchý uštipačný hlas znežnel, nechránený typickou iróniou. „Vy to neviete, pán Stoner?“ chcel vedieť Sloane. „Ešte to o sebe neviete? Bude z vás učiteľ.“
Zrazu sa mu Sloane zdal strašne vzdialený, steny pracovne zmizli. Stoner mal pocit, že sa vznáša vo vzduchu, a uvedomil si, ako sa pýta: „Ste si istý?“
„Som si istý,“ povedal Sloane jemne.
„Ako to viete? Ako si môžete byť taký istý?“ „Je to láska, pán Stoner,“ povedal Sloane veselo. „Ste zamilovaný, pán Stoner. Je to veľmi jednoduché.“
…
Bol pripravený priznať si, že nebol dobrým učiteľom. Od čias, keď začal neisto vyučovať prvých študentov, si uvedomoval priepasť medzi tým, čo k premetu svojho záujmu cítil, a ako látku vedel podať. Zvykol dúfať, že čas a skúsenosti tú priepasť preklenú, ale nestalo sa tak. Veci, ktoré mu boli najvzácnejšie, najhlbšie zrádzal, keď o nich pred študentmi hovoril. To, čo bolo plné života, v jeho slovách vädlo, to, čo ho dokázalo najviac rozcítiť, zostalo v jeho prednese chladné. A vedomie vlastnej nedostatočnosti ho tak znervózňovalo, až sa tento pocit pre neho stal zvykom, bol jeho súčasťou tak ako zhrbené plecia
…
Prišiel do toho bodu vo svojom živote, keď pred ním s rastú cou intenzitou vyvstala otázka tak zdrvujúco jednoduchá, že nevedel nájsť spôsob, ako sa k nej postaviť. Uvedomil si, že rozmýšľa, či je jeho život hodný žitia. Či vôbec niekedy bol. Mal podozrenie, že to je otázka, ktorá sa raz začne týkať kaž dého. Premýšľal, či sa aj ostatným zjavila s takou neosobnou silou, ako sa to stalo jemu. Otázka so sebou priniesla smútok, ale bol to všeobecný smútok, ktorý (aspoň si myslel) mal málo do činenia s ním alebo s jeho konkrétnym osudom. Nebol si ani istý, či tá otázka pramení z bezprostredných a najzjav nejších dôvodov, z toho, akým sa jeho život stal. Myslel si, že vyplynula z nazbieraných rokov, z hustoty náhod a okolností a z toho, ako ich začal chápať. Nachádzal kruté a ironické po tešenie z možnosti, že k tomuto poznaniu ho doviedlo to málo vedomostí, ktoré bol schopný získať. Že z dlhodobého hľadis ka aj vedomosti, vďaka ktorým to vedel, sú márne a prázdne a nakoniec sa rozplynú do ničoty, ktorú nedokáže zmeniť.
