Bez peria (Woody Allen)

Druhá zbierka newyorského filmára, spisovateľa a hudobníka Woodyho Allena (*1935) Bez peria (Without Feathers, 1975)...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
10,90€
Zľava 82%
2,00€

Druhá zbierka newyorského filmára, spisovateľa a hudobníka Woodyho Allena (*1935) Bez peria (Without Feathers, 1975) vychádza presne po štyridsiatich rokoch od vydania v Spojených štátoch pri príležitosti autorových osemdesiatin. V Amerike zožala veľký úspech – štyri mesiace figurovala v zozname bestsellerov denníka The New York Times –, no  čitatelia na Slovensku si ju doteraz mohli prečítať len v českom preklade.
Prvé slovenské vydanie zbierky Bez peria, ktoré práve držíte v rukách, po obsahovej stránke kopíruje prvé americké vydanie – nájdeme v ňom 18 textov vrátane dvoch jednoaktoviek (Smrť a Boh), ktoré v Amerike vyšli aj jednotlivo a sú viac-menej známe aj u nás (v českom vydaní zbierky Bez peří absentujú). Okrem spomínaných hier v knižke nájdete eseje a poviedky, ktoré pôvodne vychádzali v amerických periodikách The New Yorker, Playboy, The New Republic, The New York Times. Niektoré sú známe aj u nás (napr. Zvitky) vďaka Jarmile Samcovej, ktorá ich preložila a publikovala v Revue svetovej literatúry. Dočítate sa, čo si Woody Allen píše do denníka, preštudujete si baletné libretá, ktoré (ktovieprečo) skončili na smetisku dejín, súkromné očko Kaiser Lupowitz vás prevedie intelektuálnym, no inak priam neznesiteľne drsným newyorským podsvetím, prečítate si stručný, ale výstižný návod na občiansku neposlušnosť, nazriete do tvorivej dielne brilantného írskeho básnika, ktorého pozná len málokto (ak vôbec), a dozviete sa aj to, ako sa do každodenného jazyka dostali vybrané slangové výrazy a ošúchané frázy.

Ukážka textu z knihy



„Nádej, tá má perie…“
EMILY DICKINSONOVÁ



Z MÔJHO DENNÍKA


Čitateľovi predkladáme úryvky z doteraz prísne utajovaného denníka Woodyho Allena. Celé dielo uzrie svetlo sveta po autorovej smrti, prípadne po jeho odchode na druhý svet (podľa toho, čo mu život prinesie ako prvé).

Noci zvládam čím ďalej, tým ťažšie. Včera večer ma prenasledovala myšlienka, že sa mi chce niekto vlámať do spálne a umyť mi vlasy šampónom. Prečo by niekto také niečo robil? Zdalo sa mi, že vidím tiene postáv a o tretej ráno som si všimol, že spodná bielizeň, ktorú som si prehodil cez stoličku, vyzerá ako rakúsko-uhorský cisár na kolieskových korčuliach. Keď som konečne zaspal, zase som mal ten príšerný sen, že som vyhral tombolu a akýsi svišť mi chce vyfúknuť cenu. Som úplne na dne.

Zdá sa, že moje suchoty sú v pokročilom štádiu. Aj astma. Mávam záchvaty dýchavičnosti a čoraz častejšie sa mi krúti hlava. Dusí ma ako kapustu v tlakovom hrnci a odpadávam. V spálni mám vlhký vzduch, trápi ma zimnica a hrozne mi búši srdce. Ba čo viac, dochádzajú mi vreckovky. Čo som komu urobil!

Námet na poviedku: Chlap sa jedného krásneho dňa zobudí a zistí, že jeho papagáj sa stal ministrom poľnohospodárstva. Bledne závisťou a napokon sa zastrelí, lenže pištoľ, čo má v ruke, je len hračka, z ktorej vyskakuje vlajočka s nápisom: „Pif-paf.“ Vlajočka mu vypichne oko a muž prežije. Život mu uštedril lekciu a táto ľudská bytosť začína odznova. Konečne môže vychutnávať drobné radosti života ako farmárčenie či vysedávanie na hadici kompresora.

Filozofická myšlienka: Prečo človek zabíja? Predsa preto, aby mal čo jesť. A keby len to! Po jedle sa spravidla musí aj niečoho napiť.

Mám sa oženiť s W.? Nie, až keď mi prezradí aj ostatné písmená vo svojom mene. Má nevšednú profesiu, ale ako môžem od takej krásnej ženy žiadať, aby sa prestala venovať derby na kolieskových korčuliach? Tieto životné dilemy mi dávajú zabrať.

Ďalší pokus o samovraždu. Tentoraz som na to šiel inak. Mokrý nos som strčil do zásuvky, no, čo čert nechcel, nastal skrat a vyletel som ako raketa. Vrazil som do chladničky a skončil na zemi. Myšlienkami na smrť som priam posad­nutý, stále len hĺbam a hĺbam. Premýšľam, či existuje druhý svet, a ak áno, rád by som vedel, či mi tam budú mať vydať z dvadsiatky.

Dnes som na jednom pohrebe stretol brata. Nevideli sme sa pätnásť rokov, no ako zvyčajne aj dnes vytasil z vrecka prasací mechúr a nakládol mi ním po hlave. S odstupom času mu začínam rozumieť. Konečne som pochopil, že poznámku na moju adresu, konkrétne, že som „odporná háveď, ktorú treba raz a navždy vykynožiť“, nevypustil v hneve, ale skôr z ľútosti. Ruku na srdce, odjakživa bol oveľa bystrejší než ja. Je múdry, vie sa správať, stará sa o seba a aj vzdelanie má lepšie. Naozaj nechápem, prečo dodnes robí v McDonalde.

Nápad na poviedku: Besné bobry obsadili Carnegieho koncertnú sieň a zinscenovali operu Porgy a Bess. (Silný námet, stačí napísať. Čím začnem?)

Zožiera ma pocit viny. Prečo, Bože? Azda preto, že som nenávidel otca? Myslím, že sa to začalo incidentom s parmským rezňom. Dodnes nechápem, prečo ho mal v peňaženke! Keby som ho poslúchol, celý život by som tvaroval klobúky. Nikdy nezabudnem, čo povedal: „Tvarovač klobúkov sa nestratí, to si zapamätaj!“ Dodnes si pamätám, ako zareagoval, keď som mu povedal, že chcem písať. „Ty a spisovateľ? Iba ak v spolupráci so sovou.“ Nemám ani šajnu, čo tým chcel povedať. Smutné. Je mi ho ľúto. Keď v Divadle Lyceum uvádzali moju prvú hru Cysta pre Gusa, otec prišiel na premiéru vo fraku a plynovej maske.

Dnes som pozoroval červenožltý západ slnka a vravím si: Aký som len bezvýznamný! Iste, to isté som si povedal aj včera, keď pršalo. Vzbĺkla vo mne nenávisť voči sebe samému a opäť som sa pohrával s myšlienkou na samovraždu – tentoraz by som to skúsil tak, že budem zhlboka dýchať v prítomnosti poisťovacieho agenta.

Opäť poviedka: Chlap sa jedného krásneho dňa zobudí a zistí, že sa v spánku premenil na vlastné ortopedické vložky. (Tento námet by mal viacero rovín. Po psychologickej stránke to dokonale vystihuje myšlienky, ktoré ako prvý formuloval Freudov žiak Kruger. Zistil, že aj prerastená slanina je sexuálna bytosť.)

Emily Dickinsonová sa mýli na celej čiare! Vraj: „Nádej, tá má perie!“ Práveže nemá, ukázalo sa, že krásne perie nosí môj synovec, a teraz ho musím zobrať k špecialistovi do Zürichu.

Rozhodol som sa, že zásnuby s W. odvolám. Tá žena nerozumie, o čom píšem, a včera večer povedala, že moja Kritika metafyzickej reality jej pripomína Haileyho Letisko. Pohádali sme sa a ona opäť otvorila tému detí, no napokon som ju presvedčil, že by boli primladé.

Verím v Boha? Až do maminej nehody som veril, no po­tom sa pošmykla na kuse mäsa, ktoré sa jej pri páde zarylo do sleziny. Celé mesiace preležala v kóme a vyspevovala serenádu imaginárnemu sleďovi. Postihlo ju to v najlepších rokoch. Ale prečo? Vari sa jej to stalo len preto, že bola zamladi nekonvenčná a vydávala sa s hnedým papierovým vreckom na hlave? A vôbec, ako by som mohol veriť v Boha, keď som minulý týždeň písal na elektronickom písacom stroji a chytilo mi jazyk do valca? Sužujú ma pochybnosti. Čo ak je všetko okolo nás len ilúzia a nič v skutočnosti neexistuje! V ta­kom prípade som nový koberec dosť preplatil. Kiežby mi Boh dal jednoznačné znamenie, napríklad veľký vklad na účet vo švajčiarskej banke.

Dnes som s Melnickom zašiel na kávu. Dostal nápad a celý čas mi rozprával, aké by to bolo, keby sa celá vládna garnitúra prezliekla za sliepky.

Námet na divadelnú hru: Hlavnému hrdinovi by ako vzor poslúžil môj otec, no v mojom texte by nemal taký veľký palec na nohe. Poslali by ho študovať harmoniku na Sorbonnu. V poslednom dejstve by zomrel ešte skôr, než by sa mu splnil životný sen sadnúť si do výpeku, ktorý by mu siahal až po pás. (Už vidím bombastický zvrat v druhom dejstve. Dvaja trpaslíci sa prehrabávajú v zásielke volejbalových lôpt, keď tu naďabia na ľudskú hlavu.)

Na poludňajšej prechádzke som mal jednu z morbídnejších nálad. Pýtam sa, prečo mi smrť nedá spávať? Čím to je? Zrejme to bude pracovný čas. Melnick tvrdí, že duša je nesmrteľná a žije aj po úpadku telesnej schránky, no ak moja duša dokáže existovať aj bez tela, všetko šatstvo mi určite bude hrozne veľké. Čo už!

Nakoniec som sa s W. nemusel ani rozísť. Osud chcel, aby ušla do Fínska s cirkusantom, ktorý v rámci predstavenia odhrýzal kurencom hlavy. Koniec dobrý, všetko dobré, povedal by som, aj keď je pravda, že ma zase chytá záchvat a začínam kašľať už aj ušami.
Včera večer som spálil všetky rukopisy, všetky hry aj básne. Život sa so mnou zahráva. Keď som pálil Temného tučniaka, svoje veľdielo, chytila sa celá izba, a teraz mám na krku žalobu od advokátskej kancelárie Pinchunk a Schlosser. Kierkegaard mal pravdu.



Z VÝSKUMU PARANORMÁLNYCH JAVOV

Niet pochýb, že medzi nebom a zemou sa nachádzajú skryté svety. Otázka však znie, ako ďaleko sú od centra a dokedy majú otvorené. Dennodenne sme svedkami nevysvetliteľných udalostí. Niekto vidí duchov, iný počuje hlasy. Ďalší sa zas prebudí so zistením, že preteká v konských dostihoch. Kto z nás ešte nikdy nepocítil na zátylku ľadový dotyk, keď bol sám doma? (Ja nie, chvalabohu, no podaktorí áno.) Čo sa vlastne skrýva za týmito úkazmi? Alebo pred nimi, keď už tak. Je pravda, že nie­-­ktorí ľudia dokážu predpovedať budúcnosť alebo komunikovať so zosnulými? Dá sa aj po smrti sprchovať?
Máme šťastie, odpovede na otázky paranormálnych javov nájdeme v pripravovanej knihe s názvom Bububu!, ktorej autorom je Dr. Osgood Mulford Meshuge, uznávaný parapsychológ a profesor Kolumbijskej univerzity, špecializujúci sa na ektoplazmu. Dr. Meshuge zhromaždil pozoruhodné množstvo
záznamov o nadprirodzených úkazoch a pokryl celú škálu
pa­ranormálnych javov, počnúc telepatiou, končiac bizarným prípadom dvoch bratov – prvý sa okúpal a druhý, kdesi na opačnej strane zemegule, bol zrazu čistý. Nasledujúce riadky predstavujú len ukážku najslávnejších prípadov Dr. Meshugeho aj
s komentármi.

Zjavenia

Uprostred noci 16. marca 1882 sa pán J. C. Dubbs zobudil a zbadal, že jeho brat Amos, ktorý bol už štrnásť rokov mŕtvy, sedí na peľasti a šklbe kurence. Dubbs sa brata spýtal, čo tam vlastne robí, a brat mu vraví, aby sa nebál, že je mŕtvy a do mesta prišiel iba na víkend. Dubbs sa ho opýtal, aké to je na „druhom svete“, a on nato, že asi tak ako v Clevelande. Údajne sa vrátil preto, aby bratovi povedal, že podkolienky s tartanovým vzorom v kombinácii s tmavomodrým oblekom si mohol odpustiť.
Vtedy vošla Dubbsova slúžka a vidí, že Dubbs sa zhovára „s nejakou beztvarou mliečnobielou hmlou“, ktorá sa podľa nej ponášala na Amosa Dubbsa, aj keď vyzerala trochu lepšie. Napokon duch brata vyzval, aby sa pridal, a obaja si s nemalým oduševnením zanôtili opernú áriu z Fausta. Na svitaní prešiel duch cez stenu a Dubbs si v snahe nasledovať ho zlomil nos.

Podľa všetkého ide o klasický prípad zjavenia, a pokiaľ možno Dubbsovi veriť, duch sa ešte vrátil, pani Dubbsovú dvihol zo stoličky a dvadsať minút ju nechal vznášať sa nad jedálenským stolom, až kým nespadla do výpeku. Je zaujímavé pozorovať, že strašidlá majú záškodnícke sklony, čo britský mystik A. F. Bukks pripisuje ich výraznému pocitu menejcennosti, vychádzajúcemu z faktu, že sú mŕtve. „Zjavenia“ sa často spájajú s jednotlivcami, ktorí prišli o život nezvyčajným spôsobom. Amos Dubbs zomrel za záhadných okolností, keď ho istý farmár omylom zasadil aj s kapustou.


Putovanie duše

Pán Albert Phycus vykresľuje nasledujúci zážitok: „Sedel som s priateľmi, jedli sme keksy, keď som pocítil, ako moja duša opúšťa telo a ide si zavolať. Z nejakého dôvodu vykrútila číslo továrne na sklený laminát. Nato sa vrátila do tela a asi dvadsať minút sedela dúfajúc, že nikto nenavrhne hru na pantomímu. Keď prišla reč na spoločné fondy, duša znovu odišla a túlala sa po meste. Som presvedčený, že sa vybrala k Soche slobody, a potom na predstavenie do Rockefellerovho centra. Neskôr zašla k Bennymu a na sekeru si objednala jedlo za šesťdesiat­osem dolárov. Nato si povedala, že sa vráti do môjho tela, no nie a nie zohnať taxík. Nakoniec šla pešo po Piatej avenue a vošla do mňa v poslednej chvíli, aby stihla večerné správy. Vedel som, že sa do mňa vracia, znenazdajky ma totiž striaslo a akýsi hlas mi vraví: ,Už som tu. Nepodal by si mi hrozienka?ʻ
„Rovnaká vec sa mi odvtedy stala už viackrát. V druhom prípade sa moja duša vybrala na víkend do Miami a raz ju zatkli zato, že si v obchodnom dome vybrala kravatu a chcela odísť bez zaplatenia. Na štvrtý raz pre zmenu opustilo telo dušu, aj keď je pravda, že šlo iba na masáž a hneď sa vrátilo.“

Tento fenomén bol veľmi bežný okolo roku 1910, keď zaznamenali veľké množstvo „duší“, ktoré sa bezcieľne túlali po Indii, hľadajúc americký konzulát. Tento úkaz sa dosť podobá na transsubstanciáciu, na proces, pri ktorom človek zrazu zmizne a zjaví sa v inom kúte sveta. Ako dopravný prostriedok to celkom ujde, ale spravidla si treba polhodinku počkať na batoži­-nu. Najzarážajúcejšiu skúsenosť s transsubstanciáciou mal sir Arthur Churney – v jeho prípade sa ozvalo silné puk, kým sa kúpal, načo zmizol a z ničoho nič sa objavil v sláčikovej sekcii Viedenského symfonického orchestra. Tam potom zotrval a dvadsaťsedem rokov hral prvé husle, aj keď vedel zahrať iba Kohútika jarabého. Jedného dňa sa uprostred Mozartovej Jupiterskej symfónie neočakávane vyparil a ocitol sa v posteli s Winstonom Churchillom.


Predtuchy

Pán Fenton Lentill opisuje svoj prorocký sen slovami: „O polnoci som si šiel ľahnúť a snívalo sa mi, že hrám karty s tanierom pažítky. Vtom nastal v sne náhly zvrat a ja som videl, že môjho dedka, ktorý naprostriedku cesty tancoval valčík s figurínou, každú chvíľu prejde nákladné auto. Chcel som naňho zakričať, no keď som otvoril ústa, ozval sa len cengot zvonca a dedko skončil pod kolesami.
„Prebral som sa vo vlastnom pote a utekal za dedkom s otázkou, či neplánuje tancovať s figurínou. Jasné, že nie, odvetil, hoci sa vraj hlboko zamýšľal nad tým, že na oklamanie nepriateľa zapózuje ako duchovný. Uľavilo sa mi, a tak som šiel domov, no neskôr som sa dopočul, že ten starý sa pošmykol na sendviči s kuracím šalátom a vypadol z Chryslerovho mrakodrapu.“

Prorocké sny sa až pričasto zvyknú zavrhovať ako čosi čisto náhodné. V tomto prípade sa človeku prisnilo, že jeho príbuzný zomrie, čo sa aj stalo. Nie každý má to šťastie. J. Martinezovi z Kennebunkportu v štáte Maine sa zasa snívalo, že vyhral Írsku lotériu. Keď sa však zobudil, našiel sa aj s posteľou na otvorenom mori.


Tranz

Sir Hugh Never, známy skeptik, opisuje pozoruhodný zážitok zo seansy:

Stretli sme sa u madam Reynaudovej, chýrneho média, kde sme si mali posadať okolo stola a pochytať sa za ruky. Pán deBill sa nevedel zdržať smiechu, a tak dostal od madam magickou doskou po hlave. Pri zhasnutých svetlách sa madam Reynaudová pokúsila nadviazať kontakt s manželom pani Marplovej, ktorý zomrel v opere, keď mu vzbĺkla brada. Nasleduje doslovný prepis:

PANI MARPLOVÁ: Čo vidíte?
MÉDIUM: Vidím modrookého muža v štrikovanej čiapke.
PANI MARPLOVÁ: To je môj manžel!
MÉDIUM: Volá sa… Robert. Nie, nie… Richard…
PANI MARPLOVÁ: Quincy.
MÉDIUM: Áno, Quincy, to je ono!
PANI MARPLOVÁ: A ďalej?
MÉDIUM: Je plešatý, ale zvyčajne nosí na hlave lístie, aby to nikto nezbadal.
PANI MARPLOVÁ: Áno. Presne tak!
MÉDIUM: Neviem prečo, ale niečo si nesie… kus bravčového karé.
PANI MARPLOVÁ: To som mu dala na výročie! Nech niečo povie!
MÉDIUM: Povedz niečo, duch. Hovor.
QUINCY: Claire, to som ja, Quincy.
PANI MARPLOVÁ: Ach, Quincy! Quincy!
QUINCY: Keď pečieš kura, na koľko ho dávaš do rúry?
PANI MARPLOVÁ: Ten hlas! Je to on!
MÉDIUM: Sústreďte sa.
PANI MARPLOVÁ: Quincy, správajú sa k tebe dobre?
QUINCY: Nie najhoršie, akurát na veci z čistiarne čakáš štyri dni.
PANI MARPLOVÁ: Nechýbam ti, Quincy?
QUINCY: Čože? Jáj, jasne! To vieš, že hej, zlatko. Ja už pôj­dem…
MÉDIUM: Slabne to… Stráca sa mi…

Nazdávam sa, že táto seansa by obstála aj v najprísnejšej skúške hodnovernosti, až na malý detail, ktorým je gramofón, čo našli madam pod šatami.

Isté udalosti zaznamenané počas seáns sú nepochybne autentické. Veď kto by si nepamätal slávny incident u Sybily
Seretskej, keď si jej zlatá rybička pospevovala Gershwina, obľúbenca Sybilinho nedávno zosnulého synovca? Aj napriek tomu je kontaktovanie mŕtvych prinajmenšom náročné, keďže zo­-snulí väčšinou nie sú ochotní hovoriť dostatočne nahlas, a ak aj sú, lezie to z nich ako z chlpatej deky. Sir Never už videl aj vznášajúci sa stôl a Dr. Joshua Zmokoll z Harvardu sa zasa zúčastnil na seanse, na ktorej sa stôl nielen vzniesol, ale aj ospravedlnil a šiel si hore ľahnúť.


Jasnovidectvo

Jedným z najpozoruhodnejších príkladov jasnovidectva je prípad slávneho gréckeho špiritistu Achilla Petosa. Petos nemal ani desať rokov, keď si uvedomil, že oplýva „zvláštnymi schopnosťami“, a síce, že keď leží v posteli a sústredí sa, otcovi vyskakuje z úst zubná protéza. Keď bol susedkin manžel tri týždne nezvestný, Petos im poradil, aby sa pozreli do sporáka, kde ho aj našli, kým práve štrikoval. Keď sa Petos sústredil na niečiu tvár, jej podobizeň preniesol na bežný negatív značky Kodak, no ani raz sa mu nepodarilo vyčariť na tvári úsmev.
V roku 1964 ho zavolali, aby polícii pomohol dolapiť düsseldorfského škrtiča, zloducha, ktorý zakaždým nechal na hrudi svojej obete piškótovú tortu. Stačilo, aby Petos privoňal k vreckovke, a hneď políciu doviedol k Siegfriedovi Lenzovi, údržbárovi zo školy pre hluché morky, ktorý vraví, že on je ten škrtič a či by mu vraj nemohli vrátiť vreckovku.

Petos je len jedným z mnohých ľudí obdarených špiritistickými schopnosťami. C. N. Tetrow, špiritista z Newportu v štáte Rhode Island, tvrdí, že uhádne akúkoľvek kartu, na ktorú si pomyslí veverička.


Prorokovanie

A na záver pár slov o Aristonidisovi, grófovi zo šestnásteho storočia, ktorého predpovede dodnes zarážajú aj najzarytejších skeptikov a nedajú im spávať. Pár typických príkladov:
„Medzi dvoma národmi sa rozpúta vojna, no iba jeden z nich vyhrá.“
(Podľa expertov mal zrejme na mysli rusko-japonskú vojnu z rokov 1904/05, ide o obrovský prorocký výkon, keď si uvedomíme, že pochádza z roku 1540.) 
„Istý človek z Istanbulu si dá zreparovať klobúk, ktorý sa mu nato nenávratne poškodí.“
(V roku 1860 si osmanský bojovník Abú Hanbiť dal vyčistiť turban, a keď sa mu vrátil, bol samý fľak.)
„Vidím významného človeka, ktorý jedného dňa vynájde pre ľudstvo odev, čo sa bude nosiť na nohaviciach ako ochrana pri varení. Nazvú ho ,sásteraʻ alebo ,zastieraʻ.“
(Aristonidis mal, samozrejme, na mysli zásteru.)
„Vo Francúzsku sa objaví vodca. Bude veľmi nízky a spôsobí veľkú galibu.“
(Tu sa odvoláva buď na Napoleona alebo na istého Marcela Chrumeta, trpaslíka z osemnásteho storočia, ktorý plánoval sprisahanie proti Voltairovi. Filozofa chceli obliať béarnskou omáčkou.)
„V novom svete bude kraj, ktorý nazvú Kalifornia, a istý človek menom John Wayne sa stane slávnym.“
(To už hovorí samo za seba.)



LIBRETÁ MENEJ ZNÁMYCH BALETOV





Dmitrij

Prvé dejstvo: Lunapark. Stánky s občerstvením a kolotoče. Karneval. Zástupy v krikľavých kostýmoch tancujú a dobre sa bavia, v pozadí hrajú flauty a drevené dychové nástroje, kým trombóny hrajú v molovej stupnici, čím chcú naznačiť, že občerstvenie sa už čoskoro minie a všetci pomrú.
Areálom blúdi mladá Nataša – krásna, ale smutná, pretože jej otca poslali bojovať do Chartúmu, kde o vojne ani nechyrujú. V dave ju sleduje mladý študent Leonid, ktorý by sa jej aj prihovoril, lenže je veľmi plachý, a tak jej aspoň večer čo večer kladie na prah misku čerstvého zeleninového šalátu. Natašu táto pozornosť dojíma, rada by tajného ctiteľa spoznala, najmä preto, že bežný dresing jej už lezie krkom a radšej by si dala rokfortový.
Mladí sa napokon predsa len stretnú a zoznámia, a to úplnou náhodou. Leonid, ktorý sa práve pokúša zosmoliť pre Natašu ľúbostný list, vypadne z ruského kolesa. Dievča mu pomôže na nohy a potom spolu na znak lásky tancujú pas de deux. Leonid chce zapôsobiť, vyvaľuje na ňu oči, gúľa nimi, ale trochu to preženie a musia ho odniesť na ošetrovňu. Nastokrát sa jej ospravedlňuje a navrhne, aby zašli do Stanu č. 5 na bábkové predstavenie, načo Nataša nadobúda presvedčenie, že má dočinenia s idiotom.
Predstavenie je však majstrovské dielo a veľká smiešna bábka menom Dmitrij sa do Nataše okamžite zaľúbi. Dievča si uvedomí, že hoci je Dmitrij vyrobený z pilín, má dobré srdce, a keď sa s ňou chce bábka ubytovať v moteli pod falošným menom, Nataša je celá bez seba. Zatancujú si pas de deux aj napriek tomu, že Nataša dohopkala len pred chvíľou a potí sa ako somár v kufri. Potom mu vyzná lásku a prisahá, že budú navždy spolu, hoci bábkar, čo poťahuje Dmitrijove špagátiky, bude musieť spávať na prístelke v obývačke. Leonid zúri – Nataša ho odkopla kvôli bábke, a tak Dmitrija zastrelí. Bábka to prežije, no neskôr sa zjaví na streche miestnej banky, kde povýšenecky nasáva čistiaci prostriedok priamo z fľaše. Nastáva strašný zmätok a Nataša si na všeobecnú radosť nalomí lebečnú kosť.


Obeta

Melodická predohra vykresľuje vzťah človeka k matičke zemi a ozrejmuje, prečo každý skončí dva metre pod ňou. Opona sa dvíha a na javisku sa rozprestiera šíra a nehostinná pustatina, ktorá nápadne pripomína niektoré zákutia v New Jersey. Na scéne sú muži i ženy, no sedia zvlášť. Ale začnú tancovať, no sami nevedia prečo, a tak si opäť sadnú. Po chvíli sa na scéne zjaví mladý muž v plnom rozpuku a zatancuje ódu na oheň. Trochu sa rozohní, ocitá sa v plameňoch, a len čo ho uhasia, vytratí sa do zákulisia. Na scéne zavládne tma a ľudstvo vyzve matku prírodu na súboj. Bojujú na život a na smrť a príroda vyviazne s pohryzeným bokom, v dôsledku čoho na najbližší polrok zavládnu desaťstupňové mrazy.
Druhý výstup, a jar nikde, hoci je koniec augusta a nikto nevie, kedy si má posunúť hodinky o hodinu dopredu. Rada starších zasadá a dochádza k záveru, že treba obetovať dievčinu, aby si kmeň znovu získal priazeň matky prírody. Spomedzi žien vyberú pannu a povedia jej, aby sa o tri hodiny hlásila na predmestí, kde by sa mala konať grilovačka. Dievča večer dorazí na dohodnuté miesto, no nikde ani klobásy. Začína sa vypytovať a starší jej prikážu, aby sa utancovala na smrť. Padá na kolená a prosí s tým, že až taká dobrá tanečnica nie je. Dedinčania sú neoblomní, a kým hudba silnie a graduje, dievča sa točí ako vrtuľa. Odstredivá sila je obrovská a dievčaťu vyletia plomby až na opačný koniec futbalového ihriska. Prítomní plesajú, no predčasne, pretože jar stále nechodí, ba čo viac, dvoch členov rady starších predvolajú na súd za poštové podvody.




Kliatba

Predohru otvárajú dychové nástroje v odľahčenom duchu, no pod nimi dunia kontrabasy, ktoré akoby nás chceli varovať: „Dychy nepočúvajte. Čo už len tie môžu vedieť?“ Vzápätí sa dvíha opona a na scéne honosný palác princa Sigmunda v plnej kráse a s regulovaným nájomným. Princ má narodeniny, dnes dosiahol plnoletosť, rozbaľuje si darčeky, no zmocňuje sa ho zúfalstvo, pretože až na pár výnimiek dostáva samé pyžamá. Starí známi prichádzajú, aby si ho uctili, a on im podáva ruku, prípadne ich ťapká po chrbte, podľa toho, ako sú hostia pri gratuláciách otočení. S najvernejším priateľom Wolfschmidtom spomínajú na staré časy a zaprisahajú sa, že ak jeden z nich oplešatie, ten druhý začne nosiť príčesok. Baletný súbor sa tancom pripravuje na hon, až kým ich Sigmund nezaskočí otázkou: „Aký hon zase?“ Nik presne nevie, no radovánky sú už v plnom prúde, a keď príde účet, rozhorčenie nemá konca.
Sigmunda nudí už aj vlastný život, a tak odtancuje na breh jazera, štyridsať minút zíza na svoj dokonalý odraz a hnevá ho, že si nedoniesol holenie. Vtom začuje trepot krídel a mesačný kotúč pretne kŕdeľ labutí. Vtáky na prvej križovatke odbočia doprava a vrátia sa k princovi. Sigmund neverí vlastným očiam. Vodkyňa kŕdľa je totiž napoly labuť, napoly žena a, žiaľ, rozdelená po dĺžke. Sigmund je očarený, no dáva si pozor, aby mu ani náhodou neprišli na jazyk vtipy o hydine. Tancujú pas de deux, až kým Sigmunda nesekne v krížoch. Labutia žena sa volá Yvette a Sigmundovi prezradí, že ju zaklial čarodejník menom Von Epps, a keďže vyzerá, ako vyzerá, úver sa jej zháňa pomerne ťažko. V nesmierne náročnom sóle mu jazykom tanca vysvetlí, že kliatba pominie, len ak sa jej milý prihlási na sekretársky kurz a naučí sa stenografovať. Sigmund je zhnusený, no sľúbi jej, že to pre ňu urobí. Vtom sa zjaví Von Epps, v podobe včerajšej špinavej bielizne, a v závere prvého dejstva čarami unesie Yvette Sigmundovi rovno spred nosa.
Druhé dejstvo sa odohráva po týždni a princ sa chystá oženiť s Justine, na ktorú predtým celkom zabudol. Sigmund je rozpoltený. Ešte stále ľúbi zakliatu labuť, no aj Justine je veľmi pekná, a nemá ani chybičky krásy ako perie či zobák. Justine ho zvádza tancom. Sigmund premýšľa, či sa má oženiť, alebo radšej nájsť Yvette a zistiť si, čo na ňu povie dnešná západná medicína. Vtom zarinčia činely a na scénu prichádza kúzelník Von Epps. Na svadbu ho nikto nepozval, preto im sľúbi, že jedlu veľmi neublíži. Sigmund zúri, vytasí meč a kúzelníka bodne rovno do srdca, čím mierne naruší hladký priebeh hostiny, a kráľovná rozkáže, aby sa šéfkuchár s biftekmi až tak neponáhľal.
Medzitým Wolfschmidt v princových službách pátra po Yvette, a keď ju nájde, vyjadrí sa, že to vôbec nebolo ťažké: „Veď koľko spoly žien a spoly labutí sa pohybuje v okolí Hamburgu?“ Justi­ne svojho nastávajúceho zaprisahá, no Sigmund uteká za Yvette. Justi­ne ho dobehne a keď orchester zahrá molový akord, pobozká ho, a diváci si zrazu všimnú, že Sigmund má elasťáky naopak. Yvette narieka a vysvetľuje, že kliatba pominie, až keď zomrie. V najkrajšej a najdojímavejšej baletnej scéne na svete sa Yvette rozbieha hlavou proti múru. Sigmundovi sa mení rovno pred očami, mŕtva labuť sa stáva mŕtvou ženou a princ si uvedomí, ako škaredo sa život s človekom zahráva, najmä s operencami. Utápa sa v žiali a dôjde k záveru, že bez nej nechce žiť, a po trúchlivom tanečnom čísle prehltne činku.


Predátorky

Toto legendárne predstavenie s elektronickou hudbou je azda najdramatickejším tanečným číslom v histórii baletu. Predohru tvoria zvuky z každodenného života moderného človeka, napríklad pouličný ruch, tikot hodín a husľové Hora Staccato v podaní trpaslíka, ktorý to celé zahrá na hrebeni a hygienických vreckovkách. Opona sa dvíha, za ňou prázdne javisko. Celé minúty sa nič nedeje, opona sa spustí a nasleduje prestávka.
Druhé dejstvo začína v úplnej tichosti a na javisko vtancujú mladíci, ktorí sa tvária ako hmyz. Ich vodcom je bežná mucha domová, kým ostatní vyzerajú ako záhradní škodcovia. Hmýria sa v slede kakofonických tónov a snažia sa nájsť obrovský rožok s maslom, ktorý sa postupne črtá v pozadí. Už-už sa naň chcú vrhnúť, keď vtom sa na scéne zjaví zástup žien s obrovským sprejom proti hmyzu. Muži sa v panike snažia ubziknúť, no ženy ich naženú do kovových klietok, kde im nedovolia ani čítať. Ženy predvádzajú tanečné orgie a chystajú sa mužov zhltnúť, len čo nájdu sójovú omáčku. Počas príprav večere si ktorési dievčatko všimne skormúteného samca s ovísajúcimi tykadlami. Príde jej ho ľúto, a keď pozvoľna tancujú v sprievode lesných rohov, chlap jej pošepne do ucha, aby ho nezjedla. Zaľúbia sa do seba a snujú veľké plány, že spolu ujdú a vezmú sa, no mladá si to napokon rozmyslí a muža predsa len zhltne s tým, že si radšej zoženie spolubývajúcu.


Zo života lane

Opona sa dvíha v sprievode priam neznesiteľne lahodných tónov. Na malebnú popoludňajšiu scénu uprostred lesa vtancuje jelenča a pomaly prežúva letné lístie. Pozvoľna sa ním prediera, pekne z nohy na nohu, no po chvíli sa rozkašle a padne na zem mŕtve.

Originálny názov: Without Feathers Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 135×215 mm ISBN: 9788022207676 Počet strán: 176 Väzba: pevná s prebalom